Z FUTRÁLU ŠTEVA ŠANTU * Maminčuču



Občas, z ničoho nič, ako strela od boku, vynorí sa mi v mysli pieseň Eugena Suchoňa Keď sa vlci zišli. Učil som sa jej text naspamäť na základnej škole a odvtedy ho nie a nie vymazať z pamäti. Možno si to pamätáte tiež, je to pieseň o tom, že keď sa vlci zišli, tak sa zhovárali: Koljata maminčuču, hejsasa hučubuču, hopsasa vikontrasa, štindirindi  dana. 

Fascinovali ma tie slová už ako decko, zdali sa mi veľmi smiešne. Vikontrasa, chápeš? Aj dnes mám povznesenú náladu, keď ju v dobrom rozmare spievam nášmu psovi, dúfajúc, že pri jeho záľube obhrýzať knihy zo spodnej police, porozumie absolútnej básni, či reči svojich dávnych predkov. Neviem, díva sa na mňa pri tom tak čudne.

Náš učiteľ hudobnej výchovy bol urastený chlap s kostenými, hipsterskými okuliarmi. V ruke vždy nosil hrubú, dlhú bukovú palicu. Príliš hrubú a príliš dlhú na to, aby ju mohol použiť na dirigovanie. Bál som sa tej palice, toho učiteľa a vôbec celej hudobnej výchovy. Najstresovejšiu situáciu som zažil, keď som mal na jednej hodine vstať a pred celou triedou zaspievať pieseňHory, hory zelené. Už pri prvých slovách „hory, hory zelené, nedočkáte jesene“, sa mi začal triasť hlas, a pri „opadnete, opŕchnete“ som už usedavo, na celú triedu reval. Slzy mi tiekli až do konca hodiny. Jedno viem, nebol to smútok z toho, aký strašný osud postihne tie hory.

Darmo sa ale učiteľ snažil celé mi to znechutiť. O dva roky som už na školskom karnevale vystupoval s vlastnou skupinou. Spievali sme Vymyslenú od Elánu. Ja som hral na gitare, spolužiaci akože na klávesoch a druhej gitare. Akože, pretože obaja hru len predstierali, nevedeli hrať na žiadny nástroj.

„Ale veď Jožo a Maroš sa len robili, že hrajú!“ vraveli nám po vystúpení kamaráti. Ako len na to prišli?

Dnes už učitelia nenosia v rukách palice, nejako sa tieto učebné pomôcky zo škôl vytratili. Myslím, že je to mnohým učiteľom ľúto. Teraz musia používať všakovaké sofistikované metódy ako vtĺcť deckám do hláv štindirindi. Hudobná výchova sa už neklasifikuje, chýba teda i hrozba zlej známky. A deťom sú dnes smiešni aj Beatles („znejú tak staro“). 

Jedno je ale stále rovnaké – keď sa detí opýtate, čo si chcú zaspievať, zborovo zahučia : „Vymyslenú od Elánu.“

ked sa vlci zisli

 

Článok patrí k časopisu: