Od vydania albumu Kataríny Málikovej Pustvopol ubehlo niekoľko intenzívnych mesiacov plných koncertovania na rôznych festivaloch a pódiách. Album priniesol autorke a jej ansámblu niekoľko domácich aj medzinárodných úspechov a s tým spojené aj životné zmeny. Katarína sa presťahovala do Bratislavy, opustila zamestnanie učiteľky ZUŠ a naplno sa venuje skúšaniu, koncertom a príprave nového albumu. O tom, ako sa jej v tvorbe a živote darí, sa s Katarínou zhováral Ján Glemba.
Ako sa máte?
(smiech) To vážne? Myslím, že sa mám tak ako každý dospelý človek, dobre, ale ťažko.
Pýtam sa Vás v súvislosti s Vaším presťahovaním do Bratislavy a zmenami, ktoré prinieslo.
Najradšej by som ostala doma v Banskej Bystrici, ale všetci priatelia, ktorí so mnou hrajú, sa presťahovali do Bratislavy, tak som prišla za nimi. Neviem ako by som to nejako literárne pomenovala, ale je to mesto alebo nebo, kde sme sa znovu všetci zišli. Postupne si zvykám na život umelca na voľnej nohe. Som z toho nadšená a plná guráže, je to na jednej strane veľmi tvorivý pocit a dobrodružstvo. Na druhej strane to býva niekedy veľmi ťažké a vyrovnávam sa s tým.
Čo momentálne počúvate? Počúvate niečo aj keď tvoríte?
Niekedy tvorím aj počúvam a niekedy netvorím a nič nepočúvam. V procese tvorby sa snažím aj počúvať a často sa chytám aj tej najmenšej inšpirácie ako stebla trávy, pretože je to veľmi vzácne. Nemám rada ten pocit sucha, keď sa mi nedarí a nič ma nezaujme. Napríklad, nedávno som hrala na čítačke Michala Hvoreckého, len sama s klavírom, bola to výzva. Po koncerte sme sa spolu rozprávali a Michal mi povedal, že mu to veľmi pripomína Soap and Skin (rakúska hudobníčka). Povedal mi, nech si ju pustím, že sa mi to bude určite páčiť. Odvtedy si na tom úplne fičím. Je to výborná klaviristka s klasickým vzdelaním. Klasiku kombinuje s temným elektropopom, je to úžasné. Je to prekomponované a zároveň to má „špinu“. Ja som sa tiež vrátila ku klavíru a baví ma k tomu hľadať rôzne synthové zvuky.
Cítite rozdiel medzi prácou s klavírom a syntezátorom?
Vždy si veľmi užívam hru na skutočný klavír, kontakt s klávesmi, odozva mechaník a strún aj zvukové vlastnosti sú nenahraditeľné. Keďže som chudobná speváčka (smiech), používam kláves a kvôli susedom hrám len na slúchadlá, čo je obmedzujúce a trochu únavné. Kláves má veľa možností, ktoré stále objavujem, dá sa tam natočiť takmer všetko, používam však najmä klavírne zvuky a fendre.
V posledných mesiacoch ste odohrali množstvo koncertov, aký je váš základný, zhrnujúci pocit a ako sa vyvíja vaša hudba?
Niektoré aranžmány sa úplne zmenili a takisto tempá, ktoré sú rýchlejšie. Hráme to všetko naspamäť, v kapele sú klasicky trénovaní hudobníci. Koncertovanie má aj veľmi dobrý vplyv na rozvoj improvizačných schopností. Oproti tomu, ako teraz naša hudba dozrieva, mi už pôvodná nahrávka vyznie nedokonalo. Veľa zmien priniesol nový bubeník, ktorý prišiel perfektne pripravený už na prvú skúšku a doplnil do piesní množstvo nových prvkov.
Ako prebieha príprava nového materiálu? Na albume „Pustvopol“ vnímam dva leitmotívy - hudobný, spojený s horehronským folklórom a osobný, týkajúci sa znovunájdenia svojich koreňov a integrity. Črtá sa nejaký leitmotív aj pre noý album?
Áno, v prvom albume šlo o znovunájdenie seba samej, nový bude o „sebastratení“ a odpojení sa od vlastných koreňov. Je to ťažké, človek sa nájde a potom sa znovu stratí. Nikdy to nie je definitívne, niečo som našla, ale momentálne som v akejsi prázdnote. Hudba aj texty, ktoré zo mňa vychádzajú, sú temné a chce to istú dávku odvahy ponoriť sa do toho. Myslím, že druhý album bude smutný, bude to ťažšie počúvanie.
Aj lament patrí k životu, či?
Ale áno, ja som sa aj pokúšala o nejaké iné motívy, ale nešlo mi to. Niečo vnútri ma bolí a teraz musím tvorbou vypovedať o tomto. Snaha o autenticitu so sebou prináša aj takéto procesy. Mohla som sa chytiť toho ošiaľu okolo worldmusic, ale to nie je moja cesta.
Ovplyvní nový materiál a aranžmány aj prácu v kapele, prípadne jej zloženie?
Kapela je momentálne tak funkčná a zohratá, že to budem určite písať pre toto zloženie. Disponuje toľkými farbami, že z toho viem vytvoriť atmosféru pre nový materiál.
Máte ambície písať aj vážnu hudbu? Klasickú prípravu je vo vašej hudbe cítiť a je to cenné.
Toto je ťažká otázka. Ja mám aj napriek vzdelaniu pocit, že na tvorbu vážnej hudby nemám trpezlivosť a iné schopnosti. Pesničková forma, akou pop pre mňa je, je mi bližšia. Vážna hudba je a bude pre mňa najvyšší level, je progresívna a neustále v nej vzniká niečo nové. Ja milujem elektroniku, ale neviem si predstaviť svoju tvorbu bez zručností, ktoré mi dalo štúdium klasickej hudby a nástroja. Je to základ na pochopenie akejkoľvek hudby, a preto je to aj také ťažké.
Máte skúsenosť ako pedagogička na ZUŠ, v akom stave je podľa vás naše hudobno-umelecké školstvo?
Ja som prišla ako nadšená mladá učiteľka plná elánu a progresívnych nápadov, ale v priebehu troch rokov ma to tam úplne zabilo. Zažila som tam taký útlak a neustále prispôsobovanie sa, že som nakoniec odtiaľ vyčerpaná odišla. Milujem tú prácu aj deti, ale v tomto systéme sa nedá nič zmysluplné urobiť. Bolo to také demotivujúce, že mám pocit, že sa zo mňa stala zlá učiteľka. Myslím, že potrvá ešte dlho, kým sa z toho spamätám, detoxikujem zo všetkých tých nánosov, príkazov a zákazov.
V septembri budete účinkovať na Worldmusic fest v Bratislave, čo pripravujete? Budeme počuť aj niečo nové?
Za ten krátky čas od vydania albumu Pustvopol sme stihli prearanžovať niekoľko piesní a hudba sa v našom podaní usadila. Ťažiskom bude náš doterajší program, ale predstavíme aj nový singel. Worldmusic fest som navštevovala ešte v období, keď sa môj vzťah k folklóru formoval a túžila som si na tomto festivale zahrať. Všetci sa na to veľmi tešíme. Určite pôjdeme podporiť aj našich kamarátov z iných kapiel.
Ďakujem za rozhovor.
JÁN GLEMBA
Foto Waldemar Švábenský