Po úspechu vo Veľkej Británii vydáva mladý slovenský talent Oliver Nosaczynski Bohovič debutový album Ballerina. Jeho krst prebehol v Kafe Scherz v Bratislave na Palisádach, krstili ho až dvaja krstní otcovia: prvým bol známy slovenský hudobník Peter Nagy a druhým kmotrom bol svetoznámy moldavský skladateľ Eugen Doga, ktorého preslávila najmä hudba k legendárnemu filmu Cigáni idú do neba. Oliver sa s ním skontaktoval, poslal mu na posúdenie svoje nahraté dielka a príjemne ho prekvapila ľudská aj profesionálna reakcia uznávaného skladateľa. Preto mi bolo potešením stretnúť sa na tomto krste s Eugenom Dogom osobne a viac sa dozvedieť o tom, čo tomuto všetkému predchádzalo.
Ako taký hudobný skladateľ, ako vy ste sa dostal do kontaktu s takým mladým neznámym autorom a začínajúcim hudobným skladateľom?
Prekvapilo ma, keď som od Olivera dostal znenazdania email a vypočul si jeho hudbu. Mňa vždy zaujímali veľmi mladí autori – dá sa povedať, skoro deti. Bolo veľa dôvodov, prečo to tak bolo. Hlavnou príčinou bol fakt, že ja som žiadne detstvo nemal, nezažil som ho: vojna, hlad, represie, atď. Práve dokončujem svoju knihu, nie sú to žiadne memoáre, ale vnútorná úvaha mojej duše a jedna z jej častí je venovaná práve deťom ktoré vyrastali a tvorili v podobných podmienkach ako ja. Vyrastal som na dedine a vo svojich štrnástich rokoch som sa v meste začal zaoberať hudbou. Ja, ktorý som nemal o hudbe ani poňatia, oproti iným deťom, ktoré prichádzali do Odesy študovať hudbu a ktorých mama sa už narodila s husľami, či klavírom na chrbte. Takže ma vždy zaujímalo, ako sa formujú takéto deti v rovnakých podmienkach, no s rozličným rodinným zázemím. V jednej stati tejto knihy píšem, že keby sa mi podarilo poprosiť Boha, aby mi vrátil detstvo, no vzápätí som si uvedomil, načo to robiť, že je zmysluplnejšie, udržať „deckosť“ v sebe.
Takže ten váš výskum ako sa formuje mladá detská duša cez poznanie hudby vás zaviedla prostrednícvom Olivera až sem na Slovensko?
Za socializmu bolo také smerovanie, veď v tých časoch to u vás asi tiež nebolo inak, že sa hudba tvorila pre „mládež“, pre „stárež“... Bojoval som proti takýmto hlúpostiam, Čo to znamená? Hudba buď je, alebo nie je, buď jej rozumiete, alebo nie. Čo ma vyprovokovalo k vašej otázke, ja by som chcel získať obraz a skúsenosti, čomu sa vaša mládež na Slovensku venuje, cez hudbu Slovákov som pochopil, že či tu, alebo tam, nie je v tom žiadny rozdiel, mladí ľudia všade na hudbu rovnako emotívne reagujú. To len ľudia si vymysleli a postavili hranice a rozdiely medzi sebou. Keď Boh stvoril ľudí s bielou, žltou, čiernou, či červenou pokožkou, nemyslel na rozdiely medzi ľuďmi, preto by som sa rád pozrel drobnohľadom aj na vašu mládež, ako hudbu prijíma a ako na ňu reaguje.
Ste jedným z krstných otcov Oliverovho debutového albumu Ballerina. Ako vás oslovila jeho hudba?
Veľmi pozorne som si ju vypočul.
Zapáčíla sa vám?
Áno, na tej úrovni, áno. Ja som profesionálny hudobný skladateľ, preto mám aj rozdielne kritériá na hodnotenie hudby, to však nevylučuje analyzovať to, čo je. Netreba sa k tomu stavať s odstupom. To by bola veľmi chybná pozícia, systémom, keď nie ja, tak potom nikto. Jeho hudba je zaujímavá, vyžaruje svetlo, to je veľmi dôležité. Obsahuje hlavne konsonancie, menej dizonancií, je to čistá romantická duša. Tých niekoľko vypreludovaných fráz, ktoré sme práve počuli – to je mladý Chopin. Moderná slobodná interpretácia citov a pocitov, nezaťažená, nenaprogramovaná. Ja mám oveľa zložitejšiu pozíciu, ja som ovinutý reťazami svojich naučených postupov, samozrejme vždy sa snažím dostať zo zovretia tohto stereotypu, inak by som nemohol ďalej tvoriť, mnohým mojim kolegom sa to často nepodarilo. V jednej etape svojho tvorivého obdobia som na tri roky musel prerušiť svoju kompozičnú činnosť, pretože sa mi nepáčilo, ako komponujem. Zaoberal som sa všetkým možným, prednášal som a venoval sa iným veciam.
A ako vidíte ďalšie Oliverovo smerovanie jeho kompozičného ducha?
Ak sa bude Oliver držať svojho kompozičného smeru bez dlhších páuz a bude sa zaoberať sebaanalýzou, nenechá sa príliš ovplyvňovať svojím okolím, alebo nebude niekomu závidieť, má potenciál sa stať dobrým skladateľom, treba mať rád to, čomu sa venuješ. Rád by som mu v tomto smerovaní pomohol a podporil ho svojimi radami. Treba mať radosť z toho, čo robíš, hlavne, keď sa ti darí a je vidno, že jemu sa darí, tak sa z toho raduje. Veľakrát závidím takúto slobodu a nezávislosť, netreba sa škatuľkovať do zabehaných foriem, to obmedzuje tvorivého ducha umelca. Ja napríklad neznášam Puškina, pretože všetky jeho básne sú písané v presne vymedzenej forme. Preto mu chcem pomôcť a hlavne, aby sa nebál sám seba a veril svojej intuícii.
Máte rozpracované nejake spoločné projekty s Oliverom?
V rámci festivalu Bratislavské filmové noty, ktorý sa pripravuje na budúci rok, by som mal dirigovať svoje filmové hudobné diela so Symfonickým rozhlasovým orchestrom.
Aký odkaz by ste na záver nášho rozhovoru radi dali našim čitateľom?
Radujte sa zo všetkého, každému dňu, radujte sa z úspechov vašich kolegov a prajte radosť každému. Nevieme sa radovať, treba osláviť každý deň dobrou náladou a z každého dňa spraviť sviatok.
Bolo mi cťou, majstre, sa s vami zoznámiť, vďaka za váš rozhovor.
Bolo mi cťou a potešenie bolo aj na mojej strane, ďakujem.