Ľubomír Stankovský o spolupráci s Dežom Ursinym (rozhovor)

stankovsky

Ľubomír Stankovský (1951-2024)
hral na bicie v skupinách Burčiak, Prognóza, Modus a Provisorium.

 

Po albume Modrý vrch, ktorý zavŕšil Ursinyho pravdepodobne umelecky najambicióznejšiu etapu, sa začala dlhoročná spolupráca s členmi skupiny Prognóza. Jej bubeník Ľubomír Stankovský považuje Ursinyho za jednu z najväčších osobností, „aké táto gubernia stvorila“. Zo všetkých jeho podôb si váži tú, v ktorej sa spájal muzikant a intelektuál. Na rozdiel od Stankovského sa Dežo hudbou neživil – zamestnaný bol ako dramaturg krátkeho filmu na Kolibe, čo mu umožňovalo nezávislosť v rámci hudobnej tvorby. Dežo sa dokonca istý čas venoval iba filmu. Pre návrat k hudbe ho motivoval basgitarista Pavol Daněk, ktorý inicioval aj prvé stretnutie Deža a Stankovského.

 

Ľubomír Stankovský: Hrali sme vtedy so skupinou Prognóza vo Véčku. Všimol som si, že prišiel aj Daněk a za ruku priviedol Deža. Postavili sa a počúvali. Na tú dobu sme boli kapela s perfektnou rytmikou a zakladali sme si aj na našich vokáloch. Ursinyho to asi oslovilo, pretože po koncerte za mnou prišiel Paľo so slovami „Dežo ti odkazuje, že my budeme spolu hrať“ - a bolo. Tam nebola diskusia, ale pokyn. Ako Miles Davis v Amerike.

 

.ako si vysvetľujete ten protipól medzi ľahkou hudbou Beatmen a celou nasledujúcou Dežovou tvorbou?

Ľubomír Stankovský: Jednoducho, keď bol Dežo puberťák, bolo to v móde. Ak je niekto v tom veku a ešte nemal sexuálnu skúsenosť, chce ju získať, a spôsob, aký pre to zvolí, môže ovplyvniť celý jeho ďalší život. Dievčatám sa vtedy páčili Beatles, čo sa ukázalo ako vhodný spôsob, ktorý nadobúdal účinnosť aj vďaka tomu, že sme žili v prostredí za železnou oponou. Potom, keď už bolo volanie prírody vyslyšané, pochopil, že so štyrmi akordmi v štýle jé jé jé si už ďalej asi nevystačí. Jeho rapídne dozrievanie ilustruje jednak hudba Soulmen, ktorá bola odrazu kdesi úplne inde, ale aj to, ako ešte v mladom veku odrazu zošedivel.

 

popular
Objednať TU

.podľa akých parametrov si zvolil za spoluhráča práve vás?

Ľubomír Stankovský: Dežo si našiel svoj spôsob vyjadrenia vo väčších plochách a potreboval bubeníka, ktorý vie držať rytmus a nevyrušuje. Primárne sa preňho stali texty a tam by nebolo vhodné, aby bubeník alebo ktokoľvek iný chcel, kedykoľvek sa mu zachce, predvádzať, čo všetko sa v živote na svojom nástroji naučil.

 

.v období okolo Soulmen Ursiny predznamenal svetový nástup art rocku a po Modrom vrchu, keď sa jeho hudba začala odvíjať na ostinátnom základe, akoby naznačil príchod techna a elektronickej hudby.

Ľubomír Stankovský: Dežo pritom nebol človek, ktorý by reprezentoval nejaký technický pokrok. Túto úlohu mal v kapele Jaro Filip. On si vždy kúpil nejaký nový drahý nástroj, s ktorým sme potom experimentovali, skúšali prvé sample a podobne. Dežo bol v tomto smere absolútny „insiťák“, ktorý ani nevedel, akú má gitaru. To podstatné bolo, že mal myšlienku, ktorú potom formoval kolektív, s ktorým robil. Vôbec pritom neprekážalo, že sme každý prišli z iného sveta. Popmusic som robil ako mne prirodzený spôsob obživy, ale s Dežom som sa realizoval intelektuálne. Keby to tak nebolo, nenahrali by sme spolu za sedem rokov šesť platní a ešte viac filmovej či scénickej hudby.

 

.odhliadnuc od formy, z Ursinyho hudby sálalo isté napätie, ktoré pramenilo ešte pred hudbou alebo slovami, aj keď tie ho spolu so spôsobom interpretácie predávali. Energia a napätie, ktoré sa prenášali aj skrz Filipa a ďalších jeho spoluhráčov, mi pripadajú ako základná informácia o Dežovej osobnosti a tá sa v najobnaženejšej podobe predrala na povrch, až keď si v poslednej etape svojej tvorby začal sám písať texty.

Ľubomír Stankovský: Presne si pamätám, keď to naňho prišlo. Zavolal mi a povedal iba: „Lubo, stalo sa to!“ Nechápal som čo, ale myslel tým, že napísal svoj prvý text. Slová sú omnoho priamejšou cestou k vyjadreniu než hudba, ktorá síce môže vyvolávať rozličné emócie, ale nie je z nej jasné, čo chcel autor povedať. Ľudia chcú čítať príbehy. Keď sa mu to podarilo, bol ešte zdravý, ale viem, že predtým sa veľmi trápil, že mu to nejde. Bol múdry, prečítal množstvo kníh, a nevedel ten text napísať. Možno to ho zožralo. Keď to prišlo, už bolo neskoro. Navonok pôsobil ako silná osobnosť až kolos, ale vo svojej podstate bol krehký ako porcelánová soška. Toľko sa trápil, toľko hral toho hrdinu, že ten organizmus to už nezvládal. To je môj osobný pohľad, ktorý som nadobudol z našich neraz veľmi dôverných stretnutí. Samozrejme nie je tajomstvom, že Dežo v hojnej miere používal alkoholické nápoje a vtedy sa otváral. Už to je dôkaz, že mal v sebe nejaký celoživotný blok. Keď si vypil, bol iný. Býval aj agresívny, ale to bola iba póza, ktorou zakrýval svoju slabosť. Jeho dielo bolo silné, ale on to nevydržal.

 

MARTIN CHROBÁK
foto autor
článok vznikol r. 2007, publikovaný bol v časopise HUDBA

 

 

Článok patrí k časopisu: