Nepoznám v histórii rocku veľa kapiel či interpretov, ktorí by v jednom roku vydali dva albumy. Snáď Beatles, Frank Zappa , ale ani oni neponúkli svojim priaznivcom takú bohatú nádielku skladieb a minutáže. Prvý, jarný album, „Unlimited Love“ ponúka 17 skladieb s celkovou stopážou 1 hodina a 13 minút. Tento jesenný, „Return Of The Dream Canteen“ je skoro navlas rovnaký. Jeho 1 hodina a 16 minút je naplnená tak isto 17 skladbami. Obidva albumy vznikli v podstate naraz. Kapela mala materiál na 100 skladieb, ako sami hovoria, takže vybrať 34 na dva albumy mohol byť celkom problém. Výrazným pomocníkom ale isto bol ich dlhoročný producent Rick Rubin. Ďalším faktorom bol návrat gitaristu Johna Fruscianteho, ktorý - ako vidno - znamená pre kapelu úžasný pretlak tvorivosti, nápadov a opätovnej radosti zo spoločného hrania. Neviem si ani predstaviť tie úžasné hodiny jamovania, kedy vznikali tieto songy. Pravda, ani na jednom z albumov možno nenájdeme také výrazné skladby s hitovým potenciálom ako na „Stadium Arcadium“ či „Californication“. Ale to neznamená, že nie je čo počúvať. Tri-štyri skladby zo 17 by som vedel vypustiť, ale aj tak som vydržal počúvať album niekoľkokrát komplet. Všetky skladby sú napísané a zaranžované tak, že v nich nič nechýba, ale ani sa nedá nič vynechať. Samozrejme základ je na skvelej base Fleu presných a úderných bicích Chada Smitha. Do toho sa vplieta Fruscianteho gitara, ktorá vnáša do skladieb funky a vtip. Jeho sóla sú tak akurát a prichádzajú v momentoch, keď by už mohla skladba začať nudiť. Nie je pochýb, že on je hlavný melodik. No a rap či spev Anthony Kiedisa dokonale dotvára sound kapely, ktorá už 40 rokov (!) robí radosť fanúšikom. V niekoľkých skladbách dokonca zaznie aj saxofón, trúbka či trombón.
Hneď úvodná „Tippa My Tongue“ začína typickým Ya ya ya ya ya ya ya, a pokračuje textom: „som zviera, niečo ako kanibal, poriadne nažhavený a naprogramovaný“. Zaznie tu aj pekné gitarové sólo. Je tu všetko, prečo máme RHCP radi. „Reach Out“ je taká, že by sme rozpoznali od akej kapely je, aj keby sme boli hluchí. „Eddie“ je venovaná Eddie Van Halenovi. „Na Sunset Strip som tak trochu kráľ, babenka by si rada spravila výlet, ale ja som radšej vyťahoval struny“, spieva sa v úvode. Skladba ma na prvé počutie veľmi nezaujala, ale od 2:47 zaznie Fruscianteho sólo, a to ma dostalo. „Bella“ je také fajn funky s dychmi. „My Cigarette“ je asi jediná, ktorá nezačína nejakým gitarovým riffom, ale len bicími a spevom. Napriek trochu bláznivému textu, veľmi citlivá skladba. Tú by som isto nevynechal na mojom výbere. Nádych 60. rokov cítim v „Shoot Me a Smile“, z ktorej môže byť potenciálny hit. Spomeniem ešte záverečnú skladbu „In The Snow“ , trochu netypickú, ako od Nicka Cavea.
Zabrať dá aj trochu bláznivý obal evokujúci 60. a 70. roky od dvojice animátorov Juliena Calemarda and Thamiho Nabila. Aspoň máte pri počúvaní tejto vyše hodinovej nádielky, čo robiť.
***1/2
JÁN GRAUS