Rick Wakeman (nar. 1949), klávesová legenda progresívno-rockovej skupiny Yes, z ktorej štyrikrát odišiel za svojimi vlastnými projektami. Prvý raz sa tak stalo v roku 1973, po Wakemanovom prvom inštrumenálnom albume „Six Wives of Henry Vlll“, ktorého sa predalo viac ako 15 miliónov kusov. Nečakaným úspechom šokoval manažment hudobného vydavateľstva, ktoré pôvodne odmietalo album vydať kvôli absencii vokálnej zložky. Rick však trval na svojom a spravil dobre. Nasledovali albumy „Journey to the Center of the Earth“ (1974), „The Myths and Legends of King Arthur and the Knights of the Round Table“ (1975) a veľa ďalších sólových platní. Popri vlastnej tvorbe sa občas vracal ku skupine Yes, koncertoval aj v duo zostave s jej spevákom Jonom Andersonom, alebo v post-Yesovskej formácii ABWH (Anderson-Bruford-Wakeman-Howe). V súčasnosti je pre mladšiu generáciu vo Veľkej Británii známy vlastnými televíznymi programami viac ako hudbou. Napriek tomu aj naďalej koncertuje, predovšetkým ako sólista. V susednej Českej republike koncertoval Wakeman v roku 2015 dokonca štyri razy. Posledný zo štvorice sólo koncertov sa konal 21. októbra v Brne, kde nám Rick Wakeman poskytol rozhovor. Rick je veľmi otvorený človek, úžasný rečník a veľmi výrazná osobnosť, ktorá má vždy vyčerpávajucu odpoveď na každú otázku.
V poslednom čase je o Vás častejšie počuť v súvislosti s televíznymi aktivitami ako s vašou hudobnou tvorbou. Ako ste vyťažený televíznymi aktivitami, predovšetkým populárnym programom Grumpy Old Man (Starý, nevrlý chlap)?
Pôvodný vlastník programu stihol svoju spoločnosť predať, takže ďalšie časti sa už nejaký čas nenakrúcajú. Program mal obrovskú sledovanosť v hlavnom vysielacom čase, nielen v Anglicku, ale aj v Austrálii. V súčasnosti vysiela televízia už len reprízy, robím však naďalej aj ďalšie televízne programy.
Ako vznikla myšlienka robiť program práve o starom nevrlom chlapovi? Cítili ste sa ním byť aj vy sám?
V roku 2005 som sa s jedným chlapíkom rozprával o príprave televízneho hudobného programu. Ako sme tak diskutovali, rozprával aj o tom, že v ňom už nejaký čas drieme myšlienka spraviť program o tom, ako sa veľa mužov v strednom veku neustále na niečo sťažuje. Mal už pripravený aj názov – Grumpy Old Man. A práve ja som mal byť prvou osobou, ktorá sa mala do toho pustiť. Zrovna v tom čase som sa chystal na turné s Yes. Stihol som ešte natočiť niekoľko dielov, ktoré televízia aj odvysielala. Keď som sa o dva mesiace vrátil z turné, program dosahoval neuveriteľnú sledovanosť. Ihneď som sa v očiach publika stal z hudobníka „starým nevrlým chlapom“. Robil som všetky diely programu, vrátane vianočného špeciálu. Niektoré časti sa v televízii dodnes reprízujú. Dostal som sa až tak ďaleko, že som dokonca vydal aj dve knihy: „Grumpy Old Rock Star“ a „Further Adventures of A Grumpy Old Rock Star“. Keď som sa neskôr naskytol v niektorých častiach Británie, ľudia ma už vnímali ako Grumpy Old Musician (starého nevrlého hudobníka, pozn.red).
Všimol som si na internete polemiku o tenkej hranici medzi „grumpy“ (nevrlý) a „angry“ (naštvaný). Podarilo sa ju nakoniec vyriešiť?
Jeden chlapík, Stuart Prebble, (autor knihy „Grumpy Old Man: The Official Handbook“, pozn.red) tvrdil, že všade na svete sa nájdu ľudia, ktorí sa na niečo sťažujú. Všetci sa na niečo sťažujeme. Môže ísť o čokoľvek – nefungujúce semafory, dopravu. Keď sa na niečo sťažuješ príliš dlho, časom sa stávaš nevrlým, väčšinou bez toho, aby to niekoho urážalo. Môže však nastať aj taká situácia, že sťažnosti prekročia istú hranicu a stanú sa otravnými. Snažíme sa robiť si srandu zo stavu, ktorý trvá ešte pred prekročením tejto hranice. Naším cieľom bolo rozosmievať ľudí, ktorí náš program sledovali. Chceli sme, aby sa smiali nad stupiditami, ktoré sa vo svete denne stávajú.
Odrážal program nejaké anglické špecifikum?
Vysielal sa v rôznych krajinách a zaujímavé bolo to, že mnohé témy boli vo všetkých krajinách rovnaké. Napríklad témy ako politici, cestovanie lietadlami, autobusmi, vlakmi, ceny potravín atď. Bežné veci, na ktoré sa normálni ľudia dokážu sťažovať. Bolo to naozaj úžasne vtipné a veľmi nás to bavilo. Za päť rokov vysielania sme postupne všetky témy vyčerpali.
Aký je v súčasnosti pomer medzi Vaším muzicírovaním a inými aktivitami?
Okrem televízie som robil aj rozhlasovú show pre Planet Rock alebo T-Rock Radio, dokumentárne programy, napríklad o Vivaldim. Ten mi dokonca zabral dvadsať dní filmovania. Ďalej niekoľko dokumentov o kapelách na turné, one man show, veľkú show s orchestrom, kapelou a zborom – Return to the Centre of the Earth. S tou sme odohrali dokonca štrnásť predstavení. So svojou vlastnou produkčnou firmou som robil program s mladou, mimoriadne talentovanou opernou sopranistkou (Emmie Beckett, pozn.red.). Aby toho nebolo málo, máme spolu s manželkou aj malé knižné vydavateľstvo, ktoré vydáva knihy pre deti. Každý náš deň je iný.
Napísali ste dve knihy pre dospelých, píšete aj pre deti?
Pre deti nie. To moja manželka je spisovateľka. Kedysi bola žurnalistkou, ale prestala sa tomu venovať a začala vydávať detské knihy, ktoré aj píše. Tiež vydávame knihy Charlesa Garlanda, ktorý píše úžasne vtipnú poéziu. Kúpil si šteňa labradora, Alfyho, s ktorým chodil von a po návrate písal neuveriteľne vtipné básne, ktoré mali potenciál osloviť deti aj dospelých. Raz mi ich ponúkol. Niekoľkokrát sme ich ľuďom čítali a veľmi sa im páčili, a tak ich teraz, na Vianoce (2015, pozn.red), ideme vydať. Autorov nevyhľadávame cielene, ak sa však niekto zaujímavý objaví, skúsime to s ním. Ak by ste zverejnili výzvu, že hľadáte spisovateľov, zasype vás lavína žiadostí. Sme veľmi malá firma, nemôžeme sa venovať všetkým.
Okrem toho, že ste hudobným skladateľom, píšete aj texty piesní. V jednom rozhovore o vašom spoločnom albume s Jonom Andersonom, „The Living Tree“ (Voiceprint Records, 2010), ste povedali, že ste radšej, keďsi Jon píše texty sám. Sadnú mu vraj „na telo“ lepšie, ako keby spieval texty od vás.
Texty píšem rád. Keď píšem text a som s ním úplne spokojný, dokončím ho. Ak sa mi však nedarí, obrátim sa radšej na niekoho iného. Keď sme skladali piesne pre „The Living Tree“, rozdelili sme si s Jonom úlohy. Ja som skladal hudbu a on písal texty. Poznám ho za tie roky tak dobre, že keď skladám pre neho pieseň, v duchu ho počujem spievať. Poslal som mu teda svoje melódie a čakal, ako na ne zareaguje. Je pozoruhodné, že keď sa potom spätne so svojim textami alebo melodickými linkami na mňa obrátil, asi v šesťdesiatich percentách sa moje očakávania potvrdili. Zaujímavou časťou bolo tých zvyšných štyridsať percent, ktoré som od neho neočakával. Album „The Living Tree“ by sa nám zrejme až tak nevydaril, keby sme obaja písali hudbu aj text. Rád píšem texty, ale som k sebe veľmi kritický. Ak by som mal poukázať na textára, s ktorým rád spolupracujem, tak je ním Tim Rice. Zbožnujem jeho texty. Tim je mimoriadne nadaný. Nedávno sme sa stretli a preberali nejaké ďalšie plány. Dobrý textár Vás dokáže inšpirovať a ovplyvniť.
Takže si píšete texty výhradne pre svoje skladby?
Keď skladám, vždy začínam hudbou. Až potom k hudbe pridám text. Jedným z dôvodov, prečo sa venujem predovšetkým inštrumentálnej tvorbe, je, že veľmi dobre viem, ako znie môj hlas. A varujem vás, nechcite ma počuť spievať (smiech)! Patrím k ľudom, ktorí by za žiadnych okolností nemali na verejnosti spievať. Mohol by som uviesť ako príklad niekoľkých hudobníkov, ktorí nie sú spevákmi, a napriek tomu občas na verejnosti spievajú. Naozaj by to radšej nemali nikdy skúšať. V takom prípade si treba k svojej hudbe prizvať skutočného speváka.
Nespievali ste náhodou na starých nahrávkach Yes aj vokály? Tie ma na Yes vždy fascinovali.
S Yes som nezvykol spievať, ale existuje jeden môj sólový album, Rock n' Roll Prophet (1982, pozn.red.), na ktorom som naspieval všetky vokály. Je však pravda, že na mojom jedinom top singli, ktorý sa umiestnil v UK top 30, som aj spieval (I'm So Straight I'm A Weirdo, 1980, pozn.red.). Vždy som bol zástancom myšlienky, že každý má robiť to, čo mu ide najlepšie.
Vy si spievať netrúfate, ale Vaša dcéra spieva nádherne, nepodala sa po otcovi?
Jemma spieva krásne, aj syn Adam. Ten spieva aj vokály v Black Sabbath, s ktorými hrá už trinásť rokov. Musím otvorene priznať, že naozaj nerád spievam.
Spomenuli ste „Journey to the Center of the Earth“. Hoci je to poriadne starý kus, z času na čas ho s veľkým ohlasom hráte. Máte s ním ešte nejaké plány do budúcnosti?
„Journey“ som mal hrať v decembri na Tenerife, kde vlani s mojou kapelou vystupoval Brian May. A práve odtiaľ vzišiel veľký záujem o našu „Journey“. Na Tenerife je úžasný orchester a zbor. Už bolo všetko dohodnuté. Mali sme ísť spolu nacvičovať, ale môj doktor mi kvôli môjmu tlaku a srdcu veľmi striktne prikázal zľaviť z tempa. Mal som naplánované aj veľké turné v Škandinávii s mnohými presunmi. Bolo by to veľmi hektické. Nezostávalo by mi však dosť času na oddych a spánok, a tak sme to museli odložiť na ďalší rok. Taktiež plánujem veľký Wakemanfest, chcem vystúpiť so všetkými kapelami, s ktorými som doteraz hral. Veľa aktivít sme tak museli presunúť. Napriek tomu mám aj naďalej stále plný kalendár, ale už to nie je až také hrozné.
„Journey“ bol popri „Six Wives of Henry VIII“ a „Kráľovi Artušovi“ (King Arthur) jedným z Vašich troch veľkých projektov. Hrávate ho z tých troch najčastejšie. Ako náročné je dať dokopy tak veľký projekt?
„Journey“ by nemalo zmysel robiť vtedy, ak by ste si museli prenajať celý orchester. Na „Journey“ vás musí nejaký orchester pozvať. Hrali sme ju prednedávnom v Anglicku, Škótsku a Walese, Brazílii a Argentíne. Ten istý promotér nás pozval hrať aj „Kráľa Artuša“, s orchestrom, zborom a kapelou, na progrockový festival v Anglicku, ktorý sa koná 19. júna 2016. Trochu ma to zaskočilo lebo Artuša sme nehrali od roku 1975. Takže by to znamenalo začínať takmer úplne odznova. Ale je to veľmi zaujímavá výzva a tiež šanca, ktorá sa tak skoro nemusí opakovať.
„Kráľa Artuša“ ste hrávali niekedy aj ako show na ľade, neplánujete sa k tomu vrátiť?
Môžem vám s istotu povedať, že toto konkrétne predstavenie na ľade určite nebude (smiech). Mám však jedno tajné prianie. V prípade, že by letné predstavenie malo úspech, znamenalo by to šancu spraviť niekedy pred vianocami aj show na ľade. Veľmi veľa ľudí sa na to neustále pýta.
„Kráľ Artuš“ aj „Šesť žien“ vychádzali z historických udalostí. Myslíte, že ste nimi pomohli vzbudiť záujem mládeže o históriu?
V mojom prípade to všetko začalo Prokofievovým „Petrom a Vlkom“. Keď som mal asi osem rokov, otec ma zobral do divadla na „Petra a Vlka“ a mne sa to veľmi páčilo - rozprávať príbeh hudbou. Každý hudobník skladá len piesne o láske. Ja som ich neskladal nikdy. Hoci sa neustále žením (Rick je ženatý štvrtý raz, pozn.red), neskladám piesne o láske. Jednoducho, rád skladám piesne, ktoré majú príbeh, či už ide o históriu, legendy, beletriu alebo literatúru faktu. Takže to nerobím so žiadnym špeciálnym zámerom. Možno päť, šesť mojich piesní by mohlo vzdialene pripomínať piesne o láske.
V knihe „Close to The Edge“ o skupine Yes ma okrem iného zaujalo obdobie najväčšej slávy skupiny, keď Yes vypredávali obrovské štadióny, lietali na turné vlastným lietadlom, naplno si užívali popularitu. Ako spomínate na toto obdobie?
Lietadlá sme v skutočnosti nikdy nevlastnili, prenajímali sme si ich. Prapôvod celej story o lietadlách siahal do sedemdesiatych rokov, keď lietanie bolo veľmi drahé. Neexistovali žiadne nízkonákladové spoločnosti ako napríklad dnes Easyjet alebo Ryanair. Keď sme cestovali ako kapela, bolo nás približne desať aj s manažérom. Oveľa výhodnejšie bolo prenajať si lietadlo s kapacitou štrnásť ľudí, než si kúpiť letenky na komerčný let. Veľmi populárnym lietadlom bol vtedy Gulfstream. Yes si prenajímal lietadlá vždy od firmy Chrysler, ktorá mala asi päť lietadiel pre svoj top manažment. Vôbec ich však nevyužívali, možno občas, asi tak raz mesačne a tak ich veľmi radi prenajímali. My sme ich potrebovali maximálne na jeden-dva mesiace. Veľkou výhodou bolo, že sme nemuseli mať svojho pilota, mohli sme používať menšie letiská, ktoré sa často nachádzali bližšie k miestu konania koncertu, vzlietať a pristávať kedykoľvek sa nám zachcelo. Zmena nastala až vtedy, keď začali lietadlá prenajímať aj firmy, ktoré ich nedokázali kvalitne udržiavať. Stávali sa tak letecké nešťastia, napríklad skupine Deff Leppard.
V tom čase niektorí z vás brávali na turné so sebou aj manželky. Ako také rozhodnutie spätne hodnotíte?
Ak mám byť úprimný, poviem vám, že keď s nami občas cestovali ženy, bývala to väčšinou nočná mora.
Bolo Vám ľúto, že ste so sebou nemohli voziť žiadne fanynky?
To veru nie (smiech). V 70. rokoch nebola skupina Yes kapelou, ktorú počúvali ženy. Deväťdesiat percent nášho publika tvorili muži. Až neskôr, niekedy po roku 2003, sa zmenil pomer, približne pol na pol. Progrockové kapely proste boli také. Samozrejme, občas si chlapi na koncerty alebo na šnúry brávali svoje partnerky. Manažment to však nenávidel, pretože mu dalo veľa práce starať sa o kapelu, nie to ešte o manželky muzikantov. Ženy často otravovali manažérov s rôznymi nezmyselnými požiadavkami, ako napríklad dať súrne do čistiarne šaty a podobne. Proste keď sa s kapelou ťahali na turné manželky, nikdy to nefungovalo. Malo by to význam jedine v tom prípade, ak by ste si robili medzi koncertami veľké pauzy a mali by ste okolo dosť ľudí, ktorí by sa o partnerky starali. Stávalo sa občas, že sa hudobníci kvôli partnerkám nemohli zúčastniť ani dohodnutých pracovných stretnutí. So ženami to jednoducho na turné nikdy nefungovalo.
Priznám sa, že ma trochu prekvapilo, keď Yes avizovali zimné koncertné turné. Myslel som si, že po úmrtí Chrisa Squira, kľúčového člena a zakladateľa Yes, skupina zanikne.
Ja osobne bez hlasu Jona Andersona nepovažujem Yes za Yes. Je to podobné, ako keby ste chceli Led Zeppelin bez Roberta Planta, alebo Who bez Rogera Daltreya. Niektoré skupiny proste bez svojich kľúčových spevákov nefungujú dobre. Pre Yes je Jonov hlas absolútne zásadná vec.
Videl som Yes s Jonom Andersonom, aj bez neho, s Davidom Benoitom. Andersonovské výšky síce vytiahol, dokonca aj dosť dobre frázoval. Keď som privrel oči, mal som chvíľami takmer pocit, že počujem Jona Andersona. Je tam však to „takmer“.
To, čo ste počuli, bola revivalová skupina. Yes bez Jona je len akási revivalová kapela. V skupine síce ešte hrá Alan (White, pozn.red), ktorý do nej prišiel až niekedy v roku 1973, a Steve (Howe, pozn.red). Hoci ich mám oboch rád, už to nie je Yes. Obzvlášť teraz, keď už nie je medzi nami Chris. Osobne si myslím, že najlepšia vec, ktorú by Yes mohli teraz spraviť, by bol posledný, veľký charitatívny koncert za účasti všetkých bývalých členov a výťažok z koncertu venovať boju proti leukémii. Sám ste to povedali, skupina, ktorá kedysi vypredávala štadióny, hrá teraz v malých halách.
Jedným z dôvodov môže byť aj to, že hudobný biznis sa od čias najväčšej slávy Yes zmenil. Na Vašich stránkach píšete, že ste nedávno verejne vystúpili s príspevkom o znepokojujúcom stave, v akom sa teraz nachádza. Čo vás tak znepokojilo?
Bol som naštvaný. Hudobný priemysel už neexistuje. Skončili časy, keď vydavateľstvo podpísalo kontrakt s umelcom, ktorému dôverovalo a podporovalo ho. Časy, keď ľudia chodili do obchodov kupovať hudbu. Dnes majú dokonca rozhlasové stanice kontrolórov programov, ktorí im diktujú čo majú hrať! Je to otrasné! V Londýne sa raz do roka koná taká diskusná udalosť, Tom Olsen Lecture, v ktorej zväčša vystupujú s rôznymi príspevkami politici. Poprosili ma, či by som tiež nevystúpil s príspevkom o hudobnom biznise. Vopred som ich však upozornil, že moja reč bude pravdepodobne plná hnevu. Tento týždeň vystúpim s tým istým príspevkom pred politikmi a členmi parlamentu.
Ako môže občan Wakeman ovplyvniť rozhodnutia politikov? Čo presne by chcel zmeniť?
Radím politikom v oblasti práv duševného vlastníctva. Snažím sa im vysvetliť dôsledky toho, že všetci sťahujú hudbu zadarmo. Chcem, aby pochopili, kto za ňu v konečnom dôsledku zaplatí. Ak niekto vyrobí kópiu tašky od Gucciho, o týždeň stojí pred súdom. Ak niekto okopíruje pivo Stella Artois, o niekoľko dní sa s ním budú súdiť. Ak si niekto ukradne hudbu kopírovaním, nič sa mu nestane, nikto to nerieši. V konečnom dôsledku nejde len o stratu príjmov muzikantov, ale o neuveriteľné výpadky príjmov štátu. V hudobnom biznise hovoríme o obrate vo výške päť miliárd libier ročne. To je veľmi veľa, treba to však politikom vysvetliť. Ide pritom o zdaniteľný príjem. Štát stráca približne tri miliardy libier. A pritom by tieto zdroje mohol použiť na zdravotníctvo alebo políciu. Taktiež, pokiaľ ide o sociálny aspekt hudby – všade počúvate o tom, ako má každý svoj vlastný web, všetko na youtube. Sú tam toho kvantá, väčšina z toho však za veľa nestojí. Kedysi, keď umelec tvrdo pracoval a všimla si ho nahrávacia spoločnosť, podpísala s ním kontrakt, niečo to znamenalo. Znamenalo to, že niekto mu verí dostatočne na to, aby mu vydal platňu. Dnes neexistujú žiadne pravidlá a príručky. Dostávam veľa nahrávok od rôznych ľudí. Keď si nejakú vypočujem, viem ihneď rozoznať, aké klávesy používa muzikant, alebo či niekto namiesto bicích len stlačil nejaký gombík. Toto ale nie je hudba. Dokáže ma to dosť rozčúliť. Nie kvôli sebe samému, ale mrzí ma to kvôli mladým talentovaným hudobníkom. Je ich veľmi veľa a sú úplne stratení. Mnoho ľudí ich však neuznáva, stále tvrdia, že najlepší hudobníci boli v 70. rokoch. To vôbec nie je pravda. Môžem poukázať na neuveriteľné množstvo fantastických, súčasných mladých muzikantov. Prečo však o nich nepočuť? Pretože o nich nepíšu médiá, nahrávacie spoločnosti s nimi nepodpíšu kontrakt. Tie zaujímajú len vyfešákovaní chlapci, ktorí nemusia vedieť ani spievať. Stačí, že vedia tancovať. To je ďalšia vec, ktorá ma dokáže totálne vytočiť - chlapčenské skupiny. Štyria, piati chlapci, ktorí vedia tak trochu tancovať a tak trochu spievať. To nie je pre mňa skupina. Ak sa pozriete na definíciu hudobnej skupiny, je to skupina hudobníkov, ktorí spolu hrajú. Toto však nie je kapela. To je skupinka tanečníkov, alebo vokálna skupina. Mrzí ma to všetko hlavne kvôli skutočne talentovaným hudobníkom. V televízii skupiny už ani nevidíte. Keď sa dnes spýtate väčšiny mladých ľudí, čo chcú dosiahnuť, povedia len, že chcú byť slávnymi. Nepovedia, že chcú byť najlepší, učiť sa od niekoho a tvrdo makať, aby boli dobrí.
Položil som nedávno Johnovi Helliwellowi (ex-Supetramp) otázku, či aj dnes, veľa rokov po zlatých časoch kapely, dokážu hudobníci žiť z príjmov z ich starých nahrávok. Priznal, že hoci z katalógov stále plynú nejaké príjmy, nie je to, čo kedysi. Je to podobné aj u vás?
Trh s nosičmi úplne skolaboval. Už vôbec neexistuje. Dnes je i-Tunes. Tvrdia o sebe, že sú veľmi dobrí, lebo platia tantiémy. Realita je však taká, že platia veľmi málo, nie je to takmer nič. Keď sa pozriem na príjem za svoje nahrávky na i-Tunes za posledný polrok, predstavuje menej ako jedno percento toho, čo by som kedysi zarábal na platniach. To, čo by bol za starých čias príjem z nosičov napríklad päťtisíc libier, z i-Tunes by to dnes bolo z toho istého predaja sotva päť libier. Peniaze sa v tomto biznise točia, zarába ich však Spotify a nie umelci. Je to príšerné, nenávidím to. Mnohým mladým skupinám pred niekoľkými rokmi stačilo, že hrali len pre zábavu. Bolo im jedno, kde spia a čo zarobia. Dnes, po desiatich rokoch, sa čudujú, kde sú ich peniaze. Tie sa však zarábajú sponzorstvom a reklamami. Naozaj neviem, ako sa to dá zastaviť. Hudobný priemysel je v rukách úplne nesprávnych ľudí. Neexistujú obchody s hudbou, rádiá nemajú šancu určiť si to, čo chcú hrať. V minulosti, v 50., 70. a čiastočne 80. rokoch vo veľkej miere ovplyvňovali poslucháči to, čo sa bude hrať.
Teraz mám z vás pocit, že ste naozaj starý ufrflaný chlap.
Presne tak, grumpy old man (smiech).
Na záver by som vám rád položil jednu špeciálnu otázku. Raz ste sa vyjadrili o Fidelovi Castrovi ako o fascinujúcom mužovi. Čo vás k tomu viedlo?
V roku 2005 som na pozvanie Fidela Castra hral na Kube. Išlo o charitatívnu akciu, organizovanú Švajčiarmi. Jej cieľom bolo podporiť detskú onkologickú kliniku. Dostať príležitosť koncertovať na Kube nie je vôbec ľahké. Vždy som sa tam túžil pozrieť, pretože milujem kubánsku hudbu. Castro sa o mojej aktivite dozvedel, a tak som so svojou kapelou dostal od neho osobné pozvanie. Nešlo nám vôbec o peniaze, bola to čisto charitatívna záležitosť. Vykryl som to z iných koncertov v Južnej Amerike. Z nášho kubánskeho koncertu vyšlo dokonca aj DVD „Live In Cuba“. Debatou s Fidelom a jeho ľuďmi som strávil štyri hodiny. Napriek tomu, že naše politické názory sú odlišné, ma Castro naozaj fascinoval. Hoci som vedel, čo a ako sa na Kube stalo, až tam som pochopil, že ide o krajinu, ktorú v minulosti každý len znásilňoval. Každý si z nej utrhol to, čo sa mu žiadalo. Od Batistu až po americkú mafiu. Ľudia nemali žiadne vzdelanie, stravu, či zdravotnú starostlivosť. Fidel mi vysvetlil, že Kubánci sa dostali do situácie, keď si povedali: „Dosť!“. Ľudia potrebujú mať uspokojené aspoň tieto základné potreby. A to im Castro zabezpečil. Povedal mi: „Problém nastáva vtedy, ak vystúpite na rebríku o jeden stupienok vyššie, ale nepohnete sa už ďalej. Nepodarí sa vám to bez pomoci od iných krajín“. Tú pomoc Kubánci nikdy nedostali. Mal som tiež príležitosť konfrontovať svoje vedomosti o studenej vojne s Kubáncami a uvedomil som si ten neuveriteľný rozsah lží.
Kto podľa vás klamal?
Američania vždy tvrdili, že na Záliv svíň nikdy nezaútočili, nikdy nevyslali na Kubu žiadne lietadlá a podobne. Tvrdili to dokonca ešte nedávno. Kubánci mi ukázali miesto, kde sa nachádza obrovské množstvo vrakov amerických lietadiel. A Fidel hovorí: „Čo si o tomto myslíte? Ako sa sem tieto lietadlá dostali? Priviezli sme ich sem na lodi?“ Uvedomoval si moje pravičiarske politické presvedčenie. Vedel, že som členom Konzervatívnej strany. Hovorí: „Nie je pravda, že my na Kube nemáme radi Američanov. My ich máme radi, ale nemyslíte si, že každá krajina potrebuje odlišnú politiku?“ Bol som v niektorých arabských krajinách, ktoré sú doslova policajnými štátmi, a napriek tomu to tam funguje, každý je spokojný. Sú krajiny, v ktorých perfektne fungujú ľavičiari, v iných zas pravičiari. Ako to danej krajine vyhovuje, tak je to správne. Spýtal sa ma, aké smerovanie by som odporúčal Kube. Uznal som, že ľavičiarske. Fidel hovorí, že veľkou chybou niektorých krajín je to, že chcú, aby aj ostatné krajiny boli podľa ich vlastného obrazu. Tak to však v živote nefunguje. To isté sa ukázalo aj v Iraku, Iráne, Sýrii. Castro bol ku mne veľmi otvorený. Po návrate do Anglicka som mal na Kubu úplne odlišný pohľad. Veľa ľudí sa tomu čudovalo. Spýtal som sa ich teda, či vôbec niekedy boli na Kube. Neboli. Či sa niekedy rozprávali s Kubáncami. Nerozprávali. S Castrom a jeho vládou? Nie. Tak ako môžu byť objektívni? Netvrdím, že všetko, čo na sa na Kube spravilo, bolo správne. Ak ste však takým malým ostrovom, akým je Kuba, máte problém. Stretol som sa aj s Raulom a nadobudol som presvedčenie, že na Kube sa veľa vecí postupne mení. Treba však na to ísť pomaly. Kuba je krajina s limitovanými prírodnými zdrojmi, ale s neskutočne úžasnými, milými ľuďmi. Asi by som to nazval slnečným komunizmom. Bolo tam nádherné počasie a ľudia boli hrdí na to, že sú Kubáncami. Som veľmi rád, že som tam bol a dúfam, že sa tam ešte niekedy dostanem. Chcel by som si zahrať s kubánskymi hudobníkmi. V tom čase som bol prvý známy svetový umelec, ktorý na Kube vystúpil. Krajina sa odvtedy postupne otvára svetu. Pol roka po mojej návšteve dostali povolenie hrať na Kube napríklad Simply Red. Verím, že k tomu prispela aj moja Kubánska misia. Dúfam, že ak v krajine nastanú akékoľvek zmeny, budú z nich mať prospech všetci Kubánci a nie, ako tomu bolo v minulosti.
Ďakujeme za rozhovor.
MARIÁN PAVLÍK
Foto Pavel Fridrich a internet