Písal sa rok 2010 a so spevákom Mariánom Greksom sme sa stretli v porote banskobystrickej Gitariády – súťažnej prehliadky gitaristov a basgitaristov zo Slovenska a Čiech. Oboch nás vtedy zaujal mladý gitarista Adam Mičinec, súťažiaci v kategórii rocková gitara. Hral živelne, pritom technicky a jeho vystavané kompozície naznačovali sympatie k prog-rockovému štýlu hry aj uvažovania. Keďže usporiadateľom Gitariády bol Aty Béreš, basgitarista skupiny Grexabat, počiatky novej kapitoly tejto rockovej „úderky“ sa dajú hľadať práve tu. Marián hodil lano vtedy sedemnásťročnému talentu, ktorý – ako sa neskôr ukázalo – mal na ďalšie hudobné smerovanie skupiny určujúci vplyv.
Marián Greksa (*1959) prešiel koncom sedemdesiatych rokov ako bratislavský stredoškolák hudobným kvasom, z ktorého začiatkom nasledujúcej dekády vyklíčila celá nová generácia rockových, popových, alternatívnych a jazzrockových hudobníkov, často výnimočných inštrumentalistov (Andrej Šeban, Maťo Ďurinda, Hery Tóth, Juraj Kupec, Emil Frátrik, Richard Müller, Ján Fabrický, Robo Grigorov, Ján Kuric...). Marián doslova vtrhol na scénu ovládanú slovenským popom československého formátu v skupine Demikát, ktorá počas krátkej dvojročnej kariéry (1981-1983) ukázala, že všetko sa dá robiť inak – na úrovni, slovensky a pritom strhujúco, so zmyslom pre humor aj rebéliu. Pôvodný plameň však zhasol rovnako rýchlo ako vzbĺkol a pre viacero čerstvých osobností nastalo potom trochu bludné obdobie splynutia s mainstreamom (v Marianovom prípade Modus), prípadne komerčným spôsobom hudobného živobytia. Zahraničné bary postupne v desaťročiach po revolúcii nahrádzali domáce firemné večierky a iné príležitosti, kde Mariánova živelná energia prevtelená do rockových coververzií nachádzala svoje uplatnenie hneď v niekoľkých možných zostavách a ich kombináciách – unplugged gitarové duo, rockové trio... Okrem dvoch platní s Modusom z rokov 1984 a 85 však popri tom stihol nahrať aj štyri ďalšie s pôvodnou tvorbou (Demikát, M. Greksa, Grexabat). Ich počet zaokrúhľuje čerstvé piate CD skupiny Grexabat s názvom Bolí...
Bolí...
Prekvapení budú asi všetci, ktorí by od súčasného Grexabatu očakávali tradičný pesničkový „bigbít“. Album je ladený skôr v duchu progresívneho metalu. Nebol to koncepčný zámer, pretože, ako Marián hovorí, Grexabat je vždy o tom, akí ľudia tam hrajú a skladajú. Namiesto vopred vykonštruovanej fixnej predstavy ho ku výslednému štýlu hudby vedú okolnosti, nos na talenty a snaha vyberať progresívne mysliacich ľudí. Takým je aj v úvode spomenutý gitarista Adam Mičinec. Na albume je počuť, že Adam aj za tých pár rokov od Gitariády urazil kus cesty napred, nie len ako inštrumentalista, ale aj skladateľ a aranžér. Album vznikal asi tri roky. Prvú pesničku (Let) napísal na hotový text, ostatné otextoval Marián na Adamovu hudbu. Celá nahrávka je postavená na gitarách a bicích. Nie je tu použitý jediný syntezátor. Pesničky sú vystavané dramaticky a na použitých harmonických postupoch aj vedení melódie je počuť, že ich komponoval niekto, kto sa môže oprieť o svoje vedomosti o hudbe a nie je závislý od používaných klišé.
Bicie nahral do ôsmich pesničiek dovtedy kmeňový člen Grexabatu Boris Brna. Keď však pred koncom nahrávania „za záhadných okolností“ Boris kapelu opustil, Marián uvažoval, že by si pri tej príležitosti splnil sen a zaangažoval do nahrávky aj niekoho zo svojich bubeníckych hrdinov. Do jeho predstáv by dobre zapadol napríklad ex člen Dream Theater Mike Portnoy, Ian Paice z Deep Purple, alebo Tommy Aldridge z Whitesnake. Nakoniec mu ale gitarista a producent Roland Grapow, u ktorého sa album nahrával, poradil mladého nemeckého bubeníka z Kolína, Kevina Kotta. Kevin zo skupiny At Vance, ktorému je zhodou okolností štýl hry Mike Portnoya veľmi blízky, dohral svoje party do nahrávok Grexabatu u seba v štúdiu ku spokojnosti slovenských tvorcov a tak prišiel rad aj na slová.
Texty
Autorom všetkých textov je spevák Marian Greksa. Tematicky sú rozdelené do dvoch hlavných prúdov. Leitmotívom jedného, ktorý je zrejme inšpirovaný udalosťami v živote mladomanžela a čerstvého otca, je láska a všetky pocity, ktoré bývajú v určitých životných etapách násobené touto optikou. Aby boli sily správne rozložené, jedna z piesní je venovaná súčasnej žene, druhá tej bývalej a jedna môže byť spájaná s jeho synom.
Protikladom je druhý prúd, omnoho kalnejší a zákernejší, v ktorom sa odzrkadlili rôzne sklamania, zrady a negatívne skúsenosti z autorovho pôsobenia v politike (Žumpa, Sľuby), alebo iných, spoločensky angažovaných pozíciách. Pesničky ako Zbytočný alebo Insomnia sú Marianove „nočné mory“, zato text Pávy mal konkrétnu inšpiráciu v knihe basgitaristu skupiny Mötley Crüe. Nikki Sixx napísal svoje Heroínové denníky veľmi úprimným štýlom, ktorý (k písaniu) motivoval aj nefajčiara a drogového abstinenta Mariana Greksu.
Hudba a politika
Album Bolí... je textovo skôr trpká a hudobne tvrdá platňa. Všetky texty na ňom autor viac-menej zažil a napísal podľa toho, čo pri tom cítil. Marián Greksa, vyštudovaný právnik je popri hudbe už roky angažovaný v komunálnej politike a nakrátko prešiel aj niekoľkými politickými stranami z pravého spektra. Skúsenosti z tejto anabázy boli v konečnom dôsledku vždy negatívne a že väčší zmysel nachádza opäť v práci poslanca mestského zastupiteľstva.
Hudba a politika môžu mať viac spoločného, než by sa zdalo. V hudbe môžeme vidieť interpretov, ktorí majú hit, vystrelia nahor a zrazu zmenia svoje správanie. Potom padnú späť a zase sa chovajú inak. Podobné je to v politike. Niekomu sa podarí vystreliť nahor vďaka sloganu, či sľubu, ktorý ani nemusí splniť, ale tak, ako spevákovi hitom, podarilo sa mu zasiahnuť nejakú množinu obyvateľstva. Hitom a politickým témam mnohí uveria a naletia len vďaka tomu, že sú nešťastní. Marián je ale toho názoru, že Slovensko je menej šťastné ako by mohlo byť, lebo tu nie je až tak zle, ako si to pripúšťame. Máme sa relatívne dobe. Ešte aj bezdomovci sa majú lepšie, ako ľudia v neďalekých krajinách, po ktorých sa strieľa. Väčšina ľudí je žiaľ ochotná naletieť, pretože nájsť si vodcu a zbaviť sa vlastnej zodpovednosti je pohodlnejšie, než rozmýšľať a snažiť sa pomôcť si sám. 90% ľudí, ktorí chodia voliť nie je ochotných nájsť si o kandidátovi všetko, čo doteraz naozaj spravil, pretože je to namáhavé a jednoduchšie je uveriť jeho populistickým témam. Je to aj chyba politikov, ktorí reálne urobia veľa vecí pre svojich spoluobčanov, ale ak o tom ľudia nemajú povedomie, zvolia radšej toho, ktorý je najviditeľnejší. Z toho vzniká paradox, že človek, ktorý aj niečo robí a chcel by byť ďalej poslancom, aby mohol robiť aj naďalej, je potom nútený robiť „rôzne vylomeniny typu Hlina a Matovič“, aby ho pri tom bolo vidieť. Niekedy sa tým začne zaoberať natoľko, že už nerobí nič iné, lebo na to nezvýši čas ani energia.
Sú Slováci čím ďalej tým rozdelenejší?
Nie sú rozdelení až tak, ako sa nám zdá a ak aj sú, tak sú to zástupné problémy, ktoré zakrývajú tie naozajstné. Príkladom bolo referendum na ochranu rodiny. Podľa intenzity diskusií sa zdalo, že účasť bude masívna, ukázalo sa ale, že väčšina národa to má „v paži“. Kto žije len v internetovom svete, môže nadobudnúť dojem, že nejaký problém je veľmi veľký, ale ľudia majú v realite problémy úplne iné. Ako čerstvý otec, sa snaží určité informácie o veciach, ktoré nemôže ovplyvniť, skôr filtrovať. „Starám sa hlavne o rodinu, o muziku a o komunál. Človek nemôže spasiť celý svet, to sa nedá stihnúť.“
Grexabat naživo
Alternatívna Baromantika má úspech vo väčších mestách, kde ľudia sledujú v hudbe aktuálne dianie. Keď príde do menšieho mesta, môže sa stať, že publikum očakáva Lenku Dusilovú s Čechomorom. Podobne aj od Grexabatu budú možno kdesi v okresnom meste na strednom Slovensku očakávať čosi ako Amerika Afrika pradajka paprika. Ako by teda Marián Greksa pozval ľudí na koncerty súčasného Grexabatu? „Príďte sa pozrieť na progresívny rock-metal s výbornými inštrumentálnymi výkonmi. Pripravte sa, že sa nebudete až tak veľmi baviť, ale budete musieť trochu aj rozmýšľať.“
Na obale platne je stará ruka, ktorá drží hračkárskeho šaša. Je to Mariánova prvá hračka, ktorú mu mama kúpila keď bol bábätko. Preň tento výjav symbolizuje prianie: „Neberte mi moje detské sny, nechajte mi ich žiť!“ Greksa si ich touto platňou napĺňa. Hoci je mu jasné, že spolu s kolegami do nej asi vložili viac, než sa im vráti, je to niečo, čo tu po ňom zostane vo forme umeleckého vyjadrenia. "To je pre nás dôležité a preto to robíme. Nie je jednoduché vytvoriť niečo nahraté aj zahraté tak, aby to bolo porovnateľné s európskym štandardom. Som presvedčený, že toto CD na to má zvukovo aj hráčsky.“
Martin Chrobák