Londýn, Hammersmith Apollo, 20. IV. 2008
Prvýkrát v živote som mal to šťastie vidieť koncert tejto Islanďanky v onen smutne preslávený deň 11. septembra roku 2001. Zhodou okolností som sa nachádzal v Stuttgarte kde sa ona zastavila v rámci turné k albumu Vespertine a nemenej šťastnou zhodou okolností sa mi podarilo zohnať na jej vystúpenie lístok. Po fantastickom zážitku som čakal niekoľko rokov aby som ju mohol vidieť naživo znova. Naše priestorové súradnice sa spojili vďaka jej turné k najnovšiemu albumu Volta, v rámci ktorého odspievala v Londýne tri koncerty. Na jednom z nich som, samozrejme, nemohol chýbať.
Sála v Hammersmith Apollo, v ktorej sa v rámci Londýna zvyknú konať tie najväčšie koncerty, pojme viac ako osemtisíc ľudí. V čase avizovanom na vstupenkách nebola ešte plná ani zďaleka a tak sa mi podarilo vydobyť si miesto asi dva metre od pódia a tešiť sa na predskokana. Po skvelom zážitku z Matmos, elektronickej dvojici, sprevádzajúcej Björk na už spomínanom turné k Vespertine, som bol presvedčený, že ona si len tak kohokoľvek pred seba hrať nepustí. Leila Arab, londýnčanka iránskeho pôvodu, odohrala asi 40-minútový dídžejský set, počas ktorého zazneli remixy skladieb aj takých skupín ako Radiohead či Aphex Twin. Aj keď sa v tejto uličke elektronickej hudby veľmi neorientujem, bol to pre mňa rozhodne veľmi zaujímavý zážitok a ako „predjedlo“ k hlavnému chodu večera nastavil moje zmysly presne tak, ako by som to od predskokana očakával a neznamená to nič iné, len že po skončení jej bloku som sa už nevedel dočkať.
Keď sa v sále pomaly začali zhášať svetlá, jej osemtisícová kapacita už bola naplnená. Na pódium najprv za búrlivého aplauzu prikráčali členky dychovej skupiny Wonderbrass z Islandu, ktorá sprevádza Björk na jej turné. Počas krátkeho, pokojného hudobného úvodu sa následne objavil a k svojim hudobným nástrojom pousádzal aj zvyšok hudobníkov. Sála burácala a na scénu vbehla krehká Islanďanka v tradične šialenom kostýme. Ozvali sa prvé tóny Earth Intruders, pilotného singlu k albumu Volta, zaznel jej úžasný hlas, pódium sa rozsvietilo do farieb ohňa a vzadu vyšľahli obrovské plamene. Dokonalá symbióza hudby, rytmu a svetla. Energia v hľadisku by sa dala krájať.
Napätie neopadlo, ani keď na rad prišli relatívne pokojnejšie piesne. Po pár kúskoch z albumov Homogenic a Vespertine privítala na scéne svojho prvého hosťa, ktorým bol Toumani Diabaté, malijský hráč na nástroj kore. Toumani veľmi presnou, rýchlou a efektnou hrou na tomto zvláštnom strunovom nástroji doprevádzal Björk pri piesni Hope. Onedlho na to nám speváčka predstavila aj svojho ďalšieho hosťa. Anglický spevák skupiny Antony and the Johnsons, Antony Hegarty spoločne s ňou odspieval nádhernú Dull Flame of Desire z najnovšieho albumu. Celý výber piesní v tento večer bol fantastickou kompiláciou zo všetkých nahrávok Björk. Po veľmi dynamickom úvode sa prvá polovica koncertu niesla v kľudnejšom až meditatívnom duchu, možno aj preto, že sa hralo pomerne dosť piesní z albumu Medúlla. Prvé tóny Army of Me a lietajúce laserové lúče nás však z tejto polohy vytrhli a my sme sa zase oddávali tomu prívalu energie, ktorý na nás prúdil z pódia. Kdesi som nedávno čítal kritický ohlas, ktorý tvrdil, že ak chce niekto na koncerte cítiť z hudobníkov energiu, nech sa ide postaviť pred trafostanicu. Odhliadnuc od faktu, že s týmto názorom nesúhlasím, by som v tomto prípade pre prirovnanie použil skôr jadrový reaktor.
Veľmi príjemným prekvapením bol tretí hosť tohto večera. Einar Örn, pomerne kontroverzný spoluhráč Björk zo skupiny Sugarcubes, si s ňou zahral na trúbku I Miss You a previedol sa tiež ako fantastický mím. Postupom k záveru celý koncert nádherne gradoval, veľa sa tancovalo a občas sa nám medzi piesňami prihovorila svojim detským hláskom, ktorý je nielen v prekvapivom kontraste s jej speváckym prejavom, ale občas i so samotným obsahom. To napríklad, keď komentovala zlyhanie techniky slovami „It's fucking amazing...“ Následne zahájila záverečnú časť koncertu, na ktorej som sa počas Hyperballad a Pluto cítil ako na naozaj skvelej technopárty a skladba Anchor Song ma zase preniesla k pokojným brehom oceánu.
V zaslúženom prídavku (tlieskali sme naozaj veľmi dlho) sa ešte raz rozpálili svetlá, lasery, rytmus i ľudia na Declare Independence, pieseň, ktorej autorka na jej tohtoročnom koncerte v Šanghaji, dodala politický podtext. Po jej skončení nám zažínajúce sa svetlá dali jasne najavo, že žiaden ďalší prídavok sa už konať nebude.
Prvé, čo mi napadlo, keď som sa pohol smerom k východu bolo, že by som na tento istý koncert šiel ešte raz, pokojne hneď na druhý deň. Neviem to presne vysvetliť, ale Björk je pre mňa niekým, kto je omnoho ďalej ako ostatní hudobníci. Akoby v každom tóne hľadala a nachádzala ešte ďalší rozmer ako jeho výška a dĺžka. Dokáže sa pozrieť na úplné dno oceánu, do absolútneho ticha (Anchor Song), ale dokáže byť aj poriadne nespútaná (Declare Independence). Milujem obe tieto jej polohy a všetko medzi tým. A to všetko nám dala ochutnať na tomto koncerte.
Petiar