DEEP PURPLE * Infinite (recenzia CD)

deep_purple_infinite

 

Neviem, či „Párpli“ chceli názvom niečo naznačiť, ale ak mienili to, že ich hudba je nekonečná a silná jak ľadoborec na obale, majú pravdu. Po štyroch rokoch od vydania posledného albumu a päťdesiatich(!) rokoch pôsobenia, títo rockoví bardi z Británie prichádzajú s nahrávkou, ktorá im určite zaručí opäť plné haly a štadióny na prebiehajúcom turné.

Producent Bob Ezrin, ktorý mimochodom produkoval aj The Wall od Pink Floyd, spolu s Rogerom Gloverom, Ianom Paiceom, Ianom Gillanom, Stevom Morsom a najmladším prišelcom (2002) Donom Aireyom, pustili do sveta nahrávku, ktorá si s ničím nezadá s ich nahrávkami zo sedemdesiatych rokov. V sounde kapely prevláda viac Hammondov organ, ako má v dobrých párplovkách byť, a tí, čo si myslia, že Morse je nevýrazný a jeho skladby sú akési nemelodické a je v nich len exhibícia, si po vypočutí Infinite musia opraviť názor. Zvuk je súčasný, ale skladby klasické, miestami trochu progrockové, čo posúva tento album do druhého tisícročia. Gillan stále tlačí na pílu, jeho spev je napriek veku istý, pevný. Našiel si polohu vyspelého muža, ktorý už nemusí v každej skladbe nasadzovať fistulu, aby nám dokázal, aký je cool. Nuž a super rytmika Paice/Glover robí ich hudbu plnokrvnou, ako kedysi na Machine Head.

Pod skladbami sú podpísaní všetci členovia. Na úvod prvej počujeme modulovaný hlas ako od Pink Floyd, až som sa zľakol, že čo to na nás Ezrin nachystal. Ale potom sa skladba rozvinie  do šťavnatého rocku, ako sme mali vždy od tejto skupiny radi. Mohutný Hammond, gitarové riffy a sóla, skvelý vokál aj texty. Gillan píše silné slová, ako v Hip Boots:

 

Môžete ma pochovať kľačiaceho v hovnách

alebo nejako inak…, nevadí mi to ani trochu…

 

...ale aj o prepitej  noci vo Vegas v rock’n'rolle One Night In Vegas, či o nástrahách tohoto sveta v krásnej balade Birds of Prey:

 

Bez varovania

Ideme do útoku

Hlúpi a spravodliví

Prevráťme modré nebo na čierne

A úbohý pár na úteku

Bude navždy pozerať späť

Na našu obeť

 

A zlaté slnko stúpa

Na úsvite krásneho dňa

 

A v mene všetkého čo je sväté

V mene histórie

Tvárou v tvár životu a prírode

Vieme, že naša viera je rozpadávajúca sa pevnosť

Inokedy dokonalá a vznešená

Raz zlyhá a potom znovu stúpa

Až do smrti

Až po veky vekov…

 

Takto sa na nás valí celkom deväť skladieb, aby na konci albumu dali poctu ich súputníkom The Doors a vystrihli ich nesmrteľné Roadhouse Blues. Krásny album!

****

JÁN GRAUS

 

Článok patrí k časopisu: 
Súvisiace články: