„Tak čo, budeme spievať slovensky? Ako Adam Ďurica? Zmestíme sa rádiu do formátu? Ta héj, teraz budú hrať po slovensky viac... Angličtina je pekný jazyk, zvukomalebný, mnohé zakryje, ale slovensky sa to asi viac oplatí.“
Ahá? To sa ešte ukáže! Veď spievať slovensky v porovnaní s anglickými textami predstavuje asi také riziko, ako nahrať a vyeditovať niečo pekne v štúdiu a potom to ísť predviesť niekam naživo, bez možnosti strihu, playbacku, Melodynu. Slovenčina môže akurát jasnejšie ukázať, či to, čo sme doteraz robili po anglicky, má zmysel, alebo ani nie. Ak sa niekto skrýva za anglické texty a pri prechode na slovenčinu pohorí, pravdepodobne sa nedá celkom veriť ani hudbe. Tá prázdnotu obsahu kamufluje ešte lepšie. Aj keď... u nás závisí všetko od uhla pohľadu, takže všetko môže byť aj inak.
Počuli sme už aj zo slovutného parlamentu, že: „všetci si všetko píšu a potom si to aj spievajú...“ a „mali by im to radšej písať básnici“. Áno, aj nie. Lebo vždy je lepšia punková kostrbatosť, než profi veršotepci ďakujúci ústami profi interpretov svojej rodnej strane, alebo sponzorovi. Pre človeka, ktorý hudbu nevníma iba ako kulisu je lepší mierny pocit neistoty hraničiaci s trápnosťou, ktorý na konci skladby prevalcuje porozumenie. Lepší, než nič nerušiaci sled zvukomalebnej vaty – je jedno, či v anglickom, alebo slovenskom jazyku -, ktorý je takou vítanou výplňou medzi reklamami.
Zase ale – ako pre koho. Môžeme sa dožadovať profesionality, ale v realite sme svedkami toho, že aj overení „profesionáli“ píšu bez rešpektu k pravidlám poetiky, rýmu, rytmu, a čo viac, píšu sprostosti... a tie sa hrajú... a hrajú a hrajú. Hodia sa do formátu, poslucháči si o ne telefonujú, faxujú, píšu.
Pritom dobré slovenské texty nemusia byť nositeľom veľkých myšlienok ani extra čohokoľvek. Či chcú alebo nechcú, sú však lakmusovým papierikom pre úprimnosť a prirodzenosť. Je tu mnoho muzikantov, ktorí ovládajú svoje nástroje a hlasy, sú aj úprimní, ale texty píšu zle. Je tu mnoho básnikov, ktorí sú takisto talentovaní, ale spievať by radšej nemali. Mali by to za nich robiť básnici? Áno, mohli by. Len treba rozlíšiť básnika od copywritera (prepáčte kamaráti, to nebolo osobné). Spájajme sa, hľadajme sa naprieč krajinou aj generáciami. Postavme sa proti zhovadilosti, ktorou sme zaplavovaní. Muzikant nemusí vedieť písať, stačí ak vie čítať a číta. Veľa číta! Naučí sa rozlíšiť dobré od zlého, zistí, z čoho ho zamrazí. Vybuduje si súdnosť a cit, ktoré už možno má, len sa mu zdalo, že nie sú až také dôležité.
Áno, vidíme, že sa to dá aj bez nich, ale aj to závisí od uhla pohľadu. Aký je ten váš?
MARTIN CHROBÁK
šéfredaktor