Pred desiatimi rokmi sa zrodil v hlave vynikajúceho klaviristu a saxofonistu Ladislava Fančoviča nápad na založenie orchestra s hot-jazzovou a swingovou hudbu 30. až 40. rokov minulého storočia. Od nápadu nebolo ďaleko k jeho realizácii a tak vzniklo deväťčlenné teleso, ktoré autenticky interpretuje pôvodné aranžmány tak, ako zneli vo svojej dobe v podaní jazzových legiend, ako bol Louis Armstrong či Benny Goodman. Od americkej jazzovej legendy Thomasa „Fats“ Wallera si orchester prepožičal nielen meno, ale aj snahu o vynikajúce podanie pôvodného zvuku. Členovia Fats Jazz Bandu sú profesionálni slovenskí hudobníci a speváci, ktorí pôsobia v popredných slovenských orchestroch a big bandoch.
S jeho zakladateľom a umeleckým vedúcim Ladislavom Fančovičom sme sa rozprávali o desiatich rokov orchestra na slovenskej a svetovej scéne, o vzniku jazzbandu a jeho ďalších plánoch.
V polovici januára sa premenilo Kultúrne centrum v Modre na improvizované hudobné štúdio, kde sa nahrával v poradí už siedmy album swingovej formácie Fats Jazz Band. Aký album teda vzniká a aké nahrávky bude obsahovať?
Dramaturgia pozostáva z toho najlepšieho, čo v našom repertoári je a zároveň sme chceli predviesť všetky možné štýly a hudobné nástroje, ktorými sme za tých 10 rokov obohatili náš arzenál. Najbizarnejšími nástrojmi na novom CD sú Hammond organ a čembalo, ktoré v súvislosti so starým jazzom v našich končinách a okolí pokiaľ viem doposiaľ nikto nepoužil. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa tieto nástroje v jazze naozaj občas používali, preto som sa rozhodol niektoré experimentálne a nesmierne invenčné aranžmány z obdobia raného swingu opäť oživiť.
Na Slovensku a vo svete ste skôr známy ako vynikajúci klavirista, ktorý interpretuje klasickú hudbu 18.-20. storočia. Ako vznikol nápad založiť jazzovú kapelu so zameraním na swing a jazz?
Veľmi blízko k starému jazzu som mal už v čase, keď som končil svoje štúdiá na bratislavskej VŠMU. Najprv to boli nahrávky jazzových klaviristov tzv. stride piano štýlu, čo je ten spôsob klavírneho jazzového hrania, ktorý sa začiatkom minulého storočia vyvinul z ragtimu. Postupne som sa oboznamoval s literatúrou a nahrávkami z tohto obdobia pre väčšie a menšie orchestre. Táto neutíchajúca túžba hrať starojazzovú hudbu vyvrcholila v roku 2011 založením vlastného orchestra, zameraného hlavne na raný swing zo začiatku 30. rokov. Toto obdobie je pre mňa veľmi inšpiratívne svojou energiou a radosťou, ktorá napriek ťažkej dobe z tejto hudby sála každou jednou frázou. Myslím, že hlavným zmyslom a posolstvom zábavného priemyslu tej doby bolo ľudí zabaviť a priviesť ich na iné myšlienky, aby zabudli na problémy všedných dní. A práve táto energia je to, čo ma na tej hudbe očarilo už pred mnohými rokmi a čo ma pri nej stále drží.
Vo vašom podaní znejú autentické aranžmány, hráte na pôvodných nástrojoch z 30. rokov a zjednotení ste aj vizuálne - oblečením, účesmi a doplnkami. Výsledok je pre diváka či poslucháča veľmi kompaktný. Ako sa vám podarilo nájsť tých správnych spoluhráčov?
Slovensko je v tomto dosť malé. Už v čase, keď som zakladal orchester, som poznal snáď všetkých ľudí, ktorí majú k tejto hudbe blízko. Prvá zostava Fats Jazz Bandu bola teda zložená z priateľov a nadšencov starého jazzu, ktorých som mal okolo seba. Tá sa počas rokov mierne menila, ale základ je stále podobný prvému obsadeniu z roku 2011. Aj nástrojové zloženie zostalo rovnaké, akurát jednotliví hráči začali tými rokmi hrať na viacerých nástrojoch. Nepoužívame len klarinet a tenor saxofón, ale už je to aj alt, c melody, barytón alebo bas saxofón, k trombónu pribudol klapkový trombón (tzv. šroťák), k trumpete kornet atď. Na koncerty dnes nosíme niekedy aj viac ako dvojnásobný počet hudobných nástrojov ako pred desiatimi rokmi.
Skladby interpretujete v pôvodnom aranžmáne. Získať notový materiál pre vaše skladby možno asi nie je jednoduché?
Všetky skladby, ktoré máme momentálne v repertoári, je ich asi dvesto, prepisujem (transkribujem) zo starých nahrávok, pretože dostať sa k notovému materiálu, z ktorého jazzmani v tom čase hrali, je prakticky nemožné. Nehovoriac o tom, že množstvo aranžmánov z tých čias vznikalo priamo v nahrávacích štúdiách, kde sa stretla partia hudobníkov, dohodla sa schéma piesne, kto mal kedy zahrať sólo. Pieseň sa naskúšala a išlo sa nahrávať. Žiadne noty sa z takýchto nahrávaní pravdepodobne nezachovali. Čarovné je, že nie vždy im vyšlo všetko, na čom sa dohodli počas skúšania. Keďže sa v tých časoch nedalo strihať a opravovať, počúvame dnes staré šelakové platne aj s nádhernými chybičkami krásy, ktoré tej hudbe dávajú snáď ešte väčšie čaro. Ja mám výhodu v tom, že keď rekonštruujem aranžmán spred 80 alebo 100 rokov, môžem ho uviesť do dokonalosti a drobné nepresnosti - ako napr. rozchádzajúci sa bas v klavíri a kontrabase, občasný mierny chaos v harmónii (gitara + klavír), alebo vedenie hlasov v dychových sekciách - opraviť. Ale niekedy je to naozaj priam detektívna práca, pretože nahrávky sú technicky veľmi nekvalitné. Množstvo frekvencií vtedajšia technika nemohla zaznamenať, a tak ich len cítite niekde v pozadí a začnú sa vynárať až pri po desiatkach minút počúvania konkrétneho miesta.
Za dekádu svojej existencie ste doteraz vydali šesť CD a jednu LP. Počítali ste už od začiatku s nahrávaním, alebo ste pôvodne plánovali len koncertné vystúpenia?
Nápad s nahraním CD prišiel asi po dvoch rokoch, kedy sme si povedali, že už je asi čas niečo z toho čo robíme zachytiť na CD nosič, aby sme mali zaznamenané to, ako sme hrali v tom ktorom období. Ďalšie CD sme nahrávali v intervale cca 2 roky. V roku 2018 som dostal ponuku urobiť projekt s názvom „Swingin´ Organ“ a pri tejto príležitosti som zaranžoval a zrekonštruoval nahrávky Fats Wallera s jeho jazzovým ansámblom, kde Waller hral na píšťalovom organe, čo bol veľmi novátorský počin v rámci jazzovej hudby. Keďže zaranžovať a naštudovať tento repertoár (cca 20 skladieb) nás stálo veľa úsilia a času, povedali sme si, že by sme tento organový program mali aj nahrať. V roku 2019 sa nám podarilo konečne zrealizovať nahratie vianočného CD „Swingin' Christmas“, kde hráme známe americké vianočné šlágre, ale aj rekonštrukcie britských nahrávok z 30. rokov. Na CD sa nachádzajú aj krásne české piesne so zimnou, vianočnou atmosférou. Najviac sa teším z toho, že sa mi podarilo nájsť nádherné vianočné piesne, ktoré v našich končinách nikto nepozná a úplne desaťročiami zapadli prachom.
Dnes v Modre nahrávate po prvýkrát s čembalom a elektrickým organom Hammond. Pripomeňme možno, že priekopníkmi v popularizácii elektrického organu Hammond boli okrem iných aj Genesis, Deep Purple, či Led Zeppelin a v Československu legendárne Collegium Musicum s Mariánom Vargom. Boli teda hammondy vždy súčasťou jazzovej a swingovej hudby, alebo sa stali obľúbené až neskôr aj vďaka spomínaným formáciám?
