„Mila poznám už od školy. Vždy niečo tvoril. Okrem toho, že v martinskom divadle bol svojho času veľká hviezda a išiel z role do role, skladal scénickú hudbu do rôznych divadiel a hrával s miestnou kapelou Homo sapiens. Ja som ho oslovil asi v roku 2004, keď som písal muzikál Romeo a Júlia. Milo doňho skomponoval úžasné piesne. Niektoré z nich dal aj na svoje albumy. Milo je umelec telom a dušou, s vysokou mierou kreativity. Preto zrejme neostal iba pri herectve, ktoré je viac menej interpretačné, ale venuje sa aj tvorbe hudby a režírovaniu filmov,“ hovorí o svojom priateľovi Jaroslav Mottl, režisér, producent a majiteľ divadla Maska.
Ako je zrejmé z citátu v úvode, Miloslav Kráľ (*1977) je slovenský divadelný a televízny herec, režisér, spevák a skladateľ. Čo sa týka škôl, absolvoval gymnázium v Žiari nad Hronom a dvakrát VŠMU – herectvo a filmovú réžiu. Pracoval v divadlách v Martine, Nitre a v Žiline. Momentálne je na voľnej nohe, čo mu vyhovuje najviac.
Škola, základ života
Na otázku, čo na jeho vývoj malo vplyv, Milo odpovedal: „Hlavne to, že pochádzam zučiteľskej rodiny. Obaja rodičia majú pedagogickú školu, potom si mama urobila druhú „vyšku“ a bola z nej psychologička, čiže v detstve som prešiel mnohými testami, ktoré potrebovala k svojmu štúdiu. Bol som taký pokusný králik a zároveň si ma otestovala, čo vo mne je a čo nie je. Vyrastal som v obci Ihráč (600 obyvateľov, 10 km od Kremnice), chodil som do malotriedky, kde ma učil môj otec, plus ešte jeden učiteľ. Bolo to v našom dome. Mali sme učiteľský byt, z ktorého som každé ráno o siedmej chodil otvárať tú školu. Zároveň som na otcov podnet chodil aj na klavír do Ľudovej školy umenia v Kremnici. Tam som mal učiteľa, ktorý bol veľmi prísny, tak trošku frustrovaný človek, ktorý mal od svojho života zrejme väčšie očakávania a trochu to prenášal aj na svojich študentov, takže chodiť na tú školu bola pre mňa trauma. Aj doma boli veľké tortúry, keďma otec nútil cvičiť a mne sa strašne nechcelo - ...lebo kamaráti, lebo je to spôsob driny, ale potom som bol samozrejme rád v neskoršom veku. Začal som si vymýšľať vlastné veci, hudobné nápady. Na cvičenie som bol strašne lenivý a k tomu klavíru som sa dopracoval iba cez svojho prísneho otca a ešte prísnejšieho učiteľa.“
Hudobné vplyvy
Doma sa počúvala rôzna muzika z platní, Krylovky a Beatles... Od rodičovského archívu sa Milo dopracoval aj sám k zháňaniu hudby. Na nahraté kazety a platne z rôznych búrz minul skoro všetko, čo si bol ako chlapec schopý našporiť (niečo ešte minul aj na tenisové rakety). Hudbu počúval, pretože to bol preňho veľký zážitok, čo je aj doteraz. Zároveň to v ňom stimulovalo predstavivosť: „Jednak som si predstavoval, že ja som jeden z tých muzikantov a zároveň ma to nadopovávalo energiou.“ Počúval všetko možné, hlavne anglickú rockovú muziku.
Motivácia k divadlu
Tá prišla zo strany Milovej mamy, ktorá sa v rodnom Ihráči venovala ochotníckemu divadlu. Pracovala tam aj s deťmi, medzi ktorými bolo i to jej. Milo sa zúčastňoval aj rôznych recitačných súťaží, síce iba s priemernou úspešnosťou, zato však s chuťou. Na gymnáziu bol v združení malých javiskových foriem, s ktorým tiež vystupoval na rôznych prehliadkach. Keďže ho tieto aktivity bavili, už v prvom ročníku na gymnáziu vedel odpovedať na otázku, kam by chcel ísť študovať ďalej. Rodičia síce akceptovali jeho neskoršiu prihlášku na herectvo, ale s podmienkou, aby sa prihlásil aj na nejaké iné, „normálnejšie“ školy. Keďže ho ale na herectvo prijali, prihlášku inam si už podať „nestihol“.
VŠMU
Medzi spolužiakmi mal napríklad Dana Dangla, Andreja Bičana, Csongora Kassaia, Milana Mikulčíka, Rada Kurica... Bol to pomerne silný ročník. Popri štúdiu herectva Milova sa hudobná motivácia ešte posilňovala. K výhodám školy patrila aj knižnica, kde sa dali požičiavať platne a púšťať na slúchadlá. Tam si dopĺňal hudobný rozhľad o hudobné tituly od 60. rokov, až po vtedajšiu súčasnosť. Taktiež intenzívne hrával na voľne dostupnom klavíri. Vymýšľal si svoje veci tak sa vlastne dostal aj k scénickej muzike. Už v prvom ročníku ho oslovil režisér Dodo Gombár, čím začala ich12-ročná spolupráca. Milo robil hudbu k jeho inscenáciám (1997 – 2005) a niektoré z tých skladieb sa dostali aj na Milove cédéčka. „Sú to pesničky, na ktorých je Dodo podpísaný ako autor textu.“
Dva albumy
Obe CD Mila Kráľa predstavujú vlastne jeden projekt. Sú na nich skladby písané pre divadelné predstavenia, ktoré chcel autor takto zachovať. Predstavenia už majú za sebou svoje derniéry a nebyť Milových CD, nezostalo by po nich nič. Ich vydanie bolo iba otázkou času a financií.
Cesta k albumom začala tým, že Milo spolu s partiou kamarátov muzikantov z Martina zostavil kapelu a koncertný repertoár. Tak roku 2009 vznikol Milo Kráľ Band, s ktorým odohral niekoľko koncertov. Skončilo to Milovým odchodom z Martina, keď začal študovať druhý krát VŠMU (odbor filmová réžia). Na podnet dvoch spoluhráčov sa však kapela po čase obnovila v inovovanej zostave, čoho výsledkom boli aj albumy - debutový Milo Kráľ Band (2015) a aktuály Telegramy (2017). Albumy zachytávajú väčšinu Milových pesničiek. Nezaznamenaných zostalo už iba zopár a množstvo inštrumentálnej – scénickej hudby, ktorú si môžu záujemcovia vypočuť online na stránkach www.milokralband.sk.
Baša
Na oboch platniach aj v kapele spolu s Milom spieva aj herecká kolegyňa Baša Švidraňová. Baša je absolventkou muzikálového ročníka, ktorý istý čas fungoval na VŠMU. Oboch protagonistov spojil dohromady Peter Mankovecký v predstavení Dvaja páni z Verony, naskúšanej v rámci Shakespearovejských slávností.
Svoj spev Milo považuje skôr za herecký – postavený na výraze a farbe hlasu. Sám sa za speváka nepokladá. Na spevácke vyváženie je tu výrazne talentovaná Baša. Občas spieva aj Milov brat Radovan zvaný Bady, ktorý v kapele hrá na klávesy.
S kapelou aranžérsky aj štúdiovo spolupracovali ďalší muzikanti, ako napríklad známy huslista Ľubo Šamo, alebo Marek Pastírik, ktorý aranžoval dychové nástroje.
Keď spievajú herci
Hoci sa jedná o autorské pesničky, vznikali väčšinou na objednávku interpretujú ich herci a to so všetkými vyjadrovacími prostriedkami, ktoré pomáhajú voviesť poslucháča do imaginárneho divadelného sveta. Citlivejšie ucho mimo kontext divadla možno zaregistruje istú mieru štylizácie a herecký princíp navliekania si iných postáv, v ktorom však pri stvárňovaní predpísanej postavy herec prispieva vlastným videním sveta a svojou individuálnou osobnosťou.
Popri pesničkách z divadelných inscenácií sú na Milových albumoch aj také, ktoré predstavujú v prvom rade osobnú výpoveď autora hudby a v tomto prípade aj textu. Konkrétne Ranná ilúzia (CD Milo Kráľ Band), Esemesková a Rozvodová (CD Telegramy).
Hudba naživo
Pre koncertovanie s kapelou si Milo s obľubou vyberá divadelné sály. Vyhovuje mu ich atmosféra i sústredená pozornosť publika. „Nie sme kapela, čo by hrávala do tanca aj na počúvanie.“ S M.K. Bandom vystupuje 2-3 krát do mesiaca. Obaja speváci majú vybookovaných mnoho hereckých termínov a aj kapelu tvoria hudobníci, ktorí majú svoje zamestnania, takže takáto frekvencia sa javí ako optimálna. Pre dobrú odozvu počas koncertov rád spomína na mestá ako Zvolen, Žilina, Martin (kde má kapela svoju fanúšikovskú základňu), Rimavská Sobota, Prešov, Poprad.
Diváci alebo poslucháči?
„Časť publika sa príde pozrieť na predstavenia aj z toho dôvodu, že sme známe tváre z televíznych seriálov. Prídu, lebo chcú vidieť a nevedia, čo od toho môžu očakávať. Nám sa ich zatiaľ darí presvedčiť, že ten večer nebol premárnený.“
Narozdiel od spevákov a skupín, ktoré majú jasne vyhranené publikum približne rovnakej kategórie, cieľovka pre Mila a Bašu nie je tak jednoznačná, pretože profil diváka televíznych seriálov sa príliš nezhoduje s poslucháčom takéhoto druhu piesňovej výpovede. Prvým determinantom je to, že televízni diváci sú skôr pasívnymi konzumentmi, ktorí kultúru aktívne nevyhľadávajú. Tým druhým je, že tváre spievajúcich hercov si už mnohí stotožnili s komerčným sektorom, čo sa bije s vnímaním hudobného publika a zároveň prístupom tvorcov, pretože svoju hudbu nepovažujú za komerčnú ani náhodou.
A o to ide!
„Keď napríklad pošlem nový videoklip svojmu distribútorovi, reaguje že dobré, ale ťažké - spievaš tam vážne veci, ale v klipe si z toho robíš srandu. Hovorím, že áno, v tom je ten princíp. Ja to beriem vždy ako hru – aj ten text, aj aranžmán, ktorý sa mení a vyvíja. Ja sa s tým hrám a TO ma baví. Môžeme tu hovoriť o úprimnosti, alebo neúprimnosti, ale to mi je jedno. Ja to mám rád ako hru. Možno je v tom trochu aj môj pohľad ako režiséra. Beriem to ako materiál, ktorý mi dáva možnosť invencie, tvorby a hry, a o to tu ide. Obsah tých dvoch albumov predstavuje dvadsať rokov môjho života. Nepotrebujem na tom zarobiť, len to dávam v šanc, že som to zachoval a to je celé.“
MARTIN CHROBÁK