Album predstavuje dvanásť, v štúdiovej verzii doposiaľ nikdy nevydaných nahrávok Jimiho Hendrixa. Niektoré z nich sú už Jimiho poslucháčom známe v iných verziách, s ďalšími sa budú môcť zoznámiť aj po vyše štyroch desaťročiach od jeho smrti až teraz. Presný pomer ťažko určiť z dôvodu veľkého množstva (polo)oficiálnych CD a DVD, väčšinou zostrihov zo živých vystúpení viac-menej experimentálnych Hendrixových zostáv sformovaných po polčase rozpadu pôvodných Experience, v období okolo Woodstocku. Podľa slov Eddieho Kramera, dvorného inžiniera Hendrixovho štúdiového zvuku, sa jedná o Jimiho „posledný štúdiový album“. Začiatkom roku 1968, na pozadí zhoršujúcich sa vzťahov v skupine Jimi Hendrix Experience, posadla Jimiho nespokojnosť a snaha hľadať pre svoju hudbu nové možnosti. Eventuálnu cestu si overoval v sérii štúdiových sessions so starými priateľmi a novými súbormi. Album bol zrejme vydaný k 70-tym narodeninám legendy a môžeme zaň poďakovať Jimiho sestre Jannie Henrixovej ako producentke, koproducentovi Johnovi McDermottovi a najmä už zmienenému Eddiemu Kramerovi. Týchto dvanásť nahrávok obsahuje široký výber, na svoju dobu jedinečných zvukov, ktoré Hendrixa preslávili a ktoré preslávil on, ako aj štýlov zahrnujúcich veľa nových elementov (napr. dychov, klávesov, rôznych perkusií a dokonca druhej gitary), ktoré Jimi skúšal včleniť do svojej novej tvorby. Nahrávky vznikali v niekoľkých nezávislých nahrávacích štúdiách v New York City od 16. marca 1968 (Somewhere) do augusta 1970 (Mojo Man). Hendrix takmer všetky nahrávky prerábal vo svojom nahrávacom štúdiu Electric Lady Studios v Greenwich Village. Väčšinu skladieb realizoval so svojím príležitostným triom Band Of Gypsys (Buddy Miles - bicie, Billy Cox - basgitara). Z ostatných hudobníkov, ktorých môžeme v tejto kompilácii počuť, menujem aspoň bubeníka z pôvodnej zostavy Mitcha Mitchella, Jumu Sultana a Jerryho Veleza, hráčov na congá, vokalistov Alberta a Arthura Allenovcov a pianistu Jama Bookera (Mojo Man), Stephena Stillsa (Buffalo Springfield; Crosby, Stills, Nash & Young), ktorý tu hral netradične na basgitaru, ďalej gitaristu Larryho Leea a speváka a saxafonistu Lonnieho Youngblooda. Na tejto kompilácii nájdeme samé originálne žánre spájané s autorom, od blues rocku a elektrického blues, cez acid a funk rock a najmä psychedelic rock po hard rock, vo svojom jadre bol Hendrix hlavne bluesman. Na albume sa tieto jeho korene prejavili v skladbách ako Earth Blues (typický Hendrixovský blues), Somewhere (tie jeho efekty!), Here My Train A Comin´ (jeho nový typ blues), Izabella (this is Jimi!), jeho čistá duša v Hey Gipsy Boy (po predkoch mal údajne aj cigánsku krv), ním zbožňovanú Elmore Jamesovu Bleeding Heart (takto si ho zamiloval a doposiaľ v ňom žije Robin Trower) a záverečný, nádherný, v oktávach vedený a symbolicky nedokončený Villanova Junction Blues. Nie každá pesnička môže byť považovaná za perlu. Niektoré tracky sú vlastne iba inštrumentálne jamy a tak nikoho asi neprekvapí, že People, Hell and Angels nepredčí trojicu štúdiových albumov diskografie z rokov 1967 až 1968. To však neznamená, že by tu Hendrix nepotvrdil svoju výnimočnosť. Kto chce počuť Hendrixa gitaristu, môže si tu vychutnať jeho energický spôsob rytmizovania aj nezameniteľné sóla, surový skreslený zvuk i charakteristické zvukomalebné efekty, kto chce počuť Hendrixa bluesmana, jasne rozpozná pasáže i celé skladby, ktoré vyklíčili z týchto tradičných koreňov. Najmarkantnejší je tu možno jeho príklon k soulu, (aj keď vďaka spoluhráčom občas mierne schematický). Nahrávky dokumentujú proces Hendrixovho experimentovania a hľadania nového smeru, ale trochu aj bezradnosti po dosiahnutí vrcholu. Jeho zvuk je zároveň pravdivý, naturálny, jednoduchý a profesionálne vyrovnaný (vďaka Eddie!). Tým pádom pôsobí album kompaktne a prirovnanie k poslednému štúdiovému albumu je opodstatnené. Tí, ktorí nepoznajú tvorbu Jimiho Hendrixa, nech siahnu najprv po Are You Experienced, ale pre jeho znalcov a fanúšikov to bude balzam na uši a radosť v srdci, pretože Hendrix im v ňom poskytne mnoho nových zážitkov, ktoré sa len tak neopočúvajú.
****1/2
Marian Slanina a Martin Chrobák