Myslím, že organ Hammond uchvátil hudobníkov hneď od začiatku, jeho prvý patent pochádza z roku 1934. A hneď, ako uviedli na trh model A, ani zďaleka nie tak sofistikovaný ako jeho neskorší nástupca, najmä teda model B3, ktorý sa používal v 60. a 70. rokov a je asi najlegendárnejší typ Hammond organu. Prvá idea pri konštruovaní organu bolo vytvorenie ekonomicky únosnejšej alternatívy za klasický píšťalový organ, ktorý by sa navyše dal relatívne ľahko prenášať. Takže sa spočiatku objavoval najmä v kostoloch a neskôr aj v nahrávacích štúdiách. Je fascinujúce počúvať, ako sa s týmto úplne novým nástrojom vysporiadal Fats Waller. Predpokladám, že náhodou naň narazil v nahrávacom štúdiu, a Hammond mu učaroval škálou úplne nových farieb. Napríklad crescendo pedál, ktorým sa reguluje intenzita zvuku Fats používal veľmi expresívne. Evidentne si vychutnával fakt, že crescendo pedál na Hammonde funguje oveľa pružnejšie ako na klasickom píšťalovom organe. Na elektrickom organe sa mu podarilo vytvoriť úplne novátorskú zvukovú estetiku, využil, naozaj všetky jeho farebné, dynamické a artikulačné prednosti.
Vo vašom repertoári nájdeme popri svetových swingových klasikách aj skladby z obdobia prvej Československej republiky. Hráte napríklad slovenské foxtroty a tangá, preslávené Františkom Krištofom Veselým alebo nestarnúce české filmové melódie. Ako prebieha výber skladieb v tomto prípade?
Výber repertoáru prebieha dvoma spôsobmi. Ten prvý je, že niekde - napríklad v nejakom starom filme alebo v internetových rádiách - počujem niečo čo sa mi páči a poviem si, že je to skvelá pesnička a mohli by sme ju hrať. V prípade, že je vhodná pre naše nástrojové obsadenie ju zaranžujem. Sú aj prípady, kedy chceme hrať nejaký konkrétny jazzový štandard a vtedy sa snažím nájsť všetky verzie, ktoré sa v 30. - 40. rokoch nahrali. Zistím, ktoré z nich sú kompatibilné s našim obsadením, a vyberiem tú, ktorá ma najviac osloví.
Hrávate doma aj v zahraničí. Prispôsobujete tomu dramaturgiu vystúpení?
Nijako špeciálne. Paradoxne, nám jeden fanúšik z Austrálie písal, že videl náš adventný koncert na RTVS 2 a najviac sa mu páčila slovenská pieseň, z ktorej síce nerozumel ani slovo, ale učarovala mu energia hudby. Napísal nám veľmi dlhý email, ako oceňuje všetky štýlové záležitosti od oblečenia až po používanie historických nástrojov a ocenil aj to, že v improvizovaných sólach nepoužívame moderné prvky. Čo je často veľkým kameňom úrazu pre všetkých, ktorí sa snažia hrať starý jazz a hrajú ho bez striktných aranžmánov. Tu je naozaj veľmi tenká hranica, kedy sa to môže preklopiť do niečoho, čo sa do starého jazzu nehodí. Riziko sa zvyšuje v prípadoch, kedy sa hudobníci venujú aj iným, modernejším jazzovým štýlom. Myslím, že v tomto prípade je lepšia cesta držať sa pôvodných zapísaných aranžmánov a stiahnutých sól najväčších jazzových sólistov svojej doby, kde je záruka, že to sólo bude perfektné po každej stránke, akurát ho treba perfektne a presvedčivo zahrať.
Čím sa stal jazz a swing nadčasovým, krásnymi melódiami, harmóniou, alebo je to skôr retro nostalgia za časmi dávno minulými?
Ako som spomínal na začiatku, predovšetkým pre mňa je to tá neskutočná energia, ktorou je táto hudba nabitá. Jej náladou, šarmom, vtipom, pozitivizmom a optimizmom. To je, myslím si, aj dôvod, prečo sú rovnako z tejto hudby nadšení poslucháči našich koncertov, či už majú dvadsať, päťdesiat alebo sedemdesiat rokov. Na naše tančiarne, kde sa tancujú pôvodné dobové tance z 30.-40. rokov, chodia v posledných rokov najmä mladí ľudia, je úžasné, že ich táto hudba a jej energia priťahuje stále viac.
MARTIN BRONIŠ