Ďurove miesto (editorial)

K našim prvým stretnutiam prišlo začiatkom osemdesiatych rokov približne v polovici cesty medzi našimi domovmi. Bolo to na Cintorínskej ulici v jednej z najväčších pivární v Strednej a neSlobodnej Európe. Bolo to vo veľkej partii vyznávačov dobrého „šnitovaného“ piva Silnej Európskej značky. Odtiaľ väčšinou pokračovali naše kroky spoločne do ďalších zastávok na ceste za uspokojovaním našich pozemských materiálnych, ale predovšetkým duchovných túžob a potrieb. Tak sa často stávalo, predovšetkým cez víkendy, že poslednou zastávkou bol nejaký voľný byt, alebo najdlhšie otvorený podnik Kryštáľ bar. Ževraj „Zvieratá!"

Keď v roku 1985 zomrel Jano Bona otvorila sa otázka náhrady gitaristu v Slovenskom raji. Ďuro, ako bubeník renomovanej skupiny, prijal túto, pre neho netradičnú úlohu v tejto trochu menej Slávnej Edukatívnej kapele. Hrávali sme na rôznych akciách typu Panková loď, Želé cup,... Keď začal hrať v Slobodnej Európe stali sme sa „automaticky“ jej džezpankovou predkapelou. Vlastne Slovenský raj bola skupina, v ktorej hral najdlhšie popri Tublatanke, Divnej zostave, Slobodnej Európe, Grigorovovi, Hartuse, Temo & The Bubble Bum Beermasters Boosters.

Tublatanka
Tublatanka, 1985

Pamätám si, ako sme v roku 1985 fotili skúšobný návrh titulky LP platne „Skúsime to cez vesmír“ v byte mojich rodičov - výtvarníkov. Mama nám požičala svoj atelér. Chlapci sa tlačili pred malou fotostenou a  môj otec, dosť neznalý slovenskej populárnej scény, utrúsil: „Tu máš celú Tublatanku?“ Dosť ma prekvapil. Na ŠUP-ke, kde učil, sa asi počúvala kvalita...

V lete roku 1986 som si zobral dva týždne dovolenky a išiel s Tublatankou na koncertnú šnúru po Slovensku ako fotograf. Izbu som zdieľal s Ďurom. Počas hrania, som mu pobehujúc po pódiách vypredaných hál a štadiónov, podával pivo či zapálenú cigaretu. Ako vyznávač gastronómie som v jeho živote nevystupoval, vždy keď dával jedálny lístok ako cestovný poriadok, rezervovane mi hovoril: „Tebe je aj tak jedno čo žerieš.“ Jeho gurmánstvo ho sprevádzalo 24 hodín denne. Po návrate domov z „vonku“ si častokrát vyváral rôzne lahôdky, ktoré s chuťou konzumoval až v posteli. Taniere so zbytkami končievali pod posteľou. Na poriadok nemal čas.

Pred mojou prvou  ďalekou cestou v roku 1995 sme sa stretli nezvyčajne na ulici.  Povedal som mu, že idem do Tibetu. So smiechom, jemu vlastným sa ma opýtal: „Načo tam ideš?“

Ďurkov slovník bol nadovšetko priamy a nikdy sa nijako nehral so slovíčkami. Keď sme skúšali v jeho prvom dome v Devínskej Novej Vsi, navrhol som mu, že mu požičiam peniaze na zľudštenie domu. Odpoveď znela: „Požičaj mi, až keď rozje...m auto.“ Alebo jeho obľúbený pokrik: „Čoe, vy k....ti!!!“ 

Prvé rozhovory s autormi projektu „Bratislavský nárez“ prebehli tiež na grilovačke u Ďura. Škoda, že už nikdy nebudem počuť z jeho úst: „Najpopičistickejšia prezývka je aj tak PRSO.“ A nikdy nebudú chodiť SMS-ky typu: „Včera som sa oženil v kostole v Devínskej Novej Vsi.“

Ďurove miesto, nie len za bubnami, pri gitare, ale aj medzi kamarátmi zostane navždy prázdne.

 

VÍŤO FILA
Foto autor

 

 

Článok patrí k časopisu: