ROYAL BLOOD * Royal Blood (recenzia CD)

royal-blood

Keď moderátor v rádiu predstavoval kapelu Royal Blood v zložení spevák/basák a bubeník, spomenul okrem iného, že sa stali číslo 1 v Britskej hitparáde. Automaticky mi napadlo, že je to retro rubrika, lebo v roku 2014 sa niečo také nemôže stať. Mýlil som sa, Royal Blood je aj napriek názvu z ktorého cítiť skôr tradíciu „fresh blood“. Vznikla minulý rok 24 hodín po tom, ako bubeník Ben Thatcher vyzdvihol basáka/speváka Mike Kerra na letisku po jeho výlete do Austrálie. Vďaka podpore od Arctic Monkey sa veľmi rýchlo dostali do pozornosti fanúšikov. Netradičná zostava vyvoláva asociácie s The White Stripes, zvuk Royal Blood je ale plnší vďaka hybridnému zapojeniu Kerrovej basy. Signál ide totižto naraz do basového a gitarového aparátu kde je modulovaný pomocou pitch-shifteru. Neznalý poslucháč si pri prvom počutí predstaví klasickú štvorčlennú zostavu. Album otvára nával tvrdých riffov skladby Out of The Black, ktorá predstavuje klasický úvodný nárez. Skvelé a ľahko zapamätateľné riffy sú práve to, čím by som charakterizoval celý album. Kerr ich sofistikovane rozvíja a skladby výborne gradujú, napriek limitujúcej zostave je zvuk veľmi pestrý a skladby sa nezlievajú. Aj keď majú riffy metalový základ, nepostrádajú groove. Royal Blood presne vedia, kedy udrieť a kedy treba stíchnuť. Občas pripomenú Muse (v časoch, keď som sa nemusel hanbiť za to že ich mám rád), Them Crooked Vultures (Ten Tone Skeleton), niektoré riffy Rage Against the Machine (kapela ktorá dokázala vyprodukovať neskutočne veľa nákazlivých riffov) a samozrejme - aj The White Stripes (hlavne keď Royal Blood spomalia a stíchnu). Kerrov hlas sa pohybuje niekde medzi Jackom Whiteom a Joshom Holmom, výsledok je ale originálny, strhujúci a plný mladej energie, naštvanosti a surovosti. Texty sa väčšinou zaoberajú temnou stránkou vzťahov a ich surovosť korešponduje s garážovým zvukom kapely. Prvý singel so zeppelinovským riffom Figure It Out si viem predstaviť na ktoromkoľvek mainstreamovom rádiu, Loose Change zaujme funkovým groovom a vygradovaným záverom, Careless vedie asi najviac k porovnávaniu s The White Stripes. Little Monster je postavený na tvrdom riffe a Thatcher tu dostáva najviac priestoru. Jeho hra je „ani málo ani priveľa“. Obaja presne vedia, kde je miera a album neobsahuje žiadnu vatu, niekomu dokonca môže celkový čas 32 minút pripadať príliš krátky. Royal Blood asi rockovú hudbu nespasia, ale je potešujúce, že dvaja mladí muzikanti dokázali rozčeriť hladinu polomŕtvej rockovej scény.

****

Filip Jánoš

KÚPIŤ: www.wegart.sk 

 

Článok patrí k časopisu: