Desať rokov je ako desať minút minúť. Najlepšie je horeznačky.
Jožo, aké sú tam hore značky?
Anton Pižurný
Cesty okolo Banskej Štiavnice a Smolníka sú kľukaté a strmo sa štverajú do výšok. Ako Jožove myšlienky, na vrchole ktorých ho väčšinou čakalo rozhrešenie v podobe básne. Sadáme do starého čierneho Mustanga ročník 67 a driapeme sa na vysoké konce tých kľukatých cestičiek, aby sme boli k Jožovi bližšie.
Točiť film je drina. Pre štáb aj pre hercov, ktorí sa musia naučiť scenár a vtesnať svoje telo do cudzej kože postavy. Ako dobre, že nie sme herci. Našim scenárom sú spomienky na kamaráta. Na opojne prežúrované noci, na nekonečné vážne debaty o zmysle čohokoľvek a zbytočnosti všetkého, na úmorné hľadanie jediného správneho slovíčka do inak dokonalého verša aj na splodenie tučnej kopy skvelých básní za jednu noc, na nočné telefonáty s pozvánkou do jedinej nonstop otvorenej krčmy vo Zvolene, na radosť z novej knihy alebo pesničky, na dni, keď prišli tantiémy, na ťažké depky a brieždivé vzkriesenia, na smradľavé popolníky, whisky, pivo a ranný džúsový strik do pollitráka... Spomienky často blednú a obrusujú sa pod nánosom milosrdného času, ale tie naše sú priezračné a vyleštené ako poldecáky z Poľany. Netreba nič vymýšľať, pretože skutočnosť by vydala aj na seriál. Pre niekoho možno trochu monotematický, pretože by sa takmer celý odohrával v krčme. Myslím, že pre Jozefa boli každodenné návštevy pohostinstiev súčasťou pracovnej metódy. Každý má nejakú. Pre očného chirurga dozaista krčma nie je tým pravým miestom na rozširovanie obzorov a čerpanie poznatkov pre svoju prácu, ale básnikovi dá viac ako univerzitná knižnica a Jozef miloval ten kotol plný ľudí a ich rečí, niekedy nesúvislých, ale vždy aspoň trochu inšpiratívnych. Nikdy sa v tej mútnej polievke nestratil, nerozvaril, on bol tou varechou, ktorá nás všetkých miešala a nedovolila nám prihorieť, občas len tak spakruky vsypal medzi nás za hrsť korenia, napríklad v podobe mladých vysokoškolákov z Technickej univerzity, ktorých nevedno kde vypriadol, ale staral sa o nich. Boli to jeho chránenci, vedeli písať a piť. Rozdával rozumy a nič za to nechcel. Odovzdával sa a jedinou mincou, ktorú na oplátku prijal, bolo priateľstvo. Niekto raz o ňom napísal, že bol ľahkovážny pri uzatváraní priateľstiev. Trochu by som toto tvrdenie poopravil, Jozef ľahkovážne odovzdával tento pocit iným ľuďom. Priateľov si vyberal.
Aj režisérka Tina má svoju pracovnú metódu. A tak sa trmácame zo Štiavnice smerom na východ. Máme vymakané americké auto, tak sa hráme s Tónom Pižurným na cudzincov, zastavujeme pri okoloidúcich a tu anglicky tu nemecky sa pýtame na cestu. Čo na tom, že na aute sú slovenské ešpézetky. Keď dostatočne vytrápime všetkých dobrých ľudí, ktorí sa nás trpezlivo snažia všetkými končatinami správne nasmerovať, poďakujeme sa ľúbozvučnou slovenčinou a nechávame ich zmenšovať sa v spätnom zrkadle. Zastavujeme sa v Haličskom kaštieli - niekdajšej liečebni pre duševne chorých mladistvých, kde sú steny husto popísané zúfalými zápiskami už dávno stratených duší. O tomto, husiu kožu naháňajúcom mieste napísal Jožo jednu zo svojich brilantných reportáží v knihe Blízko, ale čoraz ďalej. Ľubo Vojtek tam nainštaluje svoje fotky z oných čias a natáčame vernisáž na Jožovu počesť. Na fotkách sú duchovia tej doby a na chodbách kaštieľa to mrazí tiež. „Zo životov sa strácame domov každý sám“. Tak to sem sedí... Tento verš napísal Jozef v texte piesne Janka Lehotského a mne nejde do hlavy, prečo ten album (Čiernobiely svet) upadol do zabudnutia. Ale tak to chodí, showbiznis je nevyspytateľný. Jedno je ale isté - Jozef nasadil latku príliš vysoko. Prekonať ju bude musieť niekto, kto sa zrejme ešte len narodí. Súčasní mainstreamoví textári volia radšej pohodlnejšie cesty, veď tantiémy chodia, tak načo sa trápiť...
Jozef sa niekedy s textami naozaj trápil, bol to puntičkár a slabiky museli sedieť, odovzdať odfláknutý text bolo pre neho nočnou morou. Jeho schopnosť vnímať svet okolo seba a vpíjať do duše všetko, čo aspoň trochu za to stálo, mu nesmierne pomáhala. Niektoré príhody na túto tému dokonca zľudoveli. Napríklad o vzniku textu piesne „Voda, čo ma drží nad vodou“ koluje niekoľko zaručene pravdivých historiek. Ja poznám túto: veta „voda, čo ma drží nad vodou“ prvýkrát zaznela z úst lesníka, čo pil s Jozefom víno na stojáka vo vinárskom dome pri malej stanici vo Zvolene. Opísal týmito slovami obsah pohára, rituálne ho pritom dvíhajúc do výšky, aby sa oň roztrieštili chabé lúče svetla, derúce sa zaprášeným oknom do šenku. Jožovi sa rozžiarili oči a jeho bezbrehé nadšenie pre práve vyslovený slovný obrat mu vynieslo lesníkov súhlas na použitie tejto slovnej hračky do dnes už večného hitu. O pár dní Jozef priniesol do Poľany svoju obligátnu kôpku popísaných A-štvoriek a medzi nimi aj tento krásny text. A o ďalších pár dní sa roztrieštil on sám o zaprášený poľský kamión. Potešenie zo slávy tohto romantického songu prenechal pozostalým. Mohlo by sa zdať, že o tú slávu nestál, ale nie je to tak. Celý svoj krátky život túžil po uznaní, nebola to však túžba byť celebritou, uznanie v jeho ponímaní dávalo zmysel jeho práci, ktorú bral nesmierne vážne, takisto ako každé ocenenie.
V Smolníku sa stretávame s Mirom. Podoba je neodškriepiteľná aj v spotrebe piva. Rozprávame sa o časoch, keď bol Jožo ešte len Mirovým bratom. Ako sa z neho stal básnik sa dozvedáme až v Košiciach pri mútnej vode jazera, obkľúčeného sídliskovými panelákmi. Tu Jozef napísal svoju prvú zbierku Malý zúrivý Robinson. Predstavujem si ho, ako vysedáva na brehu, obnažený zátylok si podchvíľou vymaľuje krvou rozplesknutého komára a píše... Tá kniha je geniálna. Po prečítaní zúrivého Robinsona pochopíte, že on nemohol žiť a tvoriť inak. Už touto prvou knihou bol hotový človek, hotový básnik a každou ďalšou len rástol a zrel. Dozrel do básnika, textára, publicistu a dozaista aj bohéma minimálne európskeho formátu. Hlavne bol však mimoriadne pracovitý a energia z diela, ktoré nám dokázal zanechať za krátky čas svojho života, je pozoruhodná.
Začalo sa to asi pred pätnástimi rokmi. Stretli sme sa vo Zvolene pred poštou a už sme sa nikdy nerozišli. Ten malý, ráčkujúci, od ucha k uchu vysmiaty básnik vletel do môjho života ako kondor a uhniezdil sa vo mne navždy. Pravidelne to hniezdo čistím, aj keď sa môže zdať, že už zostane prázdne. Vo filme Obrazy starého sveta povedal jeden deduško: „Vtáky a duše sa vracajú tam, kde boli šťastné.“ Do mňa sa ten vták Jožo vracia každý deň a šťastný som ja.
WALDEMAR ŠVÁBENSKÝ
Len ten, kto vidí neviditeľné, môže uspieť v nemožnom. Jožo bol génius. Punktum. V súčasnosti nemá pendanta. Teší ma, že sa práve dokončuje film o ňom. Tina Diosi ho robí s Líviou Filuskou. Janko Meliš kameroval. Malo by sa to volať Malý zúrivý Robinson. Príďte... (písané 2009, pozn. red.)
Anton Pižurný