Dušan Antalík, zakladateľ dnes už legendárnej skupiny Team, vydal po dvadsiatich dvoch rokoch svoj druhý sólový album s názvom Fikcia. Desať skladieb, ktorých autorom je po hudobnej i textovej stránke, si Dušan Antalík sám aj naspieval. Fúzia rocku a popu odzrkadľuje život muzikanta, ktorý so svojou kapelou Team dosiahol maximum v česko-slovenských pomeroch. Ponúka osobnú výpoveď, v niektorých momentoch až veľmi intímnu, rovnako aj pohľad skúseného hudobníka na súčasný svet. Dušan sa pri skladaní hudby a textu snaží do diela dostať práve to, čo momentálne prežíva, cíti. Napriek situácii okolo seba, či u nás alebo vo svete, je optimista a verí, že zvíťazí zdravý rozum, cit a láska.
Hoci dôvodom nášho stretnutia s Dušanom bol jeho nový sólový album, témou rozhovoru sa často obracal k jeho domovskej skupine. Bolo z toho jasné, že nie je pre neho iba hlavným zdrojom obživy, ale aj celoživotnou srdcovkou. Team nekoncertuje často, ale pre Dušana predstavuje stále ťažisko práce, ktorému prispôsobuje všetky svoje ďalšie hudobné aktivity. Aj preto je Fikciapo vyše dvadsiatich rokoch iba jeho druhým, zato čisto osobným CD.
Okrem Teamu a jeho prísne selektovanému repertoáru si Dušan rád z pasie zahrá aj vo svojom vedľajšom projekte spolu s Jurajom Tatárom (klávesy), Marcelom Buntajom (bicie) a Martinom Gašparom (basgitara). Ich hudbu – pôvodné kompozície v duchu fusion - má rád, pretože na podobných štýloch sám vyrastal, a schuti si do nej zahrá svoje gitarové sóla. Títo muzikanti ho budú doprevádzať aj keď sa Dušan rozhodne svoj nový album predstaviť naživo. Bude to pravdepodobne niekedy na jar, za predpokladu, že sa v tej dobe nevyskytnú nejaké aktivity Teamu.
Hoci je Dušan insider a zakladateľ kapely, nedokáže to predvídať, pretože ide o väčšiu „firmu“, ktorá sa nezaobíde bez deľby práce. Jeho parketou sú veci okolo technického a „road“ zabezpečenia. Hlavný menežment má na starosti Paľo Habera. Je to logické, pretože jeho meno je veľmi silná „značka“, čo v spojení s Teamom predstavuje veľmi funkčný spôsob hudobnej prezentácie, v rámci ktorého idú ješitnosť a osobné záujmy bokom. Každý si v tomto spojení našiel svoju parketu a jednotliví lídri svoje vektory koordinujú, než aby si vzájomne „liezli do kapusty“.
Dušan nikdy nemal tendenciu presadiť sa ako spevák. V začiatkoch kapely Team hľadal vhodného frontmana, ktorého našli práve v Paľovi. Bolo to v období, keď skončila Ferova Griglákova skupina Avion. Fera bral Dušan ako jedného zo svojich učiteľov. Rozoberal jeho sóla a celkovo mal na neho silný vplyv. Keď v rádiu počul pesničku skupiny Avion, Výpravca vtákov, spozornel a povedal si, že takýto hlas by potrebovali do Teamu. Vyšlo to a funguje to dodnes. Z pôvodnej zostavy Teamu sú vlastne v kapele už len tri osobnosti – Ivan Válek, Paľo Habera a Dušan Antalík a v tom, čo a kedy sa bude diať, má teraz veľké slovo práve Paľo.
V prapôvodnej zostave, ešte bez Haberu, bola skupina Team silno ovplyvnená art-rockovými vzormi ako Saga, Genesis, Yes a samozrejme Pink Floyd. Čiastočne z recesie prihlásili v časoch politickej piesne na jeden taký festival svoju pesničku Beh. Bolo to obdobie, v ktorom nebolo veľa príležitostí ukázať sa. Napriek tomu, že pesnička nemala žiadny politický podtext, vyhrala v autorskej súťaži. Bolo to prekvapenie, ale aj dvojsečná zbraň. Niekto im to dodnes vyčíta, ale mnohí sa pri tejto príležitosti po prvýkrát stretli s menom skupiny Team a zo živého záznamu ich art-rockom poznamenanej kompozície vysielaného v TV bolo jasné, že ide o partiu skvelých muzikantov.
Okrem art-rocku mali Tímáci radi aj fusion, osobnosti ako Chick Corea, McLaughlin... V súčasnej Dušanovej tvorbe na albume Fikcia sa odzrkadľujú aj vplyvy veľkých poprockových majstrov obdobia 80. rokov, akými boli napríklad Toto, Journey, Foreigner, Nick Kershaw... Sú to generačne spriaznené kapely, ktoré odrastali na podobných vzoroch a autoritách, ako muzikanti Teamu, čo sa musí prejaviť aj nezávisle na vplyve ich hitovej tvorby. Okrem nich mal Dušan veľmi rád aj domáce hudobné zázemie, ktoré okrem Griglákovej Fermatytvorili napríklad Collegium Musicum, Paľo Hammel, na českej scéne napríklad Modrý efekt, brnenské kapely ako Progres 2, Futurum... To všetko sa na sólovom albume prirodzene odzrkadľuje.
Názov Fikciavyplýva z toho, ako Dušan vníma svet a vidí množstvo rôznych fikcií, ktoré nás obklopujú so snahou ovplyvňovať naše životy. Sólový album mu umožnil trochu iný prístup než Team, ktorý preferuje tvorbu prístupnú ľuďom. V prípade Fikcie túto otázku Dušan neriešil. Album napísal, až na jednu výnimku, celý nanovo, pretože nemá rád skladby zo šuplíka. Jediná staršia pesnička sa volá African Woman Eyes. Tú zložil asi pred 5 rokmi, teda ešte pred utečeneckou krízou, ale už v tej dobe ho inšpiroval pocit, že „Afrika je tak rozvŕtaná, že to asi neskončí dobre.“
Na rozdiel od Teamu, kde funguje deľba práce a kolektívny duch, Dušanov sólový album je dielom jedného muža. Ani dnes, v časoch, kedy môže technika proces tvorby výrazne zjednodušiť a urýchliť, to nebol ľahký pôrod. Podstatnú časť trackov Dušan nahral sám naživo, čo mu trvalo asi rok. Kedysi chodil na akordeón, takže si vie sám nahrať aj „nejaké akordy“na klávesoch, ktoré mu následne technika umožňuje upraviť a doeditovať. Gitary a basgitaru nahrával prirodzene sám, stopy bicích si ale kupoval z Ameriky, lebo sám ich tak nedokáže nahrať a „na Slovensku bol vždy problém dobre nahrať bubny“.To všetko s vokálmi, spevmi a textami predstavuje pre jedného človeka kvantum práce. Pre muzikanta je to aj skúška, ako sa s tým vyrovná a ako každý sólový projekt, je to aj odzrkadlením jeho ega.
Dušan si sám trúfol aj na texty aj vďaka tomu, že tímových spolupracovníkovDaniela Hevieraa Petra Uličného pokladá v tomto smere za dobrých učiteľov. Skladatelia v Teame, či už samotný Dušan, alebo aj Paľo Habera, či Milan Dočekal dodávali textárom aj vlastné námety, ktoré bolo treba spracovať do textovej formy. Neraz sa stalo, že textári ich dotvorili po svojom a pieseň sa ubrala inou cestou, ktorá dostala prednosť pre svoju kvalitu. Okrem tejto trojice skladateľov prispieval externe aj Julo Kinček. Vďaka tomu bolo k dispozícii vždy dostatok vecí, z ktorých sa na nové albumy vyberalo demokratickým hlasovaním. Na stretnutiach pri káve sa rozhodovalo o nových, neznámych skladbách na základe prvého kontaktu s „demáčom z kazeťáku“. Keď jeden človek nebol za, pesnička sa preskočila a išlo sa na ďalšiu.
V sólovej tvorbe sa Dušan cíti omnoho slobodnejšie. Snaží sa však pristupovať k svojim veciam s odstupom. Deje sa tak aj „vďaka“ tomu, že nevydrží pracovať v štúdiu dlho v jednom ťahu. Potom si musí dopriať pauzu. Po 2-3 dňoch sa vracia, vypočuje si rozpracované veci s odstupom, čomu prispôsobuje aj ďalší postup v nahrávaní. Chýba tu výhoda kolektívneho hodnotenia, no sólový umelec sa musí rozhodnúť správne aj preto, že v budúcnosti sa chce vyhnúť utrpeniu z počúvania vlastných vecí, ktoré vznikli pod vplyvom nesprávnych rozhodnutí. Muzikantské vstupy sa upravujú až k absolútnej spokojnosti a nasleduje mixáž, kde sa už netreba prispôsobovať nikomu, iba vlastným, čo najprísnejším nárokom. Je to náročná a zdĺhavá práca, ktorá sa dá zvládnuť len ak to, čo robí, človeka naozaj baví.
Čo sa textov týka, Dušan sa nechcel zverovať do rúk iných autorov aj preto, aby mohol sám spracovať témy, ktoré si všíma. Je zástancom názoru, že niekoľko veľkých rodín ovláda svet, tie majú vplyv na politikov, politici na médiá a tak sa okolo nás vytvára určitá fikcia, v ktorej žijeme. „Nemôžeme jej ale podľahnúť“hovorí, „takže posolstvom albumu je okrem konštatovania toho, čo nás obklopuje aj istý optimistický pohľad, ktorým by sme mali hľadieť do budúcnosti. Tak som to cítil. Ľudia sa postrašia smrťou, smrť predáva, médiá ti ponúknu stupídne až gýčové hry a politici a korporácie si medzitým robia, čo chcú. Nesúvisí to iba s nejakými konšpiračnými teóriami, tak proste svet funguje už oddávna.“O fikciách, ktoré sa nás snažia manipulovať vlastne všetci vieme, ale nemôžeme kvôli tomu hľadieť na svet pesimisticky a musíme si v ňom nájsť svoj spôsob existencie.
Dušan našiel ten svoj v rodnom Martine. Obľubuje pop-rock aj preto, že je ľahký, má usporiadané rodinné vzťahy, má rád milých ľudí, veselú spoločnosť, obdivuje Nikolu Teslu, o ktorom prečítal takmer všetko, čo sa dalo. Pokladá ho za jedného z najväčších géniov ľudstva. Napriek možnostiam presťahovať sa do rušnejších, možno i atraktívnejších miest či štátov, uprednostňuje práve pokoj a zázemie, ktoré doma má. S obživou nemá problém, pretože nie je viazaná na rodné mesto. Hoci má viacero muzikantských aktivít, tým hlavným zdrojom je preňho stále materský Team. Nekoncertuje síce často, ale vo veľkých halách a turné skupiny bývajú vždy veľmi úspešné a iné koncerty než veľké vlastne ani nehrajú.
Keď kapela Team nahrala svoj prvý album, nejaký čas sa nič nedialo. „Nevedeli sme, že Reklama na ticho bude ten najväčší hit, aký sme doteraz mali.“Po trištvrte roku, kedy sa ukázalo, aký má tá pesnička potenciál, začal byť o Team taký záujem, že hneď začali koncertovať v halách. Na námestia nikdy neboli odkázaní a tento stav, aj keď už hrajú zriedkavejšie, trvá prakticky dodnes. Keď na jedno turné príde 100 000 ľudí, stačí aby bolo raz za 3-4 roky.
Dušan študoval strojné inžinierstvo a spaľovacie motory. Už v tej dobe ale vedel, že vo svojom živote chce byť muzikantom a školu bral skôr ako bokovku. Muziku mal neustále v hlave, dokonca aj cestou na skúšku. Keď ostatní spolužiaci ešte „šprtali“ skriptá, on ich rušil tým, že celý vysmiaty skladal. Má totiž schopnosť počuť hudbu v hlave, kde mu hrá všetko naraz a vo farbách jednotlivých nástrojov. Akonáhle mu hudba hrá v hlave, vie, že sa to dá spraviť, i keď niekedy je cesta k výsledku veľmi zložitá. Dušan je toho názoru, že dnes je skladanie a aranžovanie podstatne náročnejšie, než kedysi, v dobách analógu. Stopy zaznamenané na pás boli automaticky frekvenčne „upratané“. Digitál vyrába „tú smršť navrchu“ - všetko sa to zlieva do jedného chumla a individuálne farby sa hľadajú len veľmi ťažko. V hlave si Dušan prehráva a kombinuje rôzne témy, ktorých sa niekedy – na rozdiel od Marcela Buntaja, ktorý „sa vie vypnúť ako magnetofón“, zbavuje len veľmi ťažko. Je to veľmi únavné, lebo témy sa spúšťajú aj v noci, keď sa náhodou zobudí v posteli. Potom občas trpí migrénou, lebo mozog stále pracuje. Na druhej strane, na veľa vecí pri takomto nasadení prišiel. Občas v noci vstane, zbehne dolu do domáceho štúdia, kde si zaznamená demo nahrávku a spokojne sa vráti do postele. Vtedy sa hudba v jeho hlave konečne vypína.
Dušan nemá rád medzi svojimi favoritmi gitarových hrdinov, ktorí „sa príliš producírujú“.Má o to radšej pokornejšie a skromnejšie fusion. Sám sa nerád predvádza, hoci s potešením improvizuje. Čoraz viac u neho hrá rolu feeling, melodická linka a frázovanie. Tak ako v kompozícii je téma najviac, tak je pri improvizácii najdôležitejšia dobrá fráza. Téma je výplod ľudskej mysle a cení si ju omnoho viac, ako technicky dokonalé „blábolenie“. Cení si aj gitarové groovy a ich rolu v kompozícii. Aj na svojom albume sa snažil pracovať hlavne s melodickými postupmi a témami.
Vo svojej kariére gitaristu sa zaoberal hlavne gitarovými sólami. Tie tvorili vždy viditeľnú špičku ľadovca jeho vyjadrovacích prostriedkov. Hoci sprievodnú gitaru považuje tiež za dôležitú, jej úlohu v kapele splní aj dobrá rytmika. „Milujem kolektívny prejav. Aj preto som mal rád kolektívne športy. Tie individuálne mi boli cudzie. Hral som rád futbal, hádzanú alebo basketbal. Kolektívne fungovanie mám rád aj v kapele. Aj preto som sa sólovým projektom až natoľko nevenoval. Mám rád, keď sa kapela spojí v jeden mozog a začne niečo tvoriť. Keď idú dobré témy, dokážem hrať precízne jeden gitarový vzorec aj pol hodiny v kuse.“
Perfekcionista Dušan Antalík má vysoké nároky aj na svoju výbavu. Už dlhšie preferuje špičkové gitary Paul Reed Smith. Túžil po nich už dávnejšie, ale až časom dozrela doba, kedy sa mu tieto drahé americké nástroje stali dostupnými. Keď prvýkrát v obchode jeden z nich vyskúšal aj osobne, ihneď nadobudol pocit, že na gitaru PRS hráva už desať rokov. Predtým, keď prechádzal z Gibsonov na Fendre, mal s tým trochu problém. Keď prechádzal zo značky Fender na Music Man, bol problém ešte výraznejší. Nástroj sa mu zvukovo páčil, ale nebol si na ňom istý. Keď prešiel na PRS, cítil, že našiel to čo podvedome hľadal. V súčasnosti má už 3 alebo 4 gitary PRS a je s nimi šťastný. Paul Reed Smith chcel vytvoriť hybrid medzi Fenderom a Gibsonom. Jeho gitary sa dokážu priblížiť aj zvuku Fender, ale majú tučnejší tón, bohatší v basoch a pritom pevný.
Čo sa týka aparátov, Dušan hral dlho na zosilňovače Marshall, ale, ako hovorí: „z toho ma veľmi boleli uši. Hlava a kabinet Marshall majú takú špecifickú vlastnosť, že keď pred nimi stojíš, naplno schytávaš ten ich charakteristický stredovo-výškový fokus, a to je veľmi bolestivé.“ Potom prešiel na americký aparát Soldano. To už bolo mäkšie a príjemnejšie. Neskôr som zistil, že veľa gitaristov, ktorých som mal rád, napríklad Steve Stevens, Van Halen, Steve Lukather, používajú zosilňovače značky Custom Audio Amplifiers. „Keď som sa dostal k jednému preampu tejto značky, zistil som, že to je to, čo vlastne celý život hľadám. Odvtedy, už asi 15 rokov používam tieto univerzálne aparáty. Môžeš hrať na tom jazz, ale aj najtvrdší heavy metal.“ Dušan popri tom ČO hrá, považuje za dôležitý faktor komunikatívnosti aj to, ako pekne to znie. Zosilňovače Custom Audio má rád preto, že vedia byť veľmi univerzálne a pritom príjemné. Kabinety používa tiež Custom Audio, osadené sú však klasickými reproduktormi Celestion V30. Používa dva polovičné boxy 2 x 12“ a napája ich stereo signálom. Jadro pritom tvorí suchý zvuk situovaný v strede a efekty jeho panorámu iba dofarbujú. Kedysi používal systém „wet-dry-wet“ s tromi kabinetmi, dva s efektami a jeden v strede čistý. Prestal s tým, keď zistil, že zvukári používajú do hlavného PA zvuk, aký sa im hodí, nie aký si namieša. Odvtedy sa vrátil k stereu, kde si celý pomer upraveného a pôvodného signálu namieša nemenným spôsobom sám.
Pred turné so skupinou Team si vo finále prenajmú halu, kde týždeň skúšajú a dolaďujú detaily vystúpenia so zvukármi. Je to nákladný spôsob generálky, ale prejaví sa to na kvalite zvuku počas turné. Posledné dve šnúry boli toho príkladom. Ocenia to tak muzikanti na pódiu, ako aj diváci v hale. Výsledkom je príjemný a zrozumiteľný sound, v ktorom je čitateľná každá nota. Podľa spätnej väzby od divákov i osobných skúseností z koncertov, takýto zvuk nedosahuje ani veľa svetovo známych skupín.
„Zvukár z teba môže spraviť klauna, alebo génia. Pokiaľ muzikanti hrajú solídne, tak môže kapele pomôcť veľmi. Preto máme svojho vlastného zvukára a režiséra, ktorý chodí s nami spolu s technikom. Spoločne nastavujú PA a sú to jedni z najdôležitejších ľudí pre zabezpečenie kvalitného koncertu. Celý ansámbl tvorí až 110 ľudí a 4-5 kamiónov techniky. Nikdy nevieme, či pri týchto nárokoch nebolo turné, ktoré hráme to posledné. Logistika takého turné je veľmi náročná a nemôže si to u nás dovoliť veľa iných skupín.
Oproti prvému sólovému albumu 911, ktorý bol podstatne rockovejší, je Fikcia vyzretejším dielkom skúseného muzikanta i muža, ktorý má za sebou kus cesty životom. Dušan Antalík je napriek svojej nespornej profesionalite toho názoru, že v hudbe je neustále študent. „Stále nachádzam veľa vecí, čo neviem a už asi ani nebudem vedieť, lebo ľudský život je na to prikrátky. Muzika je tak rozsiahla a existuje v nej také množstvo logických kombinácií, že je to jedným ľudským mozgom nepostihnuteľné. Stále sú tu možnosti, kadiaľ sa posúva napred a pritom stupnica má iba osem tónov, ale je to neuveriteľné, ako sa dajú podať a koľko výrazových prostriedkov na to slúži. Pritom asi najťažšie je vyjadriť sa jednoducho a ponechať v tom svojho génia.“
MARTIN CHROBÁK