David Kollar už svojim predchádzajúcimi opusmi naznačil, kade a ako sa bude ďalej uberať v svojej tvorbe. Preto tento album, venovaný jeho obľúbenému Ruskému režisérovi Andrejovi Tarkovskému, možno až tak neprekvapil. Mnohých ale isto ohúri. Ohúri svojím poňatím hudby ako takej. Kollar hudbu zhmotnil, dá sa v nej načierať, kúpať, ponárať či loziť po ľadovcoch. Toto všetko tam nájdete. Zároveň jemný závan záclony vo vánku či prechádzku v rannej rose. Je to vskutku nádherná hudba, ktorá evokuje tieto filmové predstavy. Kollar je veľký obdivovateľ filmu a zložil už mnoho filmovej muziky, tak niet divu, že aj jeho voľná tvorba sa často uberá týmto smerom.
Tarkovskij sa Vo svojej knihe „Sculpting in Time“ vyjadril, že hlavným faktorom filmového obrazu je rytmus. Tu niekde treba hľadať aj paralelu medzi medzi poňatím hudby Davida Kollara a vznikom filmového diela, v tomto prípade „Stalker“ a „Zrkadlo“.
David vytvoril na ploche 53 minút 14 väčších či menších sôch-skladieb. Tieto sú ale veľkými piliermi v ambientnej, jazzovej, experimentálnej (vyberte si) hudbe. Dnešné moderné technológie nahrávania umožňujú hudobníkom byť každému na inom konci sveta a predsa sa stretnúť na nahrávke, ktorá pôsobí veľmi kompaktne. Toto sa v tomto prípade podarilo. Súzvuk gitár a trúbky sa zrejme nezapáčil len mne, ale hlavne Kollarovi. Erik Truffaz, švajčiarsko-francúzsky trubkár s ktorým najskôr náhodne improvizoval, či vlastne odohral koncert na Hevhetfeste v roku 2018 je prítomný v štyroch skladbách. Truffaz prirodzene tiahne k melodickejšiemu poňatiu, preto aj tieto skladby na CD sú také. Nádherne sa tu stretáva ostrý tón Truffaza s poväčšine akustickými gitarami a exotickými strunovými nástrojmi ronroco a guitalele. Tie vytvárajú úžasný základ, hmlu s rosou či cinkanie pod tým. Nór Arve Henriksen, je častejšie v tých ambientnejších kúskoch (3 skladby), kde jeho trubka s dusítkom akosi ešte viac zjemňuje už tak jemné šumenia a šelesty vytvárané na gitarách. Je zaujímavé porovnať rozdielny prístup trubky v podstate k rovnakému materiálu. David má v talóne ešte jedného majstra na tento nástroj, Paola Raineriho. Bolo by zaujímavé počuť aj jeho príspevok k tomuto materiálu. Snáď na budúce. Rakúsky experimentátor Christian Fennesz na gitarovom synťáku dotvára túto akusticko-elektronickú masu v jednej skladbe.
Kollar využil aj svojho ďalšieho hviezdneho hosťa a kamaráta, Pata Mastelotta, tentokrát nie ako bubeníka, ale ako hlas recitujúci Pasternakovu báseň, ktorá znie ako osudový odkaz z vesmíru. Symbolicky táto vec „Prisoner of Time“ nakoniec vyústi do Frippovského gitarového hluku á la King Crimson.
CD otvoril a aj končí duet s trúbky a ronroco, Kollar a Truffaz v prekrásnej balade pre Jozefa. 14 sôch sa podarilo vymodelovať ozaj skvostne. Sú pevné ale zároveň ľahučké až priesvitné. Ako Moore a Giacometti v jednom. Esencia umenia.
*****
JÁN GRAUS