Neviem, či „Párpli“ chceli názvom niečo naznačiť, ale ak mienili to, že ich hudba je nekonečná a silná jak ľadoborec na obale, majú pravdu. Po štyroch rokoch od vydania posledného albumu a päťdesiatich(!) rokoch pôsobenia, títo rockoví bardi z Británie prichádzajú s nahrávkou, ktorá im určite zaručí opäť plné haly a štadióny na prebiehajúcom turné.
Producent Bob Ezrin, ktorý mimochodom produkoval aj The Wall od Pink Floyd, spolu s Rogerom Gloverom, Ianom Paiceom, Ianom Gillanom, Stevom Morsom a najmladším prišelcom (2002) Donom Aireyom, pustili do sveta nahrávku, ktorá si s ničím nezadá s ich nahrávkami zo sedemdesiatych rokov. V sounde kapely prevláda viac Hammondov organ, ako má v dobrých párplovkách byť, a tí, čo si myslia, že Morse je nevýrazný a jeho skladby sú akési nemelodické a je v nich len exhibícia, si po vypočutí Infinite musia opraviť názor. Zvuk je súčasný, ale skladby klasické, miestami trochu progrockové, čo posúva tento album do druhého tisícročia. Gillan stále tlačí na pílu, jeho spev je napriek veku istý, pevný. Našiel si polohu vyspelého muža, ktorý už nemusí v každej skladbe nasadzovať fistulu, aby nám dokázal, aký je cool. Nuž a super rytmika Paice/Glover robí ich hudbu plnokrvnou, ako kedysi na Machine Head.
Pod skladbami sú podpísaní všetci členovia. Na úvod prvej počujeme modulovaný hlas ako od Pink Floyd, až som sa zľakol, že čo to na nás Ezrin nachystal. Ale potom sa skladba rozvinie do šťavnatého rocku, ako sme mali vždy od tejto skupiny radi. Mohutný Hammond, gitarové riffy a sóla, skvelý vokál aj texty. Gillan píše silné slová, ako v Hip Boots:
Môžete ma pochovať kľačiaceho v hovnách
alebo nejako inak…, nevadí mi to ani trochu…
...ale aj o prepitej noci vo Vegas v rock’n'rolle One Night In Vegas, či o nástrahách tohoto sveta v krásnej balade Birds of Prey:
Bez varovania
Ideme do útoku
Hlúpi a spravodliví
Prevráťme modré nebo na čierne
A úbohý pár na úteku
Bude navždy pozerať späť
Na našu obeť
A zlaté slnko stúpa
Na úsvite krásneho dňa
A v mene všetkého čo je sväté
V mene histórie
Tvárou v tvár životu a prírode
Vieme, že naša viera je rozpadávajúca sa pevnosť
Inokedy dokonalá a vznešená
Raz zlyhá a potom znovu stúpa
Až do smrti
Až po veky vekov…
Takto sa na nás valí celkom deväť skladieb, aby na konci albumu dali poctu ich súputníkom The Doors a vystrihli ich nesmrteľné Roadhouse Blues. Krásny album!
****
JÁN GRAUS