Preberanie hudobných štandardov a žánrovej klasiky nie je v bluesovej hudbe nič neobvyklé; nie je to nič, nad čím by sa oko a ucho poslucháča či recenzenta malo čo i len na chvíľu pozastaviť. Na druhej strane však len skutočná osobnosť dokáže urobiť z bežnej coververzie svojbytné dielo.
Erich Boboš Procházka a Marek Wolf sa na svojej (zatiaľ) trilógii rozhodli ísť vlastnou cestou a namiesto obohrávania bluesovej klasiky úspešne vyskúšali uplne úplne nový autorsko-interpretačný prístup. Postupmi dekompozície rozkladajú originál na základné stavebné kamene, aby z nich vzápätí vybudovali úplne nový tvar, ktorý má s pôvodinou síce len pramálo spoločné, ale výsledok je nezameniteľne bobošovsko-wolfovský.
Blues býva málokedy veselé, to je fakt. Kongeniálne cítiaci tandem harmonikárskej legendy a mladého gitaristu však tentoraz vytvoril naozaj temnú hudbu. Hypnoticky pôsobiace kompozície sú založené na ostinátnych gitarových loopoch a vrstvených gitarách, polohovorenom, zdanlivo nezúčastnenom speve a hadích tónoch ústnej harmoniky. Boboš hrá nečakane striedmo, ale každý tón má svoje miesto a opodstatnenie. A čovek si pritom stále a znovu uvedomuje, že inštrumentalista europskeho formátu, akým Boboš Procházka nesporne je, už dávno nemusí presviedčať o svojich hráčskych schopnostiach len na základe počtu odohraných nôt.
Poltucet skladieb, nahrávaných „live“ na festivale v Boskoviciach, sa opiera predovšetkým o prvý album Diversion a zo štúdiového debutu prináša hneď trojicu skladieb – Cocaine J. J. Calea, Johnny B. Good Chucka Berryho a Smokestack Lighting Howlin´ Wolfa. Aj zvyšnú trojicu tvoria transformované kompozície legiend žánru - Willieho Dixona, Roberta Johnsona a Mississippi Freda McDowella. Boboš Procházka a Marek Wolf vytvorili nádhernú poctu klasikom - bez nostalgie a bez nánosov prachu, zato s puncom dvadsiateho prvého storočia.
* * * *
MILOŠ JANOUŠEK