KATARÍNA KOŠČOVÁ: "DOBA NIE JE AŽ TAKÁ PRÍŠERNÁ" (rozhovor)

Jej štartovacia čiara v slovenskej hudbe je všeobecne známa. Každý očakával, že sa stane súčasťou pop scény ako prvá slovenská Superstar a bude recyklovať dookola to, čo jej prinieslo úspech až kým svet svetom bude stáť. Ona si túto cestu nezvolila a je tu, „medzi živými“.

k_koscova

 

Nechcela si si aspoň vyskúšať tento druh rýchlej kariéry, tak ako tí, ktorí sa zviezli na popovej vlne?

Tento spôsob tvorby je potom často o jednej skladbe na dvadsaťkrát zaspievanej s iným textom, a „pridali sme déčko“. Podľa mňa si mnohí neuvedomujú, že starnú a publikum starne s nimi. A keď štyridsaťročný človek spieva stále tie „hopsa-hejsa“ veci... On by sa mal, podľa mňa, skôr snažiť, aby to publikum rástlo s ním, alebo, aby on rástol s publikom, lebo to, čo som počúvala v pätnástich, ani náhodou nepočúvam dnes. Dnes mám pocit, že je niektorým kapelám jedno čo spievajú, nielen po melodickej, ale aj textovej stránke. Sú v takom čudnom kŕči. Urobíme hocičo, aj kompromisy, len nech to zahrajú rádiá. Lenže vďaka tejto rozháranosti a snahe zapáčiť sa najmä teenage publiku je ich tvorba nekonzistentná, nevyvíja sa. Zrazu potom zisťujú, že vlastne nemajú publikum vyprofilované, čo je celkom problém, ak chceš, aby boli ľudia ochotní kúpiť si na tvoj koncert lístok.

 

Čo je podľa teba dôležitejšie pre výslednú kvalitu hudobnej tvorby? Hudba alebo text?

Veľakrát som sa stretla s názorom, že hudobná stránka je oveľa dôležitejšia ako text, no pre mňa to musí byť jedno s druhým, a dokonca, ak si mám vybrať to, čo má dať zmysel, je to text. Netvrdím, že text má hrať prím, osobne si myslím, že by to malo byť jedna k jednej, ale už keď si vybrať, asi by som išla skôr po texte. Keď niekedy počujem niečo, čo je úplne primitívne, tak sa pýtam, že prečo a či fakt? Ak nevidím tie obrazy, alebo ak neviem poetickejšie písať, veď nie každý vieme, tak prečo nasilu? Hana Hegerová si nepísala pesničky a spieva neuveriteľné veci neuveriteľným spôsobom. Neviem aké by boli jej pesničky, keby si ich písala sama, kto vie, ale myslím si, že nie každý musí byť nutne autorom. Niekedy si hovorím, že ten a ten by bol super interpret, keby nespieval také debiliny – má všetko, čo je v rámci komerčnej scény potrebné, aj dobre vyzerá, aj dobre spieva, ale také hlúposti. OK, ale beriem, že to je aj o vkuse, ak majú úplne iný vkus, tak potom nemajú pocit, že by bolo treba niečo meniť.

 

TVORIVÝ PROCES

Ľudia poznajú tvoju tvorbu ako výsostne osobnú výpoveď. Tak tvoja hudba aj pôsobí, hlavne teraz, keď sa čoraz viac presúvaš smerom k šansónu. Ako u teba funguje tvorivý proces?

Raz som išla do Paríža s tým, že budem písať, no napísala som tam iba jednu pesničku, ktorú aj tak nikdy nepoužijem. Nič ma tam nenapadlo, jednoducho, keď sa človek núti, akurát vtedy to nejde. Ale verím na chvíľkovú inšpiráciu, taký záblesk, kedy ťa napadne správne slovo a z toho slova vznikne nejaká idea. Je to však ťažká robota. Aspoň pre mňa. Na poslednom albume sú aj také pesničky, ktoré odpočívali dva alebo tri roky, kedy som, napríklad, nevedela prísť na dva verše. Netvrdím, že som teraz úplne spokojná so svojím textovaním, to ani náhodu, to by som musela byť Nohavica alebo Horáček, ale pred nahrávaním sa čosi uvoľnilo a dopísala som to, čo som považovala za nedopísateľné.
 



Niektorí autori píšu text na hotovú melódiu, niektorí píšu hudbu na hotový text. Ako to robíš ty?

Melodické linky si robím tak, že musia prísť spolu s textom. Robím to zároveň, keď mi napadne verš, dva, väčšinou mi k tomu napadne aj hudba. A keď nie, tak to nedopisujem a ostane to otvorené, takých vecí mám v rozpísaných zošitoch milión. Vždy keď viem, že idem chystať niečo nové, tak si vytiahnem nový zošit, aj napriek tomu, že tie staré sú nedopísané. Rozpísané verše si potom do nového zošita prepíšem a snažím sa ich nejako dopracovávať. Kedysi som to vnímala úplne naopak, ale teraz si myslím, že keď už, tak je lepšie začať textom. Od Silvie Kaščákovej mám tri texty, ktoré chcem zhudobniť, zatiaľ mi to nejde, no viem, že sú to texty, ktoré chcem spievať. Je to možno tým, že som ich netvorila spolu s hudbou, ale na druhej strane je to aj dobre, lebo sa často zacyklujem v tom ako frázujem, často napríklad používame trojštvrťový rytmus a podobne. Je to asi spojené aj s tým, že nie som muzikant. My tvoríme spolu s Danom Špinerom (klavirista), ktorému zaspievam melodickú linku a on to potom aranžuje. A tie kilá, ktoré mám v hlave sa odrazu zmenia na niečo iné, lebo Dano, to počuje inak. Ak máte k dispozícii len melodickú linku z pesničky sa v tej chvíli môže stať čokoľvek. To ako to počuje Dano posúva pesničky úplne inde ako to, čo si prvotne predstavujem ja, čo je často super, ale niekedy to chcem presne podľa seba a potom to vysvetľovanie vyzerá tak, že: „trochu to posuň nižšie, o tón, nie, o dva, hmmm, to je zložité, nie, nie, nie, viac do duru, nie, ja to nepočujem molovo“. Ale myslím si, že nám to ide celkom rýchlo, on vie, čo by som chcela. Teraz mi robil jednu pesničku Huso (Martin Husovký, pozn. red.), lebo som mala chuť na iný rukopis. Huso tým, že je aj spevák aj muzikant, tak hudbu vidí farebnejšie ako ja. Dano je muzikant, ale nie je spevák, a ja spievam a píšem si texty a urobím si nejakú melodickú linku, ale nie som muzikant. A Huso je v tomto super, robí aj scénickú hudbu pre divadlá, takže možno využijem jeho služby častejšie. Chcem byť síce autor, ale nie za každú cenu, ak to nepôjde, nechcem zo seba dávať nejaký balast, len kvôli tomu pocitu, že som si to vytvorila sama.

 

A čo nový album Oknom, ste spokojní? Vydaril sa podľa tvojich predstáv?

Hrozne dlho som ho nepočula, ja sa veľmi nepočúvam, ale každopádne veľmi rada hrám tie pesničky, čo je ohromne dôležité, pretože pred rokom a pol som sa dostala do štádia, že som zrazu nechcela hrať pesničky z Nebotrasenia. Je to tak dodnes. Ak si mám vybrať piesne na hodinu a pol programu, musím premýšľať aké pesničky vlastne máme a upínam sa iba na nový album. A potom mi dôjde, čo všetko sme ešte zvykli hrávať, ale že sa mi do toho už nechce. A je to moja chyba, lebo som sa pridlho bránila novému albumu, rada som spievala tie staré veci a potom odrazu prišiel zlom.

 

INŠPIRÁCIA

Kedy ťa zvykne „osvietiť“, či zaiskriť v myšlienkach? Čo ťa zvykne inšpirovať?

Veľakrát sa mi stalo, že sú to nejaké slová v knihe, ktorú čítam, alebo skôr dve-tri slová spojené s atmosférou, ktorá je v tej knihe prítomná, čo mi navodí nejaký pocit. Alebo najviac inšpiračné sú všelijaké spleeny, čo je úplne na nervy, lebo keď chcem napísať niečo pozitívne, tak mám pocit, že je to úroveň prvej triedy základnej školy. Vtedy napríklad využívam služby textárky Silvie Kaščákovej, ktorá vie veľmi pekne narábať s jazykom. Ja skôr zvyknem vychádzať z jej textov, no napríklad keď chýbajú dva verše alebo refrén alebo mi niečo v jej texte úplne nesedí ona ponúkne ďalšie alternatívy, čo je skvelé.

 



Aká hudba ťa inšpiruje? Čo počúvaš? Pri akej hudbe zvykneš relaxovať?

Mám rada Szidi Tobias, Luciu Šoralovú... Vtipné je, že najlepšie slovenské šansoniérky spievajú po česky, keď si prirátame aj Hanu Hegerovú. Lucia urobila celý album s Michalom Horáčkom a ten je krásny, veľmi jej to svedčí. A napríklad Szidin muž, Peter Lipovský, robil nádherné texty, či Milan Lasica. Tak si predstavujem slovenský šansón a toto mi tu aj chýba – nejaký slovenský Horáček. Prijala by som viac takýchto textárov. Okrem toho doma počúvame Stinga, ZAZ, Simona a Garfunkela, Mumford & Sons, Emilianu Torrini, Nohavicu, Janu Kirschner, Dana Bártu, Dianu Krall, Hanu Hegerovú, také skôr pesničkársko-jazzovo-šansónové záležitosti.

 

Ako poznám muzikantov, často sú takí presýtení hudbou a emóciami, že sami veľmi nechodia na koncerty a ak aj, často ich vidno ako už v polovici koncertu postávajú vonku, pred sálou alebo v bufete a pofajčievajú pretože toto všetko už „tisíckrát“ zažili aj z tej druhej strany. Chodíš na koncerty?

Na koncerty chodíme málo, vždy sme takí ohučaní, že miliónkrát radšej ideme do galérie alebo si prečítam knihu. Je mi to ľúto, lebo mám pocit, že by som si dobrý koncert občas rada vypočula, ale už keď sa mám rozhodnúť, či idem, tak... Naposledy sme boli na koncerte náhodou, išli sme si kúpiť do mesta pizzu a stretli sme Zuzku Mikulcovú, že práve začínajú v Christianii (v Prešove, pozn. red.) a bolo to super. Najbližšie chceme ísť na Szidi Tobias. Boli sme napríklad na Mumford & Sons. Na nich by som asi išla aj na festival, lebo mám pocit, že im by to s takým kotlom svedčalo. My však nie sme veľmi festivalová kapela, v rámci toho ako sú vydelené festivaly na Slovensku - buď alternatíva alebo total mainstream, tak do toho total mainstreamu vôbec nezapadáme a v rámci alternatívy sme raz hrali na Grape s Noisecut po tom, čo zomrela Betka. Boli sme tam štyri speváčky a spievala som od nich dve pesničky. Bol to ich posledný koncert. Tento rok budeme hrať na Dobrom festivale v akustickom komornejšom stane. Takýchto multižánrových festivalov by mohlo byť viac. Akoby sa u nás organizátori báli prepájať štýly.

 

KAPELA, KONCERTY A ĎALŠIE PROJEKTY

Ako zvykne vyzerať tvoja sprievodná kapela? 

Moja banda je Dano Špiner – klávesy, Miro Szirmai – perkusie, Vilo Cicoň – basgitara, ale s nimi dvoma sme teraz dlhšie nehrali, keďže ten posledný album som nahrávala s Rasťom Uhríkom, lebo som tam chcela kontrabas, na bicie hral Dano Šoltís, ale na turné bol s nami Honza Chalupa. Na akordeóne počas turné hosťoval aj Mišo Červienka. Je to taká šialená česko-slovenská zostava a nie vždy sa nám podarí stretnúť. Od turné sme neboli s Honzom, pretože má veľa svojich projektov v Čechách, s Rasťom sme hrali vianočné koncerty a potom sme sa stretli ešte raz alebo dvakrát. Keď napríklad nemôže Dano a hráme kratšie vystúpenia, nejaké benefície a podobne, tak hrám s gitaristom Mišom Brandysom a občas sa mi podarí zahrať si s Peťom Tomkom, ktorý dokáže na gitare robiť také krásne veci ako Dano na klavíri, čo by som od gitaristu nečakala. Zostavy teda takto obmieňame, vždy podľa možností, keďže chalani sú vyťažení a hrávajú aj s inými interpretmi. Premýšľali sme aj nad možnosťou klavír a harfa a uvidíme čo z toho bude.

 

Viem však, že hráš aj s inými zostavami a kapelami...

Už asi piaty rok spievam s prešovským Dixielandom. Každoročne sa objaví zopár akcií a je to najväčšia a zároveň najveselšia zostava, s ktorou vystupujem. Ide o starý swing z prvej polovice dvadsiateho storočia, sme retro oblečení a je to sranda. Potom hosťujem s Neřež, s nimi odohrám asi takú tretinu koncertov ročne. To je naozaj veľmi pekná spolupráca. O tom, že by som s nimi raz mohla spievať, som sa neodvážila ani snívať. Teraz je toho veľa, máme perné mesiace, lebo sa nám nakopili aj veci okolo domu, robíme veľkú párty pre našu kamarátku, produkčne to celé riešime my, no nikdy sme nič také nerobili. Týchto pár mesiacov sa vezieme na takej vlne, ktorá nás berie. Hráme koncerty aj s Neřež, s ktorými sme nedávno odohrali turné, potom máme vystúpenia s Danom, na leto máme vo výhľade Dixieland aj Neřež aj naše pesničky, čiže sa to všetko mieša. Je pekné, že je to takto skombinované, lebo by ma asi nebavilo robiť nonstop iba jednu z týchto vecí. Najviac ma baví tá naša vlastná tvorba a spolupráca s Neřež, rada to miešam, ale veľmi ma poteší, keď raz za čas príde Dixieland, lebo je to dynamická muzika, ktorá je trochu inde, no zároveň sú to všetko žánre, ktoré sa dajú pekne prepojiť. A do toho hrám ešte v muzikáli Sherlock Holmes (v prešovskom Divadle Jonáša Záborského, pozn. red.), čo je opäť veľmi príjemné, keď sa raz za mesiac oblečiem do takého obrovského pompézneho kostýmu s parochňou na hlave a počas predstavenia, si zvyknem prečítať skoro celú knihu, a je to pre mňa relax. Hudbu pre toto predstavenie robil Juraj Haško zo Sto Múch.

 

kk_spinar

 

PLÁNY

Máš v zálohe ešte nejaké aktivity do budúcna?

Na október chystáme turné, kde bude iba Dano, harfa, na ktorej bude hrať Mišo Matejčík a na husle Stanko Palúch. Pôjde o komorné turné, kde chcem vyskúšať úplne nový zvuk. Mišo spolu s Danom Špinerom a Barborou Drahovskou z Bloom robia projekt Depeche Mode a Stano Palúch je famózny jazzový huslista, nuž nám s Danom napadlo skúsiť to takto a myslíme si, že by to mohlo fungovať.

 

Aké máš predstavy o smerovaní tvojej hudby? O akých projektoch premýšľaš?

Hrozne by som chcela vyskúšať koncerty v tme. Mám pocit, že by som zo seba dokázala dostať viac, keby som vedela, že ma nikto nevidí. Možno sú tie koncerty v tme blud, možno to vyskúšame a bude to čudné. Rozmýšľali sme napríklad nad prešovským planetáriom. Na druhej strane, neviem, či potom neprídeme o tú hru, ktorú s Danom hráme, keď spolu, napríklad, flirtujeme. Asi tam nebude môcť byť náš bežný repertoár, ale skôr niečo vážnejšie.

