RADŮZA * Učím sa byť uvoľnená a sústredená (rozhovor)

Česká pesničkárka Radůza premieňa svoje zážitky na pesničky. Aj titulná skladba nového albumu k „V hoře” vznikla vďaka momentu, kedy sa ocitla obklopená slnkom presvetleným ľadom. Atmosféru ľadovej komnaty odfotografovala piesňou a aj dnes sa pri jej spievaní v duchu stále vracia na nórsky ľadovec Nigardsbreen. Kto chce, toho tam vezme tiež.

 



Radůza, rodáčka z Prahy, autorsky aj inštrumentálne
sebestačná pesničkárka s expresívnym speváckym
prejavom. Do r. 1993 hrávala hlavne na ulici, kde sa
jej podarilo zaujať Zuzanu Navarovú. Bezprostredne
na to dostala príležitosť vystupovať pred skupinou
Nerez, ale aj pred svetoznámymi umelcami ako 
Suzanne Vega alebo Mike Oldfield.
Roku 2001 absolvovala štúdium skladby na
pražskom konzervatóriu a zároveň vydala svoj
prvý album „Andělové z nebe“. O dva
roky neskôr, po tom ako vyšlo ďalšie jej CD 

„...při mně stůj“ jej už česká Akademie populární
hudby udelila hneď tri ocenenia, v kategóriách
Speváčka roku, Objav roku a Folk & Country. 
Radůza s úspechmi koncertuje doma
i v zahraničí. Dôkazom toho, že nezaspala na
vavrínoch a naďalej rozvíja svoje možnosti je
i jej čerstvý tretí album „V hoře“ (2005).
Aktuálne info na: 
www.raduza.cz

Ako speváčka ste začínala na ulici. Čo vám dalo toto obdobie?

Odvahu. Človek musí mať odvahu, aby sa postavil na ulici a začal hrať. Tiež musí byť presvedčivý, aby sa ľudia zastavili, započúvali sa a niečo mu do toho klobúka hodili. Musí byť v dobrej fyzickej kondícii.

 

Hrávala ste aj v zahraničí – ako na vás reagovali ľudia ktorí vám nerozumeli?

Ľudia reagujú stále rovnako. Na tom, akým jazykom spievam nezáleží. Text a hudba vytvárajú energiu, ktorá je prenosná i bez toho, aby poslucháči rozumeli textu. V zahraničí nemávam problémy s prijímaním svojej hudby. Často sa stáva, že so mnou publikum i spieva, ako napríklad naposledy vo Francúzsku, kedy si se mnou s chuťou „zahalekali“ tradá, tradá, tradá, alebo aspoň dupe a tlieska do rytmu. Zahraničné publikum si to užíva rovnako ako české alebo slovenské.

 

Od svojho nástupu na scénu ste sa vypracovala ako skladateľka aj ako interpretka.  Je to výsledkom cieľavedomej činnosti, alebo častého hrania pred ľuďmi?

Je to tak, že mne tie pesničky chodia a ja sa iba snažím príliš to neskaziť a napísať to tak, ako to prišlo. Samé ma to vedie a ja sa len radostne a udivene poddávam tomu vedeniu. Nemôžem si vymyslieť ako budem písať ani s ohľadom na reakcie publika, ani s ohľadom na svoje chcenie. Učím sa byť uvoľnená a sústredená. To je najdôležitejšie. Ono si to robí čo chce a ja sa z toho len radujem.

 

Čo je pre vás smerodajné pri písaní nových skladieb?

Práve to, aby som „nekomponovala“. Aby som len zaznamenala to, čo ku mne príde. Akonáhle sa do toho začnem vkladať s nejakými naučenými postupmi, všetko zmizne a ja musím zas dlho čakať, než sa znovu napojím. Nemávam pritom žiadny predobraz ako bude skladba vyzerať, pokiaľ to nie je na zákazku. Musím vždycky počkať, až to príde a než to príde, tak pilne cvičím a vzdelávam sa, aby som bola pripravená, aby som to dokázala zahrať alebo aspoň zapísať.

 

Vašu premenu na verejne známu osobnosť urýchlila Zuzana Navarová...

Zuzana bola taký môj „výťah“. Po ľudskej aj po hudobnej stránke urýchlila môj vývoj. Zrejme by som došla tam kde som i bez nej, ale kedy som sa tam mala štverať „po schodoch“, trvalo by to omnoho dlhšie a stálo by ma to oveľa viac síl. Možno by som to ani za ten jeden život nestihla. 

 

Čo vás motivovalo k viacjazyčným textom na CD „V hoře“ a do akej miery ovládate tieto jazyky?

Motivovali ma moje početné cestovateľské výpady do zahraničia. Stretla som tam mnoho nových ľudí, zažila s nimi veľa príhod, a pretože som s nimi hovorila (a zažívala) v cudzích jazykoch, pretlačili sa mi tieto zážitky na platňu v iných rečiach než v češtine. Hoci sa týmito jazykmi dohovorím, nepovedala by som, že v nich tvorím. Jednak sú tie texty fakt jednoduché, s použitím tých pár slov, ktoré poznám, a jednak ani nemám pocit, že som ich písala ja. Jednoducho len tak jedného dňa vyskočili na papier a ja som si potom len nechala opraviť nejaké gramatické chyby.

 

Ako vnímate rozdiel nálady tej istej pesničky spievanej v inom jazyku?

Pre mňa je hlavným nositeľom nálady spomienka na situáciu pri ktorej tá ktorá pesnička vznikla. Na jazyku zase až tak nezáleží,  jazyk ten konkrétny zážitok len podtrhuje, ani v bežnom rozhovore príliš nevnímam, v akom jazyku sa odohráva. Najradšej samozrejme hovorím a spievam česky, to je môj najmilovanejší jazyk, ktorý sa ešte vždy učím a ktorý ma neustále prekvapuje. Hovorí sa, že čeština je na spievanie nesmierne ťažká a že taliančina a francúzština sú jazyky melodické, ale aby som mohla ja sama ich povahu nejako zhodnotiť, potrebovala by som väčší odstup a lepšiu znalosť týchto jazykov. Ale asi máte pravdu, že každý jazyk má jiný rytmus, kladie ináč prízvuky a inakšie tvorí vokály, takže zrejme bude nejaký rozdiel v tom, ktorým z nich sa akurát pokúšam spievať.

 

Máte nejakých obľúbených autorov/pesničkárov z týchto zemí?

Z poľských interpretov by som vybrala Grechutu, Niemena, Rodowicz, Jopek, z francúzskych Piaf, Brassensa, z ruských Vysokého a Okudžavu a z talianskych mám práve v  prehrávači CD môjho kamaráta Gianfranca, ktorý zbiera a interpretuje taliansky folklór.

 

Nevyskúšate si v pesničke niekedy aj Slovenčinu?

Zatiaľ ma nič po slovensky nenapadlo, ale bolo by to fajn. Slovenčina je krásna.

 

Hudobné spracovanie skladieb „V hoře“ aj „Vše je jedním“ pripomína minimalizmus Phila Glassa, ich texty zase zen-budhistický pohľad na svet. Je to náhoda?

Sú to pesničky, ktoré patria k mojim najobľúbenejším. Vyjadrujú síce moje pocity, ale myslím, že všetci prežívame v podstate to isté, takže je to prirodzené, keď sa niektoré veci na seba navzájom podobajú. Zámer to nebol. Napísala som to ako to prišlo a potešila som sa tým. Ale pokiaľ v tom nachádzate Glassa a zen-budhismus, tak som veľmi polichotená!

 

Na albume je aj jedna prebraná skladba od Vladimíra Vysockého spievaná v ruštine. Aký máte vzťah k jeho osobnosti a tvorbe.

Vysocký je jeden z prvých pesničkárov, s ktorým som sa prostredníctvom jeho tvorby zoznámila. Prechovávam k nemu nostalgické a nežné city.

 

Zdá sa že v určitom smere rezonujete na spoločnej vlne aj s Karlom Krylom…

Všetko vychádza z jedného zdroja.
 

 

Zmenila by sa nejako vaša tvorba a pohľad na svet keby ste bola muž?

(Smiech) To vám bohužiaľ nemôžem povedať, pretože som v tomto živote mužom ešte nebola. Ale prečo by sa mal meniť pohľad na svet podľa pohlavia? Záleží predsa na citlivosti, vnímavosti, skúsenostiach, povahe a to sú veci prístupné mužom i ženám.

 

Váš „bohatiersky“ prejav je blízky Ruskej náture. Je vám táto kultúrna oblasť nejako špeciálne blízka?

Mám rada slovanské jazyky, takže mám vzťah i k ruštine a vlastne mi pripadá, že všetky európske kultúry a tradície sú si dosť podobné, takže by som nevydeľovala iba jednu. Mám rada Európu. Som tu doma.

 

Na nahrávke vás príležitostne doprevádzajú aj ďalšie nástroje,  naživo ale hráte sama. Zostane to tak, alebo uvažujete aj o nejakej inej (koncertnej) forme?

Zatiaľ mi vyhovuje hrať sama. Dáva mi to veľkú slobodu. Zbalím harmoniku, sadnem na vlak alebo lietadlo a za chvíľu už môžem hrať na druhom konci sveta a nepotrebujem k tomu nič, než svoj nástroj. S kapelou je to všetko oveľa zložitejšie. A naviac rada nechávam veci bežať svojou vlastnou cestou. Nerada niečo plánujem, rada sa nechám prípadnou spoluprácou príjemne prekvapiť.

 

Ako ste spokojná s novým albumom? Čo si na ňom najviac ceníte vy sama?

To už tak býva, že vo chvíli, kedy človek dosku donahráva, najradšej by začal znova a lepšie. Keď teda odhliadnem od tohoto nutkania, som s ňou spokojná. Mám pocit, že došlo k nejakému posunu a to ma teší. Ľudia mi píšu, že sa im CD páči a to ma teší dvojnásobne. A čoho si najviac cením? Že som to vôbec dokázala natočiť.

 

Ovplyvnila vás Praha? Aký je váš vzťah k životu v tomto meste?

Ovplyvnili ma všetky miesta, ktorými som sa vo svojom živote mihla. V Prahe som strávila najväčšiu časť svojho života a narodila som sa tu. Dúfam, že je z mojich pesničiek cítiť, že ju mám rada a keďže som lokálpatriot, považujem za najkrajšiu, najzaujímavejšiu, najrázovitejšiu a vôbec naj naj naj časť Prahy Bubeneč, kde bývam. Bubenečský cvrkot koniec koncov popisujem už na svojom prvom albume v pesničke Nahoru dolů.

 

Z vašich textov sa dá usudzovať, že pocit slobody je pre vás životne dôležitý. Kedy sa cítite slobodná viac a kedy menej?

Ak je človek skutočne slobodný, nemôže sa cítiť slobodný niekedy menej a inokedy viac. Sloboda nie je záležitosťou vonkajšieho usporiadania okolností, ale vecou vnútorného životného nastavenia. A v žiadnom prípade to neznamená nezodpovednosť, alebo citovú okoralosť. Sloboda je odvaha rozhodovať sa podľa svojho svedomia a ochota niesť následky svojich rozhodnutí, nutkanie ísť do všetkého naplno, aj keď sa napríklad strápnim alebo zosmiešnim, odvaha jednať čestne, priznať si svoje chyby, mýliť sa, mať pravdu, neubližovať, milovať a odpúšťať, a to všetko bez ohľadu na to, akej odmeny sa nám za to dostane. Nebáť sa. To je sloboda. Ničoho sa nebáť.

 

Aké hodnoty rešpektujete?

Neubližovať a nenechať si ubližovať. V tom je myslím obsiahnuté všetko. Samozrejme je to ideál, často sa stane, že človek zíde z cesty, urobí peknú „botu“, niečo, o čom si myslel, že by to nikdy neurobil. Potom musí byť ochotný za to zaplatiť. Myslím, že chybovať nie je taký veľký prehrešok, omnoho horšie je opakovať tú istú chybu niekoľkokrát. Niekedy nás to stojí veľa síl zachovať sa podľa toho, čo považujeme za správne a obvykle sa pred nás toto rozhodnutie postaví v okamžiku, kedy sme najvyčerpanejší, ale ja verím, že každý krok spať je krokom dopredu, ak sa z neho dokážeme poučiť.

 

MARTIN CHROBÁK
rozhovor vznikol r. 2005 pre časopis Hudba