CHILL ON THE SUN * Melanchólia, chill a slnko

Ich prvotiny ešte pod starým názvom Children Of The Sun propagoval aj samotný Jaro Filip. Prievidzské rockové zoskupenie Chill On the Sun zvukom pripomínalo legendárnych Pink Floyd, a klubovým hraním aj floyďáckych cover verzií si získalo mnoho fanúšikov. V tej dobe kapelu tvoril Anton Hájiček (gitara, spev)Marek Škvarenina (klávesy)Roman Mečiar (gitara)Štefan Dikan (basová gitara) a Vlado Leškovský (bicie). Chilláci prerazili v roku 2002, a to bez akejkoľvek podpory veľkého vydavateľstva. V časoch, keď ešte s kapelou spievala Barbora Koláriková, sa o to postaral singel s názvom Včelár pochádzajúci z EP Kaviareň. Nasledoval album U Babky, z ktorého vyšli známe piesne ako VzducholoďLesostep alebo Víkend u babky. Rôznymi personálnymi zmenami, zmenšovaním zostavy a hľadaním vlastného smeru a zvuku však kapela vyzrievala ďalej, od príjemného, alternatívneho zvuku prešli ku klasickejšie znejúcemu akustickému rocku. V roku 2008 vychádza svieži album Bytosti. Kapela však neostala len pri hudbe. V roku 2011 usporiadala audio-vizuálny projekt na známych lazoch Záježka, kde mnoho výtvarníkov a umelcov tvorilo svoje diela pod hudobným vplyvom kapely. Vrcholom projektu bol koncert spojený s prezentovaním umeleckých diel s názvom Vernisáž v botanickej záhrade. Zatiaľ posledný počin kapely nesie názov Pol My z roku 2012, inšpirovaný prírodným prostredím, v ktorom bol nahrávaný. Plný emócií, umeleckej obrazotvornosti a pseudointelektuálnych avantgardných textov. Na vzorky všetkých troch albumov teraz čitatelia Nového Populáru môžu náhodne natrafiť v stánkoch, kam sa v limitovanom množstve dostávajú ako CD príloha tohto vydania, alebo si ich cielene objednať na www.popular.sk/cd-shop.
 

chots
V nasledujúcom rozhovore nám retrospektívu kapely priblížil jej hráč
na klávesové nástroje Marek Škvarenina (na obr. vľavo).

Kapela Chill on the Sun je na scéne s prestávkami už 20 rokov. Aký je podľa vás rozdiel medzi kapelami ktoré začínali v tom čase, a kapelami ktoré začínajú teraz?

Je to presne 20 rokov od vzniku kapely Children Of The Sun, s ktorou sme v roku 1997 nahrali album Aphelium, to sme boli ešte stredoškoláci. Až v roku 2000, keď sa ku kapele pridala aj speváčka Barbora Koláriková, premenovali sme kapelu na Chill On The Sun. Takže oficiálne slávime 15 rokov existencie. V tom čase sa internet takmer nepoužíval, neexistoval facebook a podobné veci na propagáciu, ale o to viac ľudí chodilo na koncerty, ľudia sa tam
s radosťou spolu stretávali. Teraz rozprávam ako starý ujko. Ešte sme len tridsiatnici, ale zažili sme si všetky tie technologické zmeny, ako keby sme žili v dvoch svetoch. Len neviem, ktorý bol lepší. Necítim sa ešte tak starý, aby som porovnával situáciu vtedy a teraz.

 

Vašu hudobnú tvorbu v minulosti výrazne ovplyvnila vlna Pink Floydu. Čo ju ovplyvňuje teraz?

Fáma, že nás ovplyvnila kapela Pink Floyd vznikla asi tak, že sme na koncertoch ako prídavok hrávali celý album Dark Side Of The Moon. Hudobne nás skôr asi ovplyvnila pastorálna a rozjímavá atmosféra ich hudby a samozrejme, hudobníka ovplyvňuje prostredie,
v ktorom vyrastá. Niekde som to už spomínal - že som rád, že som vyrastal na prievidzských lúkach a v lesoch a nie napríklad v bratislavskej Stoke. Odjakživa nás asi hudobne ovplyvňovala viac príroda, čo je asi najbadateľnejšie na našom poslednom albume Polo My, v podobe „stromového“ cyklu skladieb Platany, Sekvoje a Eukalypty, ktorý sme v prírode aj nahrávali. Sme viac hudobní impresionisti a „filozofovia“.

 

Ako by ste zadefinovali svoj hudobný žáner? 

Každý člen kapely je tak veľmi odlišný vo svojom hudobnom prejave, že automaticky vzniká u nás syntéza mnohých žánrov. Prirovnal by som to k žiariacemu diamantu, ktorý z každého uhlu pohľadu odráža inú farbu. Každá naša skladba odráža absolútne odlišný žáner a iný hudobný svet. Záleží od poslucháča, čo v nás vidí. Niekedy sa ocitneme v kategórii world music, psychedelic; zapadneme aj na folkovo-rockové podujatia alebo do alternatívnej kaviarne, či na ambientné posedenia, zatiaľ čo iní si nás spájajú len s našimi popovými skladbami, ktoré sa kedysi dostali do rádií. Náš spevák nás rád označuje ako „hudbu radostnej melanchólie“, dva absolútne protiklady. Tak ako názov kapely (približný preklad: chladenie sa na slnku).

 

Kapela už za ten čas prešla viacerými personálnymi zmenami. Aký rozmer prinesie do tvorby zmena hudobníkov?

U nás ani neprebehli klasické personálne zmeny, jadro kapely sú vždy tí istí hudobníci. Na jednom albume s nami pracovala speváčka Barbora Koláriková, na ďalšom albume sme vymenili basgitaristu, na nahrávanie posledného albumu sa nestihol dostaviť gitarista Roman Mečiar... Popritom máme na nahrávkach veľa hudobných hostí, podľa toho, čo si vyžaduje tá ktorá skladba - napr. ústna harmonika, violončelo, rôzne exotické perkusie, saxofón, či didgeridoo.

 

Ako vidíte budúcnosť kapely? Chystáte ďalšie audio-vizuálne projekty?

Toľko veľa plánov a toľko málo času ... naše kvázi audio-vizuálne projekty vznikajú vždy až akosi dodatočne. Tak naposledy vznikol projekt Vernisáž v botanickej záhrade. Pri nahrávaní albumu nám napadlo, že by ku každej skladbe mohol nejaký maliar namaľovať obraz a hudbu by sme hrávali vždy spolu s výstavou tých obrazov. Lenže čím sú naše plány väčšie, tým dlhšie nám trvá ich zrealizovať.

 

MATEJ KRÁĽ

Foto IVI REBOVÁ

 

Článok patrí k časopisu: 
Súvisiace články: