MARTIN VALIHORA * O hudbe ako médiu humanizmu a tolerancie (rozhovor)

martin_valihora

 

Pre bubeníka a promotéra Martina Valihoru je už posledných pár rokov jeho One Day Jazz to hlavné, o čo sa snaží. V koncertoch, umeleckej a ľudskej interakcii, v jazyku hudby a schopnosti vyvolávať emócie vidí prostriedok, ktorým môže pozitívne ovplyvniť čoraz väčšie množstvo ľudí. Na otázku, či už je z neho čosi ako jazzový Kaščák sa len pousmeje a odpovie...

 

To neviem, ale ja, tak ako aj Mišo, žijeme tým čo robíme po celý rok. Formujeme svoje festivaly vlastným rukopisom, celým obsahom - hudbou ktorá tam zaznie. Nie je to len o dvíhaní telefónov a tabuľkovom promotérstve. Stále ma motivuje rozširovanie toho konceptu do nových foriem. Novinkou bolo najskôr rozšírenie na viac dní, aby sme obsiahli viac programu, potom sme tomu dali pravidelnosť - prvý polrok, druhý polrok. Ďalším vývojom bolo, že som túžil hrať vonku, zažiť v Bratislava open air jazzový festival. Napadlo mi, že by to bola krásna symbolika, jazz na Bratislavskom hrade. Potom sme sa otvorili žánrovo. Dnes pod pojmom džez už nie je len ten tradičný pohľad, čo sa každému neznalému človeku vybaví, že sa zídu štyria, každý hrá to svoje a prekrikujú sa. Jazz je dnes sloboda, spájanie, je to široká liberálna platforma hudobných žánrov ktoré sa rôzne ovplyvňujú a vznikajú rôzne hudobné formy. Preto je trendom, aj vo svete, že na jazzových festivaloch vystupujú rôzne kapely rôznych žánrov na špičkovej úrovni. Ďalšou mojou tajnou myšlienkou bolo, aké by to bolo úžasné zažiť jazzovú formáciu s orchestrom. Minulý rok bol na Bratislavskom hrade Aivishai Cohen, tentokrát to bol, Kurt Ealling so svojou skupinou a Slovenskou filharmóniou a hosťami Ivou Bittovou a Petrom Lipom. Chcel by som, aby sme spájaním rôznych umelcov trošku podporili aj myšlienku humanizmu a tolerancie.

 

Ďalej je to o spájaní

Teším sa, že môžem stavať na jedno pódium slovenské telesá so svetovými a búrať tak hranice, ktoré my máme v sebe. Nie svet voči nám, ale my voči svetu. Tie predsudky, že tam sú, takí, akí sú a kto sú… Hudobný svet je hladný po nových talentoch a etnikách, ktoré presahujú do zažitých hudobných odkazov. V New Yourku je predsa množstvo umelcov, muzikantov z celého sveta, ktorí prinášajú niečo lepšie zo svojich kultúr, z Východu, z Indie, Latinskej Ameriky… Ja si myslím, že by mal byť na Slovensku priestor aj scéna, kde sa môžme spájať. Aby sme naplnili aj myšlienku poslania hudby, ako dokáže spájať národy a etniká. Ako sa vieme dohodnúť nie len na pódiu, ale ako vieme na tých pár metroch štvorcových, každý z iného kúta sveta, vytvoriť spoločnú emóciu, ktorá má svoju váhu. Takto by som sa rád vyjadroval aj k takýmto témam, bez akýchkoľvek politických rovín, ktoré sú mimo mňa a ktoré ma nezaujímajú.

 

Workshopy a školy

Venovali sme aj 200 lístkov pre bratislavské stredné školy, aby sme aj tých mladých zavolali, aby sa prišli pozrieť, ktorí by si možno nevybrali toto podujatie, lebo sú vo veľmi vzácnom a citlivom období života, kedy si vyberajú a formujú svoje hudobné cítenie a vnímanie vecí. To všetko sa premieta do života. Všetky tieto emócie, zážitky, akú hudbu počúvame, aké filmy pozeráme, čo jeme, čo si vyberáme z toho neuveriteľného kvanta matérie. Povedal som si, že musíme nejakým spôsobom podporiť aj hudobnú obec, aby sme sa stretli s tými hudobníkmi, aby sme ich mohli zažiť ako ľudí. Tak sme začali robiť workshopy. Tento rok to bude Eric Harland a Kurt Rosenwinkel, svetoznámy bubeník a svetoznámy gitarista, úžasné, obohacujúce, vzácne stretnutia. Takže tento festival nie je len o hudbe, o promotérstve, ale predovšetkým o obsahu a o tých všetkých odkazoch, ktoré hudba pre spoločnosť dáva. Zaujíma ma tiež, aby sme boli aj v regiónoch. Aby sme sa dostali aj do Žiliny, do Košíc do Banskobystrického kraja, aby sme priniesli taký „lúč festivalu“ aj tam.

 

Sú dve roviny myslenia

Je ich množstvo, ale keď zoberieme dve základné, tak v jednom bode sa stretávajú ľudia, ktorí vnímajú, cítia, chcú žiť pekne, v spoločnosti kde sa cítia bezpečne. Myslím bezpečne myšlienkovo, bezpečne akceptovaním, úctou atď. Teraz ako s nimi pracovať? Ja tvrdím, že to je vo výchove. Deti netreba vychovávať, stačí, aby si bol kvalitný človek a oni si to u tých rodičov nájdu sami. Lebo to je ich životný priestor. Keď robíme chyby, tak naše chyby sa premietnu aj do ich života. Druhá rovina je, že budeme tých ľudí inšpirovať, že budeme nejakým spôsobom hľadať cesty ako im ukazovať, že toto je rozmer, ktorý je strašne dôležitý pre to i ono. To nie sú chiméry a nejaké abstraktné veci. Veď byť všímavý, mať k človeku úctu, byť humánny, tolerantný, to sú základy etiky spoločnosti, bez ktorých normálny človek nedokáže fungovať. Čím väčšmi to dokážeme aplikovať, tým viac sa v nás buduje aj vnútorné svedomie a zároveň aj vedomie voči všetkému a tým aj rastieme morálne, ako ľudia.

 

Babylon jazykov

Ale každý si vyberá svoj jazyk. Nehovorím, že ten je správny a ten je horší, dôležité je, aby bol jasný, autentický a srdečný. Ja si vyberám jazyk hudby. Ja si vyberám jazyk niečoho, kde na základnom reálnom príklade a malom modele viem ukázať, ako to vlastne funguje. Ale nie pateticky ukázať- ja nie som guru -, len pripomenúť, že toto tak je, aby sme na to nezabúdali. Aby sme nezabúdali ani na seba, lebo možno aj tí ľudia, ktorí sa dostávajú do opozície k realite a chcú sa voči svetu vymedziť, prídu domov a pustia si Luisa Armstronga, alebo si pustia hudbu z východu, world music, alebo čokoľvek z inej kultúry, než akú navonok preferujú. Pretože nemôžme odpíliť tento svet, stavať bariéry a byť k nemu nevšímaví.

 

Srdečne, ale realisticky                                                                  

Tvrdím ale, že isté veci, ktoré sa týkajú už tých vážnejších tém - migrantov, pravice a ľavice, extrémistov atď. - sa nedajú vyriešiť teoreticky. Na to je naozaj treba ľudí kompetentných, ktorí nám zodpovedne povedia: „táto krajina a systém si to môže/nemôže dovoliť, tento organizmus implantát príjme/tento ho nepríjme“, atď. Ale načo z toho robiť v spoločnosti strašiaka. Je veľa vecí, ktoré treba odselektovať. Lebo nemôžeme povedať, že tí sú dobrí lebo nechcú a tí sú zlí, lebo chcú. Keď tu mám napríklad priateľa z Nepálu, tak mu rád pomôžem, a spravím preňho všetko, aby sa cítil dobre a pohodlne. Samozrejme, ak mi zajtra niekto povie, že na Slovensko príde napríklad 200 tisíc ľudí zo Sýrie, tak sa opýtam: „Máme pre nich podmienky na to, aby sme im mohli to zázemie vytvoriť?“ To sú všetko otázky na ktoré treba odpovedať. Nikdy ale nepoviem, že sú to zlí ľudia, a nebudem vytvárať všakovaké konštrukcie strachu.

 

Jazyk hudby

Ja si teda vyberám jazyk hudby, jazyk emócie. Len cez ozajstnú emóciu môže človek v sebe niečo zacítiť a mať v sebe nejakú referenciu rozhodnutia. Bez emócie to nespravíme, nie sme kompjutre. A keď nás dokáže osloviť masa nejakej sily, ktorá je v protipóle s niečím jemným, potom ma to dostáva do konfliktu a tento konflikt musím sám vyhrať. Musíme tieto veci dostávať do konfliktov v sebe, lebo inak sa človek nikam neposunie. To je základná špirála rozhodovania, takže ja si myslím, že maliari by mali maľovať, filmári by mali točiť filmy a hudobníci by mali hrať a dávať priestor ľuďom na to, aby prichádzali, aby zažívali a motivovať ich. Príďte sa pozrieť, urobte si svoj názor, zažite!. Čo môžem urobiť viac…? Je to dlhá cesta.

 

MARTIN CHROBÁK, prepis JÁN GRAUS

 

Článok patrí k časopisu: