Vojaci prišli uprostred noci. Vytiahli ho z postele, dali mu len chvíľu, aby sa obliekol a ešte rozospatého ho predviedli pred sudcu.
Sudca sedel zaborený do hlbokého kresla a pozorne hľadel na protestujúceho.
„Tvoje previnenie je príliš veľké. Neznesie to odklad do rána,“ prehovoril nakoniec.
Nepatrným pohybom ruky vykázal vojakov z miestnosti, oprel sa dozadu, podoprel si rukou bradu a znovu skúmavo pozoroval väzňa. Potom siahol po hrubom zväzku pergamenov a spustil: „Klamanie a poburovanie ľudu, burcovanie proti vládcovi, vzývanie nového boha, mágia, vyhlasovanie sa za nového kráľa... Je toho viac než dosť.“
Chrisa zamrazilo. Uvedomil si, že to, čo považoval za hru, chýry, ktoré o ňom šírili jeho žiaci, jeho meno, ktoré sa nieslo po celej zemi – to všetko sa teraz obrátilo proti nemu.
Sťažka sa posadil.
„Tie obvinenia sú vymyslené a nepravdivé...“
„Dobre,“ súhlasil sudca, „nájdime teda toho, kto klame a potrestajme ho.“
„Neberiem na seba zodpovednosť za konanie druhých. Ak si niekto myslí, že mám nadprirodzené schopnosti, ťažko mu to vyvrátim. Nemôžem predsa ľuďom zakázať, aby si vymýšľali rozprávky!“
„To veru nie, no čo ak sa už samotná túžba stáva naplnením? Ak dáš ľuďom možnosť veriť v akékoľvek, hoci aj nereálne zlo, stávaš sa jeho pôvodcom. A vôbec, skutočne sú povesti o tvojich schopnostiach až také prehnané?“
Väzeň sa zamyslel.
„V niečom možno nie. Niekde sa dá vystopovať pôvod tých dohadov. Niekomu som poradil, inému zas pomohol... Mnohé z toho, čo prostí ľudia považujú za zázrak, sú z pohľadu učenca elementárne veci. Fakty však tvoria len zlomok, to ostatné je vykonštruované.“
Sudca sa k nemu naklonil: „Lenže mňa nezaujímajú čiastočné fakty. Mňa zaujíma previnenie ako celok. A to je veľké a nevyvrátiteľné.“
Chris si zahryzol do pery. Slovný súboj ho vzrušoval, zároveň však vedel, že verbálna rovina je iba jednou z možných rovín celej záležitosti. Tá ďalšia, ukrytá za prívetivou tvárou druhej strany, mala charakter hrdelného zločinu. Rozhodol sa brániť.
„Pane, neustále hovoríš len o previnení... Lenže mnohé z toho, čo som vykonal, bolo dobré.“
„Nemám nič proti tomu,“ usmial sa sudca. „Otázky dobra však prenechávam iným inštitúciám – mne ako sudcovi prináleží posudzovať len zlo.“
„Mohol by som ti porozprávať o veciach, ktoré sa netýkajú tvojej doby a tvojho sveta. Má to však zmysel?“
„Isteže má. Svoje argumenty môžeš predniesť pred tribunálom zloženým z plebejcov. Avšak každým novým, nezrozumiteľným vysvetlením sa bude tvoja vina len zväčšovať.“
Väzeň rezignoval.
„Mám teda nejakú šancu?“
„Máš. Odvolať. Označiť sa za podvodníka, ktorý zneužíval ľudskú dôveru a ťažil z toho materiálny prospech. To je previnenie, ktoré každý pochopí.“
„Len odvolať? Žeby to bolo až také jednoduché?“ zamyslel sa Chris. Chvíľu uvažoval o ponúknutej možnosti. Pre človeka z iného tisícročia sa predstava, že by mal zomrieť pre také nezmyselné obvinenie, zdala absurdnou. V hierarchii hodnôt vzdelanca dvadsiateho storočia sa ideológia vyskytovala až kdesi na spodných priečkach. Tentoraz mal pocit, že hra zašla priďaleko. Potom sa v ňom čosi vzpriečilo.
„Ak by som sa označil za podvodníka, zničil by som všetko, čo som doteraz v živote urobil. Sklamal by som mnohých ľudí a predovšetkým by som stratil vieru sám v seba.“
„Pekne povedané,“ súhlasil sudca. „Pravý muž by nikdy nemal stratiť tvár. Zomrieť za pravdu je síce bolestivé, ale čestné. Aj keď tá pravda nie je skutočná, ale len ilúzia.“
Chris cítil, ako mu po chrbte prebehli zimomriavky.
„Musím teda zomrieť?“
Sudca pokrčil ramenami.
„Ako bežný človek na tebe nenachádzam vinu. Lenže ako sudca musím považovať tvoje previnenie za veľké a dôkazy za presvedčivé. Ak však zomrieš, určite sa nájde niekto, kto to ocení,“ dodal sudca. Sklonil hlavu, akoby nad čímsi ešte premýšľal, potom tleskol dlaňami.
„Stráže!“
Ak vás zaujal tento úryvok, knihu Testament od Miloša Janouška si môžete kúpiť napríklad v e-shope kníhkupectva Martinus.
Vydavateľstvo: www.artisomnis.sk 2015