MOFOKILLER



 

 

Muzikantské brehy z času na čas vyplavia tých, ktorí ešte nevzdali rock s drive-om a poriadnou horúčkou v krvi. Bratislavskí gentlemani začali svoje pôsobenie v rodnom meste Prievidza a každý, kto ho navštívil určite uzná, že v sebe istú dávku temna toto mesto skrýva. Za prvý rok pôsobenia do leta 2007 skoncipovali projekt, ktorý si už na prvý pohľad dokáže s prehľadom nájsť svojho poslucháča.

 

Pôvodný názov Mofo Killer Ain skrátili a začínajúca kapela mala pred sebou sľubný začiatok. Skupina vydala prvé EP Love&Lies a svoju tvorbu odprezentovala tiež v relácii METRO na STV1. Výrazný odpich sa však náhle pozastavil, pretože MOFO sa na chvíľu rozišli a realizovali v rôznych iných projektoch. Ich muzikantskú pubertu ste určite postrehli v projektoch No Gravity, Gas, From Our Hands, Noisecut, Zlokot, prípadne Millhouse. Dospelé hlavy prichádzajú v roku 2013 s EP Slapjack a rozširujú zostavu o druhého gitaristu. Ak vám je názov podozrivo známy, tak ste si ich určite všimli ako predskokanov legendy Faith No More.

 

            Žánrovo je v tvorbe MOFOKILLER vidieť niekoľko značných vplyvov, ktoré finálne rámcujú fajnovú výslednú koláž. Lyrickosťou a inovatívnymi tendenciami tam cítiť post-rock a la God Is An Astronaut. Melodické vokály a výrazné gitarové skreslenie v mid tempe ich zase výrazne posúva do žánru stoner-rock mierne do Queens of the Stone Age. V minimálnej miere tiež trocha psychadelic, alternatívy a grunge-u.

 

Osobne doceňujem, že kapela prešla od anglického jazyka k reči nášho kmeňa. Je to oddeľujúci element, pretože popravde táto zmes hudobných štýlov v angličtine už neposkytuje toľko možností pre originálnejší prístup. Práve slovenčina a slovenské texty sú pridanou hodnotou a po prepočutí ich debutového albumu Väzby to vyčarilo skryté nádeje. Kapela vyšla s albumom tento rok na svetlo a poslucháčovi ponúka zaujímavú montáž rockovej poetiky, kritiky človeka a iného generačného pohľadu.

 

Nejednoznačný názov s kresleným obalom nepôsobia konvenčne, no stavať ich do alternatívy určite nemožno. Dekáda skladieb nedáva vydýchnuť, pretože udržiava v človeku podvedomý hnev spojený so znechutením. Tichá agresivita podbitá chytľavým gitarovým groove-om podnieti vašu hlavu vnímať pulz. Na albume sa nachádzajú ťahače ako Čierny dym, pozornosť si vyžaduje tiež 22 hláv, prípadne Bez viny. Do pozornosti dávam cover skupiny Elán, ktorý ma upútal už na prvý pohľad. Skladba Teraz alebo nikdy má nový rozsah a ktovie, možno sa aj Fontána pre Zuzanu dočká pokračovania. Jediná výčitka by bola snáď v jednoliatom znechutení zo súčasného sveta, ktoré je určite na mieste, no poslucháč by nemal mať pocit, že to ide až do depresie a bezradnosti.

 

            Je rok 2015 a pri silnom vplyve hip-hopovej dominancie je veľmi príjemné zbadať vlajkové lode našliapnutej gitarovej muziky. Dávam kapele 7 z 10, pretože ide progresívne hore a ťažko predvídať, kam do dotiahne.

TOMÁŠ ILEČKO


 
Článok patrí k časopisu: