Speváčka, skladateľka, looperka a hráčka na kalimbu Sophia Exiner (Phia), sa narodila v Austrálii, v hlavnom meste štátu Victoria, Melbourne. Ako sa objavila v Európe a prečo práve v Berlíne? Porozprávala sa s nami o tom koncom minulého roku, pred svojím druhým koncertom v obľúbenom pražskom klube v Kaviarni Potrvá.
Dostala si sa k hudbe z vlastnej vôle?
Áno, bolo to moje slobodné rozhodnutie. Po strednej škole som mala ísť študovať právo, ale potom ma prijali aj na veľmi prestížnu vysokú hudobnú školu. A tak som sa rozhodla, že to na rok vyskúšam a potom sa vrátim k serióznej akademickej kariére. Ale už som zostala pri hudbe.
Pomáhal ti niekto v začiatkoch?
Moji rodičia. Viedli ma k hudbe od mojich štyroch rokov. Mamka bola pri mne vždy, keď som cvičila na piano. Bola to veľmi príjemná skúsenosť. Rodičia ma nikdy do ničoho netlačili a bolo to všetko veľmi hravé. Ďalším dôležitým človekom bola moja učiteľka na piano, ktorá bola veľmi kreatívna a pripravovala vystúpenia aj s ostatnými študentmi. Mala veľkú vášeň, ktorú prebudila aj v nás. To bolo pre mňa veľmi inšpirujúce.
Aký je tvoj spôsob tvorby?
Technicky? Používam loop pedál BOSS RC 300, na ten nahrávam i zvuky africkej kalimby. Potom používam Super Octave pedál BOSS OC3 na vytvorenie basov. Ten veľa ľudí nepoužíva. Páči sa mi, keď výsledný zvuk pri loopingu nie je cez seba príliš nahustený. Tento postup mi umožňuje prednahrať si na kalimbe to, čo by som inak nedokázala zahrať naživo a potom si to môžem púšťať v sekvenciách, alebo opakovať ako to chcem tak, aby to zodpovedalo aktuálnej predstave.
Na SoundCloude máš asi pätnásť piesní. Spájajú sa s nimi nejaké príbehy?
Mám tam zatiaľ jeden singel a dve cover verzie, zvyšok sú živé nahrávky. Teraz sedím nad albumom, ktorý pripravujem a onedlho snáď vyjde. Najčastejšie hraný song „Do You Ever“ je singel z albumu, a ten som napísala pod dojmom nostalgie za bývalými priateľmi, spolužiakmi a tým, čo bolo. Túto pieseň som urobila so svojím gitaristom, spolupracovníkom a životným partnerom Joshom Teicherom.
To sa dnes cení, keď nahrávka znie ako živá napriek tomu, že je zo štúdia. To nie je mienené ako kritika loopingu, skrátka, ľudia si cenia, keď na koncerte počujú práve to, čo poznajú z nahrávky..., no a na koncerte jasne vidia a počujú, ako to vzniká.
Najnovšie som nahrala cover od Radiohead „15 Step“ z albumu „In Rainbows“. Vždy počúvam nahrávky iných muzikantov a skúmam, či tam sú použité loopy, nejako ma to priťahuje. Pri tejto piesni som si hovorila, že pravdepodobne tam nejaké loopy sú. Nemyslím si, že to používajú pri živom hraní, ale počula som tam to opakovanie a prekrývanie tých zvukov a chcela som si to vyskúšať. Najskôr som to nahrala naživo a potom ako štúdiovú verziu. Bolo to pre mňa zaujímavé a náročné zároveň, a keď som si to sama skúsila, bola som aj veľmi nadšená. Teraz pripravujem ďalší pôvodný song. Volá sa „So Far, So Close“ a je to pieseň, kde spomínam na svojich prarodičov. Zložila som ju, keď som sa presťahovala do Berlína. Dedko bol z Berlína a babička z Viedne. Obaja boli židovského pôvodu, pred 2. sv. vojnou obaja nezávisle na sebe odišli a stretli sa v Austrálii. Pre mňa bol príchod do Berlína niečo ako návrat ku koreňom.
Aké sú tvoje životné alebo hudobné vzory?
Mojím vzorom je umelkyňa, ktorá si hovorí tUnE-yArDs (Merrill Garbus), je z Connecticutu, a tiež robí hudbu pomocou loopingu. Jej vystúpenia sú veľmi živé, kombinuje hudbu s vizuálnymi efektmi a je to celé úžasná show. Tá ma inšpiruje. Potom Beatles, čo sa týka ich schopnosti písať pesničky. Sú mojím veľkým vzorom. Je to veľká škola, pozorne počúvať ich albumy. Je v nich najviac informácií, ako písať piesne. Potom ešte počúvam Lianne LaHavas, anglickú pesničkárku a jej druhý album „Blood“, a dievčenské psychedelické trio Stealing Sheep z Liverpoolu, oboje mi pripadá veľmi zaujímavé.
Čo je tvojou motiváciou pre hudbu?
No, určite to nie sú peniaze. Ale akonáhle začneš s živým vystupovaním a niekto ti povie, že ich tvoja hudba inšpirovala k tvorbe, vyvolala pocit šťastia, nejakým spôsobom ich dojala a cítili pohnutie, potom je veľmi ťažké s tým prestať, pretože ťa to nabíja a motivuje pokračovať. Keď máš takúto spätnú väzbu, motivácia je tu stále.
Ubližuje ti niečo, keď si na pódiu?
Samozrejme, je veľmi ťažké hrať niekde, kde ľudia nepočúvajú. Našťastie sa mi stáva čím ďalej tým menej, aby niekto rušil pri predstavení. Avšak javisko je pre mňa veľmi šťastné miesto, tam sa cítim šťastná.
Scéna tohto sveta sa mení aj kvôli masívnej migrácii. Nakoniec, žiješ v Berlíne a Nemecko je plné imigrantov. Dá sa to, podľa teba, považovať za prínos?
Bola som milo prekvapená tým, ako Nemci vítali alebo boli ochotní prijať týchto utečencov. Zvlášť vzhľadom k tomu, akým spôsobom sa naša austrálska vláda chová k imigrantom. A ja sama som na svete len vďaka tomu, že mojim vlastným prarodičom bolo umožnené utiecť do bezpečia. Iná krajina ich prijala. A tak vnímam tento pohyb ľudí ako prirodzenú súčasť života, a keď niekto hovorí niečo iné, tak nemá pravdu. Ak si sa pýtal, či to nejako ovplyvňuje moje vystúpenia, mám aj osobnú skúsenosť: mala som príležitosť hrať v strednom Nemecku, v Halle, a neďaleko miesta koncertu bol hotel, kde boli ubytovaní utečenci zo Sýrie. Usporiadatelia ich na ten koncert pozvali. Boli v Nemecku len niekoľko dní a tá skúsenosť bola dojemná, pretože som hrala už aj tú novú pesničku „So Far, So Close“. Veľmi ma to dojalo. Publikum bolo veľmi intuitívne, prijímalo hudbu veľmi živo a mala som z toho radosť. Všetky príjmy z tejto piesne teraz dávam na charitu
v Berlíne.
Ktorú vlastnosť považuješ za celoživotne dôležitú?
To je veľmi ťažká otázka. Bez toho, aby som hovorila nejaké klišé, myslím si, že najdôležitejšou vlastnosťou je láskavosť. Pretože veľa strašných vecí sa deje práve kvôli tomu, že ľudia nie sú schopní empatie k druhým.
BEN THAIS AMUNDSSEN
Preklad Blanka Litvajová