KOMAJOTA * Priame prenosy (recenzia CD)

Priznám sa, že skupina Komajota ma obchádzala. Bol som v inom meste a ako muzikant v iných žánroch, s Huskym - Martinom Husovským – som nemal ani ako nadviazať kontakt. Pamätám si, že raz mi Misha hovorila, že je veľmi šikovný. Veril som jej, ale obchádzali sme sa naďalej. Akurát som evidoval, že Komajota je trio bez gitary, čo mi bolo sympatické, lebo slovenské gitarovky nultých rokov mi liezli na nervy a progrockové projekty s klávesmi, bicími a basou sa mi vždy páčili. Napriek tomu, že som dychár, mám vysoko vyvinutú afinitu ku klávesom, synťákom a elektronike, a toto nás napokon s Huskym spojilo na Facebooku. Oplakali sme Keitha Emersona, bavili sa o kadejakých, často bizarných nástrojoch a cez osobný kontakt som prenikol aj do jeho hudby. Očaril ma side-project Ružbachs a tak som sa dostal aj ku Komajote.

Huskyho uznávam. Je to pesničkár, akých u nás nie je veľa. Ctí melódiu, čo by som zdôraznil. Jeho melodické linky sú jednoznačné ako lusknutie prstami, nie sú v nich pochybnosti alebo nedotiahnutosti. Muzikantská erudovanosť mu umožňuje zložiť songy so zaujímavou harmóniou. Jeho pesničky obstoja aj v najprostejších aranžmánoch s klavírom alebo gitarou, ale dôkladná znalosť syntetizátorov dopĺňa ich zvukový dizajn.

Páči sa mi, ako si Martin potrpí na texty. Slová, ktoré poznám, či už z Komajoty alebo Ružbachs, sú textovo silné a slúžia atmosfére skladby.

Posledný album som zhltol na šupu, a to by som fakt nerobil, keby ma nebavil a ani toto by som nepísal, kamarát-nekamarát. No a keď som sa ešte dozvedel, ako vznikal (väčšina hudby a textov za štyri dni), tak mi aj padla sánka, ale toto je presne ono: Z Huskyho srší muzikálnosť a nevykalkulovanosť. Veľa hudby sa u nás vytvára z vypočítavosti a cieľom je sláva a peniaze, nie artefakt. Martin má hudbu rád. Robí ju spontánne, bez kalkulu, neštuduje súčasné producentské trendy, nieže by to bola blbosť, ale jeho hudba nepotrebuje byť up-to date, pretože o pol roka tu už bude iná hudba. Nekašle sa s tým. A to je dobre.

****

MARIAN JASLOVSKY

 

Článok patrí k časopisu: