LEE RANALDO * Nikdy sme nechceli Sonic Youth prerábať na nový hudobný projekt (rozhovor)

Hudobník a umelec Lee M. Ranaldo je považovaný za zakladajúcu i vedúcu osobnosť žánru noise rock. Ranaldo, známy najmä vďaka účinkovaniu v kapele Sonic Youth, si podľa časopisu Rolling Stone vyslúžil 33. priečku v rebríčku najlepších gitaristov všetkých čias. Jeho osobnosť však presahuje tak hranice obvyklého gitarového hrdinu, ako aj doživotného člena jedinej skupiny prikladajúcej polienka pod kotol zašlej slávy. 

Už v prvých rokoch svojej hudobnej kariéry sa Lee Ranaldo venoval viacerým, aspektovo odlišným projektom. Účinkovanie v orchestri elektrických gitár Glenna Branca i vplyvy formácií Grateful Dead, Hot Tuna, The Ramones, Jefferson Airplane, či Talking Heads poukázal na Ranaldovu schopnosť tvoriť aranžmány pomocou variabilného technického zázemia. Po presťahovaní sa do New Yorku, kde stretol budúcich členov Sonic Youth – Thurstona Moorea a Kim Gordon – sa naďalej venoval sólovým projektom, nevynímajúc spoluprácu s Rhysom Chathamom.

            Už v osemdesiatych rokoch, počas ktorých prebiehala jedna z najaktívnejších tvorivých fáz Sonic Youth, sa Ranaldo zameral i na knižné publikácie. V tomto období vychádza séria kapelových denníkov a neskôr aj prvý sólový album From Here to Infinity. Nasledujúce hudobné i pisateľské počiny pokračujú nepravidelne až do roku 2001, kedy s Alanom Lichtom, Ulrichom Kriegerom a ďalšími, zakladá formáciu Text of Light. Práve tento, momentálne najaktívnejší, audio-vizuálny projekt založený na kombinácii filmovej tvorby so zvukovou produkciou, predznamenáva vydanie publikácií Road Movies a Against Refusing, či doposiaľ poslednej sólovej platne  Countless Centuries Fled into the Distance Like So Many Storms.

Iba nedávno ste predstavili svoj projekt Text of Light na „Expozici nové hudby“ v Brne. V tomto zoskupení sa objavujú najmä Christian Marclay, Wiliam Hooker, Alan Licht, DJ Olive či Ulrich Krieger. Je to pevná zostava?

Dá sa povedať, že základňou som ja, Alan a Ulrich, pričom najmenej dvaja z nás sú prítomní na všetkých vystúpeniach. Ostatní členovia pôsobia ako istý obmeniteľný element, ktorý dodáva projektu hudobnú dynamiku. Aktuálne spolupracujeme aj s „turntablistkou“ Marinou Rosenfeld a bubeníkom Timom Barnesom, takže je to celé o variáciách našich umeleckých predstáv. Nedá sa povedať, že bytostne hľadáme rozšírenia – sme skupinou ľudí, ktorí trávia svoj čas vyvíjaním istého typu hudobného jazyka.

Text of Light bol pôvodne sformovaný na improvizáciu hudby k filmom Stana Brakhagea. Jednalo sa teda o myšlienku spájajúcu všetkých zakladajúcich členov?

Ulrich prišiel do New Yorku v roku 1999, avšak s Alanom sme už dlhšie mali na pláne vytvoriť špecifický typ spoločného projektu. Dá sa povedať, že sme si túto cestu vybrali vďaka nášmu filmovému zázemiu, ktoré bolo tou smerodajnou konštantou pre celú skupinu.

Takže ste sa na tomto smerovaní jednomyseľne zhodli...

Svojim spôsobom áno, a to aj napriek tomu, že filmy som vyberal ja alebo Alan. Mali sme pár prípadov, kedy sme použili nahrávky aj od iných autorov, prípadne sme do celej kompilácie zakomponovali živú projekciu – vždy to záležalo od konkrétnych pomerov miesta a času. V súčasnosti sa snažíme viac zameriavať na modernejšie filmové materiály, predovšetkým posledné desaťročie, v rámci ktorého je možné vo veľkej miere variovať jednotlivé snímky – ako príklad môžem uviesť filmy Hollisa Framptona a jemu podobných autorov.

Samotné koncertné predstavenia sú ale vzácnosťou – je pravdepodobné, že sa to v blízkej budúcnosti zmení?

Závisí to najmä od harmonogramov jednotlivých členov, ktoré sú momentálne beznádejne preplnené. Isté jednania v súčasnej dobe už prebiehajú, dokonca niekoľko sa týka Slovenska a jeho okolia, no doposiaľ sa nejednalo o nič konkrétne.

Stále aktuálnym je vaše najnovšie EP Countless Centuries Fled Into The Distance Like So Many Storms vydané v roku 2008. Dá sa považovať za istú predzvesť radového albumu?

V mojom prípade je nahrávanie zložené z rôznych etáp a intencií, najčastejšie inštrumentálnych, respektíve abstraktných. Je teda veľmi pravdepodobné, že sa už v priebehu tohto roka dostanem aj ku „klasickému“ pesničkovému albumu, ktorý by si zaslúžil istú pozornosť.

Spomínané 12“ EP oslavuje svojím dizajnom 15. výročie vydavateľstva Table of Elements...

V tomto prípade som chcel spraviť niečo výnimočné, pričom nejde ani tak o samotné zameranie, ako o umeleckú stránku vo vnútri i navonok. Rád to kombinujem – počas minulého roka som sa dosť aktívne venoval tvorbe rôznych druhov vizuálov zo starých platní. Zoškrabávanie povrchu, tlač a ďalšie podobné procesy – dá sa to prirovnať k doslovnej tlači škrabancov na povrch vinylu. Určite plánujem spraviť niečo podobné vo viacerých veľkostiach – od 10“, 12“, pravdepodobne až 16“- čím by sa otvorilo ešte širšie pole možností. Iba nedávno sme v rámci The Shirley Jangle (Christian Marclay, Gunter Mueller, David Watson a ja) vydali dvojvinyl, ktorý obsahuje tri strany hudby a jednu zámerne poškodenú vrstvu.

V nedávnom rozhovore o vašich experimentálnych šou, prevažne Goodbye 20th Century, ste popreli ďalšie jednorázové koncerty. Podobné projekty sú teda v nedohľadne?

Goodbye 20th Century bola výsostná záležitosť v portfóliu Sonic Youth, ktorú sme pripravovali v istom slede udalostí v rokoch 1999-2000. Dá sa to prirovnať k hĺbkovej štúdii dočasných grafických návrhov – v podstate šlo o niečo, čo nám pomohlo posunúť sa ďalej. Nikdy sme nechceli prerábať samých seba na nový hudobný projekt – podobné koncerty ale v súčasnosti neplánujeme.

Povedali ste, že v Sonic Youth radšej než piesne, vyvíjate hudbu samotnú. Sú aj „bočné“ projekty súčasťou tohto vývoja?

Skladby vždy začíname čistým zvukom – vokály sú istým doplnkom, ktorý sa pridáva neskôr, čím vlastne majú jednotlivé časti šancu koexitovať a vytvárať si vlastnú hudobnú štruktúru, či charakteristiku. Tento proces oslobodzuje od momentálnej potreby textu, vďaka čomu nie je potrebné zaoberať sa rytmickými záležitosťami dvoch rozdielnych aspektov – menovite melódie hudby a melódie textu.

Vizuálne umenie a literárna tvorba majú svoje miesto i popri tvojich hudobných aktivitách – do akej miery vychádza jedno z druhého?

Všetko je to súčasťou istého umeleckého vyjadrenia. Hudbe a písaniu sa venujem od detstva, no vizuálu ako takému až od čias na akademickej pôde. Kombinácia týchto dvoch, naoko rôznych foriem vyjadrenia otvára nové možnosti a osobne ich rád dotváram. Keď vychádzam z jedného, skončím pri druhom – závisí to najmä od konkrétneho projektu a požiadaviek naň.

Posledným kúskom z tvojej tvorby je publikácia ‘Hello from the American Desert‘ z roku 2007. Doteraz si vymenil niekoľko vydavateľstiev, jedná sa teda o finálne rozhodnutie?

Myslím, že iba málo autorov ostáva niekoľko rokov pod jedným vydavateľským domom. Všetky tie zmeny, od Soft Skull Press, Hozomeen Press, či ArtSpace iba podporili moju tvorbu a dodali nové nápady, takže i najbližší projekt, ktorý sa práve dostáva do distribúcie pod názvom ‘Against Refusing‘, vychádza pod taktovkou Waterrow Press.

MIROSLAV MEŇHERT