A ďalšia vec, minule sme sa s Danom rozhodli, že si urobíme koncert bez publika v nejakej príjemnej sále s dobrou akustikou, lebo som zistila, že napríklad na zvukovkách sa cítim oveľa uvoľnenejšia, aj si viac dovolím experimentovať. Potom, keď prídu ľudia, sa tak trochu zavriem a robím iba to, v čom mám istotu. Z koncertu pre nikoho by sme urobili záznam nech viem, čo by zo mňa išlo, lebo na zvukovkách je to iné a nie pritom je čas na celý repertoár. Keď chodíme na koncerty so zvukárom Slavom Tokárom, tak už na to mám akúsi predprípravu.

 

MIKROFÓNY...

Rád sa spevákov vypytujem s akým mikrofónom sa im dobre spieva...

Teraz som skúšala nový mikrofón Neumann KMS 105 a je to taký rozdiel oproti všetkému na čo som teraz spievala, že už nechcem spievať na nič iné. A to som si pred rokom kúpila nový mikrofón. Na môj typ spevu je však Neumann úplne super. Je to normálny káblový kondíkový mikrofón, zachováva farbu, má skvelý priestor a dynamiku, poslucháč všetkému rozumie, aj keď šepkám, aj keď kričím, všetko to pekne zachytí. Predtým som mala Beyerdynamic, no ten mi aj párkrát spadol a nebolo to ono. Potom som si kúpila Sennheiser 945, na ktorý spievam teraz. V Neřež používajú tiež všetci tento Sennheiser, sú s ním veľmi spokojní a mne sa páčilo ako im to znie. No ale odkedy som vyskúšala ten Neumann, prvýkrát mám pocit, že cítim medzi mikrofónmi rozdiel. Sú rôzni zvukári, niektorí chcú len Shure, potom sú takí, čo chcú len Sennheisery, iní len Audixy a neviem čo ešte, tak som rada, že s nami v poslednej dobe chodieva Slavo, ktorý nás už pozná, vie, čo nám pristane a nemá problém robiť s akýmkoľvek mikrofónom.

 

HUDOBNÝ „PRIEMYSEL“

Mám pocit, že minimálne na slovenskej scéne vychádza viac cédéčiek ako kedysi. A podľa mňa aj o dosť lepších keď nediktujú vkus celému Slovensku dvaja – traja šéfovia pobočiek veľkých nahrávacích spoločností. Ako to vidíš ty?



Veľa ľudí hovorí o kríze v hudobnom priemysle, no ja mám pocit, že je to totálne v pohode. OK, nefungujú veľké vydavateľstvá, na to sa už nedá spoliehať, ale zároveň dodávam, chvalabohu. Zrazu človek zistil, že z predaja cédéčiek sa dá istým spôsobom aj fungovať, samozrejme nie žiť, ale vie to istým spôsobom prispieť do rozpočtu, alebo sa predajom dá našporiť na ďalší album. Pamätám si, že keď som odchádzala zo Sony BMG, chcela som k albumu Nebotrasenie knihu s básňami a oni povedali, že to bude tak príšerne drahé, že sa cédečko bude musieť predávať za 1000 korún. Tak sme si povedali, že to ideme skúsiť sami – že si viac-menej dokážeme urobiť PR, zabezpečiť vylisovanie, ale uvedomili sme si, že to asi ťažko dostaneme do rádií. To je síce pravda, ale už to vôbec neriešim, lebo to, podľa mňa, nie je, pri hudbe ktorú robím, v dnešnej dobe dôležité. Pamätám si, že sme si na vydanie našli sponzorov, ktorí nám vykryli náklady na nulu a zisk z albumu bol náš. Je to úplne iné ako keď ťa dnes vydáva veľké vydavateľstvo a aj napriek tomu si všetko platíš sám. Lebo kedysi ti zaplatili napríklad nahrávanie, platili vylisovanie, zaplatili klip, fotenie, PR, servis bol na slušnej úrovni. Dnes to už neponúkajú, ponúknu to možno jednej – dvom najväčším hviezdam na Slovensku a koniec. A všetky ostatné, úplne bežné kapely, ktoré poznám, si to musia riešiť samé. Ak pôjdu cez veľké vydavateľstvo, dostanú len pár percent z predaja albumu, aj napriek tomu, že si to všetko riešia sami, čo sa mi zdá nefér. Dokonca mi jedna známa hovorila, že od nej vydavateľstvo chcelo, aby im dávala nejaké percento aj z vystúpení, čo mi pripadá, že už musia byť úplne zúfalí. Hrozne veľa ľudí tomu stále nerozumie, hlavne mladí, ktorí mi občas píšu, majú pocit, že potrebujú ísť do veľkého vydavateľstva, lebo majú pocit, že pre nich veľa urobí, ale tie už nemajú páky, dokonca ani na rádiá. Chápem, že kedysi pre ľudí, ktorí chceli robiť mainstream bolo dôležité dostať sa do rádia, ale dnes im v tom už ani vydavateľstvá nepomôžu a reálne nemajú čo ponúknuť, pokiaľ naozaj nezaplatia nahrávanie, lisovanie a podobné veci. Dnes si vieš PR spraviť tak, že oslovíš agentúru, ktorá sa tým zaoberá, zaplatíš im a máš to. Či ti to pomôže s hraním je veľmi otázne, myslím, že to až tak veľmi nepomôže, ale si na očiach. Pre mňa to úplne stratilo význam. Podľa mňa to ako to robí Slnko (records, pozn. red.) je úplne najlepšie nastavený model aký môže byť. Shina je jeden z najviac fér ľudí, ktorých poznám, všetko je veľmi čisté, veľmi jasné. Keď vie, že nejaká kapela si nevie žiadnym spôsobom zohnať peniaze, vie im pomôcť s drobnými grantmi a hlavne robí psychologický support pre ľudí, ktorých vydáva a je to veľmi povzbudzujúce. A to je to, čo mnohokrát stačí, nepotrebuješ počúvať, že „musíš robiť hity, hity, hity, lebo keď neurobíš hity...“.

Ale je super, že je to také farebné, dnes máme toho tak veľa na výber, už len internet ponúka neuveriteľné možnosti v rámci zdielania muziky. Keď chcem byť muzikant, nemusím nevyhnutne predávať cédéčka, ale môžem začať naozaj v malom. Napríklad Katarzia si začala hrať svoje pesničky, ktoré boli úplne iné ako robili všetci ostatní, urobila zopár videí a zrazu si ľudia povedali, že to chcú na albume, že to chcú vidieť a bolo! Myslím si, že to, čo je unikátne sa aj presadí. Samozrejme nie všetko, ale podľa mňa nie je tá doba taká príšerná ako všetci hovoria. Netvrdím, že to niekedy nie je ťažké, no, podľa mňa netreba fňukať, treba pracovať, hrať, ísť za ľuďmi. Pred piatimi rokmi som hrala koncerty pre desať – dvanásť ľudí a vôbec to neboli zlé koncerty. Po Superstar na nás chodili desaťtisíce a zrazu ich bolo desať. Tak je to ale v poriadku, tak to má normálne fungovať. Bublina spľasne a začína práca. Človek si musí prejsť kluby, musí si to odohrať a nečakať, že ho budú stále volať na výborne zaplatené akcie, kde bude kikiríkať prevzaté pesničky a bude sa mu fasa žiť. Alebo aj môže... Každý ako chceme...

 

Myslím, že tu by sme mohli aj skončiť.

Hej, mohli. (usmieva sa)

 

DUŠAN PAPP

Foto RUDOLF BARANOVIČ

Článok patrí k časopisu: