PETER ULIČNÝ * Decibely večnosti (úvod ku fotoknihe "Hudba a ja" od Víťa Filu)

Sú okamihy, ktoré by sme chceli zakliať v čase, zvečniť ich a uložiť v srdci... aby tam na nás čakali... napríklad v časoch nepohody. V živote Viťa Filu sú podobné okamihy až podozrivo často spojené s muzikou. A keďže má na ich zvečňovanie nielen potrebné vybavenie, ale aj talent, dnes má už tých zakonzervovaných okamihov toľko, že by ich mohol rozdávať. Mimochodom, presne o toto ide v tejto knihe.

Viťo mal v živote ešte jedno šťastie: že pri svojej práci lovca okamihov nemusel vždy stáť iba pod pó­diom. Veľakrát stál totiž aj na ňom, či za ním, v zákulisí, tam, kam sa nedostane bežný smrteľník a kde sa z bohov a hviezd stávajú obyčajní ľudia bez svätožiare. Ten, kto prežíval svoje najlepšie roky (teda roky dospievania) v Bratislave na prelome 70. a 80. rokov a zaujímal sa o muziku, zákonite sa musel stretnúť s menom Viťo Fila. Mohol ho trebárs zažiť ako trubkára v recesistickej „jazz-punkovej“ kapele Slovenský raj... Najčastejšie však ako všadeprítomného fotografa na koncertoch a podujatiach v tých žičlivých časoch, keď sa Bratislavou preháňala bigbítová smršť „mladej vlny“. Mohol ho „stretnúť“ na obaloch platní, kde prepožičiaval svoje obrázky a grafické nápady generačným druhom od muziky, na čele s legendárnou Tublatankou. Áno, to bolo v tých zlatých časoch, keď mal slovenský rock svoj hlavný stan v dnes už nejestvujúcej vinárni Veľkí Františkáni (v ľudovej verzii: „U Frantov“) a kde ste v kruhu okolo stola mohli stretnúť rockerov, pankáčov, metalistov alebo aj o generáciu starších har­covníkov typu Fera Grigláka s jeho neprehliadnuteľným három a vztýčeným ukazovákom.

V nových, ponovembrových časoch sa stal Viťo o. i. aj jednou z duší New Model Clubu, ktorý presne 615 nocí poskytoval tomuto zachmúrenému mestu multikultúrny a slobodomyseľne orientovaný ve­rejný priestor. Dodnes tu po čomsi takom zostalo vákuum. Vákuum našťastie nenastalo vo Viťovej duši vo vzťahu k muzike. Zostal jej verný dodnes: ako fanúšik aj fotograf a propagátor a čo je rovna­ko cenné, nezostal len pri jednom žánri. Cestoval za ňou krížom krážom, alebo striehol, keď sa aj v našich bohom zabudnutých súradniciach ocitol niekto pozoruhodný. Stačí si len bežne zalistovať v tejto knihe a „na jednom pódiu“ sa zrazu stretnú zdanlivo nezlučiteľné svety: svetoví rockoví velikáni vedľa kapiel, ktoré len pár krát zablikali na lokálnom nebi ako kométa a pobrali sa na večnosť, orto­doxní pankáči bok po boku jazzových virtuózov, začínajúca muzikantská omladina vedľa šedivých „klasikov“ z pomyselnej čítanky s názvom HUDBA. To, že Viťo vo svojej knihe „zrovnoprávňuje“ účin­kujúcich naprieč žánrami a generáciami nie je výrazom nekoncepčnosti, ale práve naopak... Je to len dôkaz tisíckrát opakovanej a aj tak často prehliadanej a zabúdanej pravdy, že muzika môže byť síce roztriedená do tisícok šuplíkov, ale v zásade by stačili dva: s označením dobrá a zlá.

Otvorte si tú knihu a budete počuť decibely. A pocítite aj čosi ako závan večnosti, a to nielen preto, že fotoaparát má moc zvečňovať. To muzika má dar robiť aspoň na okamih „večnými“ aj nás samých.

 

PETER ULIČNÝ
Foto Martin Chrobák

 

 


 

Článok patrí k časopisu: