Retrospektívne rebríčky sú zvláštna kategória pre konfrontáciu vlastního zážitku s tým „ako by to malo byť“. Sú ich plné internety, pretože ľudia sa radi zbavujú bremena vlastného úsudku a o to radšej klikajú na články začínajúce číslovkou (päť, desať, sto…), pokračujúce superlatívom (najlepších, najhorších, ...) a končiac podstatným menom (pesničiek, albumov, rifov...). Nepotrvá to dlho a rôzne „lajfstajlové“ weby sa zase budú snažiť ako prvé ponúknuť svoj výber najlepších albumov za rok 2016 v období, kedy ešte všetky albumy ani vyjsť nestihli.* Možno aj preto mám radšej stránky, ktoré sa tejto tématike venujú priebežne a ponúkajú listy podľa toho, aký časový filter si návštevník sám zvolí (určitý rok, dekáda, alebo prehľad toho najlepšieho „všetkých čias“. Áno, pesničky a albumy píšu históriu. Tie najlepšie, alebo subjektívne najsilnejšie nám poskytujú oporné body v čase. Niekto čas minulý odmieta a preferuje len ten súčasný, či skôr budúci, iný sa zase získava pocit istoty len pomocou nemenných hodnôt z doby svojej mladosti. V nepísanom etickom kódexe Nového Populáru má svoj význam kontinuita – vnímanie toho najlepšieho nezávisle od polohy na časovej osi. Zaujímavé je pripomínať si, ktoré skvelé albumy lemovali roky nášho doterajšieho života, ale rovnako zaujímavé a vzrušujúce vnemy nám môže priniesť ochota vyhľadať novú hudbu a v nej momenty schopné rozsvietiť svetlo v čoraz dlhšom šere nastávajúcich dní. Pre ilustráciu sa podelím o dva objavy, ktoré ma zaujali pri letnom surfovaní po internetových rebríčkoch zaujmavých tohtoročných noviniek. Bol by to čierny pesničkár Michael Kiwanuka s albumom Love & Hate a provokatívne zoskupenie BadBadNotGood spájajúce na novinke IV hip-hop s bebopom a arómou 80. rokov. Obidva príklady stoja jednou nohou v nepokojnej súčasnosti a druhou sa odrážajú od skalnatých brehov minulosti.
MARTIN CHROBÁK
* Písané v októbri 2016 pre NP3/16