Keltská hudba

Takzvaná keltská hudba, alebo tiež „hudba z vykopávok“ je tradičná hudba potomkov Keltov, národov spájaných s Keltmi a keltskou históriou. Medzi ne patrí Írsko, z britských ostrovov Škótsko, Wales, Cornwall, Ostrov Man, francúzska časť Bretónska, či severošpanielske lokácie Asturia a Galícia. Vzhľadom k migrácii kultúr potomkov Keltov do sveta, významnými oblasťami, v ktorých sa modifikovala tradičná hudba Írov a Škótov, je Cap Breton a kanadský Quebeck. Tento hudobný žáner sa na svetovej hudobnej scéne uviedol v polovici 60-tych rokov 20. storočia a jeho modifikácie a modernizácie prepojené na všetky možné súčasné hudobné žánre úspešne zotrvávajú do dnešných čias.

 



Historicky nie je presne známe, odkiaľ Kelti ako prírodný národ prišli. Sú dve teórie. Jedna tvrdí,  že z oblasti dnešných Britských ostrovov, druhá hovorí o pôvode niekde zo strednej Európy a zrejmá, teda vzhľadom k dvetisícročnej kultúre, nie je dnes ani hudba,  ktorú pôvodní Kelti kedysi mohli hrať. Môžeme sa len domnievať, že sa v minulosti zrejme spievalo, hralo na primitívne dychové nástroje, kostené a drevené píšťalky. Pravdepodobné bude aj to, že sa používali jednoduché bubny, ktoré plnili účel skôr šamanský než hudobný. Neskôr mohli pribudnúť nástroje strunové, ako napr. keltská harfa - symbol Írska, avšak pôvodne so strunami zo zvieracích čriev, keďže fabriky na kovové alebo plastové ešte neexistovali. Jediný dochovaný hudobný dôkaz z tohto obdobia, nájdený v strednej Európe, je malá soška trubača objavená v Čechách. Carnyxy, zvláštne bojové kovové trúby na konci s vyobrazením konských alebo zvieracích hláv, sa používali pri bojoch.

 

Korene tejto odnože world music, alebo ethno hudby, ako sme už skôr uviedli, hľadajme dnes skôr v tradičnej hudbe národov Európy spájaných s Keltmi. Dnešná keltská hudba v spievanej podobe prezentuje okrem španielčiny, francúžšiny a angličniny aj staré keltské jazyky jednotlivých oblastí ako bretónština, walesština, kornština, írsky, škótsky a manský gaelic a nekeltské, ale zaujímavo znejúce, dialekty galego a asturiano.

 

 

Írsko

V súvislosti s keltskou hudbou sú Íri asi najznámejším národom a prvou zastávkou pri putovaní za ňou bude práve Írsko. Ostrov je politicky síce rozdelený na írsku a britskú časť, no hudobne podľa lokalít, v ktorých sa rovnaké, resp. podobné melódie hrajú štýlovo, ornamentačne a výrazovo príbuzne. Roscomon, Kerry, Donegal, Limerick, Cork a nepísané centrum írskej kultúry Galway sú dobrými zastávkami, ktoré sa doporučujú pútnikovi za írskou tradičnou hudbou a kde je možné rozpoznať určité odlišnosti. Celá hudba Írov má mnoho podôb. Od starého štýlu spievania, ktorý je zvyčajne počuť aj a‘capella Sean Nós (prezentuje ho napríklad už spomenutý Iarlá O´Lionard alebo Christy Moore, alebo pred časom sa o návrat k tradícii pokúsila vydaním rovnomenného CD aj Sinead O´Connor), cez tzv. ceilí bands – obdoba našich tancovačkových kapiel v obsadení akordeón, bicie nástroje, husle, banjo, príp. klavír a small pipes - malé gajdy, ďalej tzv. pipe bands (hudobné zoskupenia počítajúce od dvadsať do päťdesiat hudobníkov hrajúcich na gajdy, basový, tenorový a pochodový marching drum), existuje tiež obrovské množstvo folkových spevákov spievajúcich balady a tradičné piesne. Až niekde za tým nasledujú rôzne zostavy kapiel upravujúce írske tradicionály do rôznych aranžmán a fúzií. V repertoároch írskych kapiel sú okrem spievaných skladieb aj inštrumentálne melódie, ktoré sa hrávajú v tzv. setoch. Podľa rytmov sa aj nazývajú - jig, reel, hornpipe, march, mazurka, slide, set dance, slip jig, air. Zdrojom týchto melódii je množstvo notových zbierok a asi najdôležitejšou je dnes pre široké masy zbierka kapitána O´Neila, policajta z Chicaga, pôvodom z Corku. Pochádza z roku 1903 a obsahuje viac ako 1850 zápisov melódií. Najdôležitejšiu úlohu v zachovávaní írskej hudobnej kultúry zohrávajú celosvetovo známe a obľúbené tzv. sessions. Neformálne stretnutia hudobníkov v krčmách pri stole, kde si spoločne náhodní aj známi hudobníci zahrajú počas večera množstvá setov melódii, pričom rešpektujú nepísané, ale známe pravidlá. Táto tradícia pochádza niekedy z obdobia hladomoru v Írsku a následnej emigrácie Írov do USA a Kanady, ale tiež z obdobia pričlenenia Severného Írska k Veľkej Británii, keď uchovávanie kultúrnych hodnôt a národnej hrdosti bolo otázkou nevyhnutnosti.

    Asi najdôležitejšou postavou írskej hudby bol v minulosti vizionár a hráč na cembalo Seán O´Riada. Počiatkami svetovej revolúcie írskej hudby sa spájajú s kapelami The Clancy Brothers (50-te roky 20.storočia), The Ballinakill Traditional Players (ceilí band, 1929), Ceoltoiri Chualann, nesmieme však zabudnúť na roky 1670 – 1738, kedy žil a komponoval slepý harfeník O´Carolan. Neskoršie pribudli stálice írskej hudby De Dannan (1974), Stocton Wing, punk-rockoví The Pogues, bluesoví Sweneys Men, zádumčivý Van Morrison, The Waterboys, a mnohí ďalší.

    Čaro írskej tradičnej hudby ale naštartovali tradičné zoskupenia, ako legendárni The Planxty (1972), The Bothy Band, pijácki a krčmoví The Dubliners (1962), alebo vlajková loď írskej hudby, ktorá preslávila Írsko v celom svete, The Chieftains s nedávno zosnulým hráčom na harfu Derekom Bellom.

 

 

 

Nástrojové obsadenie írskych súčasných kapiel pozostáva z írskych gájd (uillean pipes, alebo menšie small pipes), rôznych írskych píšťal (tin whistle, penny whistle, low whistle ...), flauty (najmä drevená priečna flauta), írska harfa, tenorové banjo, mandolína, husle, akustická gitara ladená v otvorenom ladení (DADGAD), alebo Donaldom Lunym importovaný nástroj z Grécka, bouzouki. Moderné fúzie írskej hudby priberajú aj klávesy, kontrabas, resp. dychové nástroje ako trúbku, saxofón...

 

Dnešná podoba írskej hudby má skôr popovú formu, ktorú prezentuje napr. U2, The Corrs, Enya, The Cranberries, alebo mladší  Bell X1. Nemožno ale opomenúť novú vlnu írskej tradičnej hudby v novom šate - kapely Míse, Teáda, Gráda, progresívne znejúca Lunasa, projekty gajdoša Johna McSherryho a jeho At First Light. Projekty svetovo známych Riverdance a Lord of Dance nenechajú nikoho na pochybách o sile írskej kultúry.

 

Škótsko

Aj toto keltské územie, zložené z nížiny, vysočiny a ostrovných lokalít ako Hebridy, Orkneye a Shetlandy, sa vyznačuje pestrosťou hudobných foriem. Popri Ceilí bands za zmienku stojí napr. Kinlochard Ceilidh Band a pipe bands - najznámejšími sú asi Strathclyde Police Pipe Band, Scottish Power Pipe Band či Shotts and Dykehead Pipe Band a z množstva folkových spevákov Dick Gaughan, Robin Williamson, Ewan MacColl. Ako škótske sa zapísali do povedomia mená The Tannahill Weavers, Wolfstone, Ossian, Old Blind Dogs, Battlefield band, Deaf Shepperd, Ceolbeg, Finlay MacDonald Band, Silly Wizard, Peatbog Faeries, experimentálna Nusa, Blazin Fiddlers, Filska, Beoga, Wrigley sisters, virtuózny Chris Armstrong, Alasdair Fraser, moderne a avantgardne znejúce Shoonglenifty, Daimh, latino-keltská Salsa Celtica, Michael McGoldrick a jeho nadnárodné projekty Flook a Lunasa.

 

 

A predovšetkým, z historického filmu Rob Roy známa a dnes asi najpopulárnejšia škótska kapela, Capercaillie. Nástrojovo je škótska hudba dosť podobná susednému Írsku a v obsadení kapiel nájdeme tzv. border pipes, highland pipes, small pipes ako rôzne typy gájd, tradičný írsky bubon bodhran, husle, flauty a píšťaly, harfu, mandolínu, bouzouki, gitaru a tzv. pochodový bubon (marching drum). Pri najnovších úpravách tradičnej škótskej hudby tu nájdeme akýkoľvek hudobný nástroj používaný v iných žánroch. Prekvapením pre záujemcu o škótsku hudbu môže byť aj fakt, že Škótsko je krajinou viac husľovou ako gajdovou. 

 

Wales 

Wales je oblasťou, kde sa podarilo podchytiť vzdelávanie v lokálnom jazyku, walesštine, a preto sú vyhliadky waleskej kultúry do budúcnosti viac ako priaznivé. Napriek tomu všetko dôležité vo waleskej hudobnej kultúre (inak veľmi podobnej a aj historicky previazanej na Bretónsko) sa deje v súvislosti s menom Ceri Mathews. Nie je to nik iný, ako manžel asi najimpozantnejšieho ženského folkového hlasu Veľkej Británie, Julie Murphy, propagátor waleskej tradičnej hudby a hráč na waleské gajdy. V tejto hudobnej kuchyni vzniká asi najcennejší klenot waleskej tradičnej hudby, skupina Fernhill. Wales je však známy viacerými skvelými hráčmi na harfu. A zasa špecifikum - tunajší typ harfy je trojstrunný. Najvýznamnejším hráčom na tento unikátny nástroj môže byť Robin Huw Bowen, zo známejších skupín sú to Pigyn Clust a Hoover the Dog.

 

 

Ostrov Man

Zdanlivo zabudnuto pôsobí kus zeme medzi Írskom a Veľkou Britániou – ostrov Man, opradený historkami o falošných majákoch a pirátoch rabujúcich lode, ktoré uviaznu v plytčine. Faktom je, že pred pár rokmi zosnuli poslední dvaja obyvatelia používajúci ešte manský gaelic. V tejto atmosfére je skôr unikátom nejaké fungujúce hudobné teleso, udržiavajúce manskú kultúru nažive. Takou je skupina Mactullagh Vannin, ktorej sa darí pravidelne každý týždeň realizovať tradičné sessions na tomto malom ostrove.
 

 

Cornwall 

Aj táto oblasť Veľkej Británie hudobne trochu zaostáva za okolitým keltským svetom, kompilácia vydaná pred pár rokmi len opatrne mapuje pozostatky tradičnej Cornwallskej hudobnej kultúry, vrátane repliky cornwallských gájd. Celé dianie v tomto odvetví hudby prebieha okolo zoskupenia Anao Atao a ďalším známejším telesom, skupiny Dalla.

 

Bretónsko 

Palacinky z pohánkovej múky na slano, tzv. galettes, jablčný nápoj Cidra podobný šampanskému a nočné tancovačky, tzv. Fest – Noz. Áno, to je Bretónsko, časť Francúzska so silnou národnou hrdosťou, viac než stovkou národných tradičných tancov a námornícko-rybársko-pirátskou históriou. Tento mystikou opradený región nemožno vynechať pri cestovaní po keltskej hudobnej Európe. Hudobné formy tvoria hráč na gajdy a hráč na bombard – hlučná alternatíva hoboja. Duo doprevádza tradičné tancovačky Fest Noz (napr. Jean Baron a Christian Anneix). Nasledujú alternatívne zoskupenia írskym a škótskym pipe bands a síce bagady - zložené približne z dvadsiatich hráčov na bombard, dvadsiatich hráčov na škótske gajdy a desiatich bubeníkov s basovým bubnom, tenorovými a pochodovými bubnami (najznámejší napr. Bagad Kemper, alebo Bagad Brieg). Menšie zoskupenia sa nazývajú Kevren, nasledujú tzv. fest noz speváci, duo alebo trio spievajúce v rytmoch tradičných tancov, ako andro, hanter dro, kash a bahr, plinn, gavotte, laride, ride, Scottish... v osobitom štýle spevu ka han dis kan. Zvláštnou skupinou sú bretónski bardi napr. Denez Prigent, alebo Giles Servat a celú mozaiku bretónskej hudby uzatvárajú spracovatelia tradičnej hudby v tanečnej, alebo experimentálnej podobe. Z tanečnej sféry nemožno opomenúť Carre Manchot, Sonnorien Du, Follen, Forzh Penaoz, Loened Fall, Skolvan, Alan Pennec, Gwenva a experimentálnu sféru reprezentujú hráč na keltskú harfu Alan Stivell, skupina Tri Yann, Kornog s asi najvýznamnejším svetovým hráčom na drevenú priečnu flautu, Jean Michel Veillonom,  skupinou Wig a Wag. Prevratným bol projekt bretónskeho gitaristu Dan ar Braza pod názvom Herritage des Celtes, s asi najväčším počtom hudobníkov na pódiu (okolo sedemdesiat).


 

 

Galícia

Zastávkou na pyrenejskom polostrove je aj pútnická lokácia Santiago de Compostella, severošpanielska Galícia. Oblasť registrujúca približne 15 000 hráčov na galicijské gajdy gaita gallego sa vyznačuje osobitou temperamentnou kultúrou, plnou melódií typu xota, foliada, alborada, muneira, pasodoble, alala... Hudobné zoskupenia alternujú sčasti podobné z keltského územia modifikáciou pipe bandu, alebo bagadu pod názvom banda de gaitas v obsadení dvoch gajdošov na gaita galega, desiatich hráčov na tradičnú galicijskú tamburínu pandeireta, jeden-dvaja hráči na bombo podobné basovému bubnu a asi desiatim hráčom na tzv. tamboril, nástroj podobný pochodovému bubnu. Asi najznámejšími telesami z Galície sú Luar Na Lubre (skupina známa zo spolupráce s Mike Oldfieldom), niekoľkokrát v oblasti world music cenou grammy ocenená gajdoška a speváčka Mercedes Peon. Z rodiny najslávnejšieho výrobcu galicijských gájd pochádzajúca šarmantná gajdoška Susana Seivane a spoluprácou s írskymi The Chieftains známy virtuózny hráč na gajdy a zobcové flauty Carlos Nunez. Ďalšími nezanedbateľnými interpretmi galicijskej tradičnej hudby sú Milladoiro (galicijská legenda podobná The Chieftains), gajdoška Christina Pato, gajdoš Chosé Manuel Budiňo pohybujúci sa v štýle world music a jazz, experimentálni Beroguetto, Na Lua, či tradičné, avšak mladé dievčenské zoskupenia, spievajúce a hrajúce na pandeirety Leilia.

 

Asturia 

Mne osobne najbližšou keltskou hudobnou oblasťou je možno dvojmiliónová Asturia na severe Španielska. Územie z jednej strany ohraničené Atlantikom, strmými útesmi, zasahujúcimi do masívnych pohorí prírodných parkov Covadonga, Somiedo, Picos De Europa, zabudnutými plážami a baníctvom, s divými koňmi a temperamentnými obyvateľmi, kde sa zachovala hudobná tradíciu s obrovskou dávkou energie. Melódie v rytme salton, xota, pasucais, muineira, alborada, fandango a citlivé spevy z jednotlivých regiónov, postavia na nohy aj toho najdeprimovanejšieho človeka. Najstaršími kapelami z tejto oblasti sú Beleňo, Llan De Cubel a Felpeyu. Novou generáciou sú zoskupenia Llangres, Gatos Del Fornu, progresívni Corquieu, či rodinná kapela Tejedor. Významným gajdošom na Gaita asturiano je Xuacu Amieva a asi svetovo najznámejším asturijským hudobníkom, ktorý prezentoval svoje skladby aj v MTV, je Hevia. Aj tu sa hrá na gajdy (gaita asturiano), tamboril, basový bubon (bombo), tamburínu (pandeireta), štvorcový bubon s rolničkou vo vnútri (pandeiro), veľkú tamburínu (pandeira), kastanety, morské mušle (cunchas) a na dve drievka podobné kastanetám (taraňolas). Najzaujímavejšími hudobnými projektami posledného obdobia boli dve antológie, jedna pod názvom Dual - hudobníci Igor Medio a Lisardo Prieto, druhá Tuenda – trio ktoré tvorí spevák, drevená priečna flauta a bouzouki, v podaní asi najlepšieho hráča na tento nástroj v severnom španielsku, Eliasa Garciu. Obidva nosiče v regiónoch mapujú skladby, ktoré na pár rokov zapadli prachom, ale sú identitou tohto etnika.


 

 

Svet

Vzhľadom k migrácii obyvateľov keltských národov je prirodzené, že sa táto hudba prejavila aj na území USA, Kanady a ďalších štátov sveta. Len v krátkosti spomeňme americké projekty Eillen Ivers, excelentnej huslistky, kombinujúcej v dynamických aranžmán všetky dostupné štýly hry na tento nástroj, rovnako huslistku Liz Carrol, ďalej novú vlnu írskej hudby v podaní Solas s charizmatickým hlasom Karan Casey, belgických Comas, ktorých produkcia dvíha zo stoličiek aj mŕtvoly. A v súčasnosti asi najoriginálnejšiu skupinu čerpajúcu z írskej hudby, virtuózov Flook, za vznikom ktorých stojí Michael McGoldrick, známy z projektov Capercaillie a Lunasa. Ostatný hudobný keltský svet nepriamo reprezentujú Natalie MacMaster a Ashley Mac Isaac z Cap Breton, La Boutine Souriante z kanadského Quebeku, či kapela Great Big Sea.

Scéna tejto hudby v Maďarsku má zoskupenia napr. M.E.Z. a Dagda, v Poľsku sú to Carrantuohill, Beltaine, Slainte.

 

 

Domáca scéna

Poďme ale domov. Slovensko v oblasti tradičnej keltskej hudby zastupuje asi najstaršia kapela v tomto žánri - Keltieg (1998), založená dočasným prisťahovalcom z Bretónska Fredericom Jacqom. Ten následne zakladá skupinu Roc´hann, hrajúcu tradičnú hudbu Bretónska. V Košiciach pôsobí írsky ladená skupina Irish Rose a melódie z Írska sa často objavujú aj v repertoároch rôznych country skupín.    Česká scéna je o niečo bohatšia. Zakladatelia tohto žánru v Čechách, Honza Hrubý a Kukulín (známy z ETC s V. Mišíkom) a priekopníci keltskej hudby v čechách Dún An Doras inšpirovali k produkcii keltskej hudby ďalšie kapely, napríklad Shannon, Shivers, Bran, Dick O´Braz, Irish Dew, Eoghan O´Reily, Marw, Asonance alebo České Srdce. Spracovanie írskych balád nájdeme aj u Honzu Nedvěda, či Čechomoru. V čechách pôsobí aj 1st Bohemian Highland Pipers – čo je ekvivalent škótskeho pipe bandu. Zbierku O´Carolana naštudoval skvelý gitarista Michal Hromek. 


 

Na záver možno spomenúť asi naväčšie podujatia tohto žánru v Európe: Festival Interceltique Lorient v bretónskom Loriente, konajúci sa vždy prvé dva týždne v auguste, za ním nasledujúci augustový festival v galiciskom meste Ortigueira, či januárový megafestival v škótskom Glasgow Celtic Connection. 

 

Aj keď tradičná keltská hudba asi nebude hitparádovým artiklom, nikdy nepríde o svoj piedestál atraktívnej odnože world music. V každej ďalšej generácii si nájde publikum zaujímajúce sa o kultúrne odlišnosti Európskych národov, publikum túžiace po pozitívnej hudbe, ktorá zatiaľ nestihla degradovať. Keltská hudba je súčasťou identity dnešného hudobného Európanstva. 

 

ROMAN KOZÁK

Článok patrí k časopisu: