RASŤO UHRÍK * Z ničoho, čo som nahral, nikdy nebol hit

 

Skromný a pokorný kontrabasista, s ktorým spolupracovala nejedna hudobná hviezda. Žije v Prahe, rád sa však vracia domov, kde vyhľadáva ticho a kľud lesa, dobíja energiu. Hudby má síce v Prahe dosť aj na to, aby ho uživila, no nevyhýba sa ani hraniu na Slovensku.

 

Tvoj hlavný projekt je zrejme zoskupenie Vertigo. Predstav ho na úvod.

Momentálne sme sextet, upustili sme teda od názvu Vertigo Quintet a voláme sa Vertigo. Hráme spolu pätnásť rokov, z toho už minimálne sedem s nami spieva Dorka Barová (Tara Fuki – speváčka, violončelistka, pozn. red.), ktorá je už členkou kapely. Našu hudbu by som charakterizoval ako niečo spojené s (nie tradičným) džezom, vážnou hudbou, modernou hudbou, je to čosi, čo z nás lezie a dáva tomu Vertigo tvár. Marcel Bárta je veľmi plodný autor a aj keď hráme málo, každé dva roky vieme nazbierať materiál na nový album, čo sa stalo aj v roku 2016. Album sa volá Nononononininini, krstili sme ho začiatkom novembra a nahrávali ho naživo všetci spolu v štúdiu Sono za Prahou.

 

Teraz hráš na kontrabas, no viem, že si začínal na basgitare.

Áno, na kontrabas som začal hrať až v škole v Prahe a následne som mal obdobie, keď som hral oveľa viac na kontrabas. V súčasnosti je to tak päťdesiat na päťdesiat. Teraz som obojživelník a nerobím v tom rozdiel. Myslím si, že je výhodou, ak hrá basista na kontrabas a naopak.

 

Sú to však odlišné nástroje.

Áno, hrať na kontrabas je náročné, veď aj preto som ho doteraz študoval, nielen v Prahe, ale aj v Katoviciach, čo mi dalo veľa, najmä džezový dril.

 

Viem, že o tvoju hru je v Česku aj na Slovensku záujem a hrávaš s mnohými známymi kapelami a hudobníkmi. Vedel by si ich vymenovať?

Mám osem kapiel. Okrem Vertiga je mojím ďalším zásadným projektom skupina Lanugo, čo je popová kapela, ale pop sa snažíme robiť tak, ako sa má a nie podľa otrasnej šablóny, ktorú počuť z rádií. Tu máme dvoch bubeníkov a skvelú speváčku Markétu Foukalovú. Potom hrám s Matejom Benkom, tiež prešovským rodákom, v džezovom kvintete. Hráme tam Matejove veci a doprevádzame aj speváka Ondřeja Rumla, s ktorým sme pred dvomi rokmi vydali prearanžované veci Ježka, Voskovca a Wericha. Ďalej hrám s kapelou Sarah and the Adams so speváčkou Šárkou Adámkovou, ktorú prirovnávajú k Norah Jones, čo je niekedy na škodu, ale hudbu by som charakterizoval ako ovplyvnenú americkým folkom. Tiež hrám s klaviristom Martinom Brunnerom, s ktorým sme pred dvomi rokmi urobili cédečko so skvelým českým sláčikovým kvartetom Epoque Quartet. S gitaristom Jiřkom Šimekom zo skupiny Muff máme trio, ide o bigbítovejší projekt, v ktorom sa spolu s Danom Šoltisom (bicie) vždy vybláznime. Hrám aj s kubánskou speváčkou Yvonne Sanchez, takže je to vlastne už deväť projektov, a to som ešte nespomenul, že už tretí rok hrám aj s Janou Kirschner.

 

Hráš aj s Katkou Koščovou?

Len príležitostne. Nahral som jej cédečko Oknom a keď som doma na sviatky, tak občas hosťujem na vianočných koncertoch.

 

A občas chodíš aj nahrávať.

Áno, nie je toho síce veľa, ale teraz som, napríklad, hosťoval na albume Katarzie, ktorá chcela vyslovene kontrabas a veľmi ma to potešilo. Ja som však špecifický v tom, že z ničoho, čo som nahral, nikdy nebol hit, takže je to jedno (smiech). „Vyrojili“ sa však dobré slovenské speváčky. Ťažko povedať čím to je. S jednou vynikajúcou speváčkou, Sisou Feher z Košíc, aj občas spolupracujem.

 

Prečo skončila tvoja spolupráca s Lenkou Dusilovou?

Lenka sa rozhodla pracovať úplne inak. S Beatkou (Hlavenkovou, pozn. red.) si vymysleli Baromantiku, ktorá je úplne skvelá a som ich veľkým fanúšikom. Myslím, že Lenka je najlepšia speváčka široko-ďaleko a výborná skladateľka. Síce sme sa rozišli, ale samozrejme v dobrom.

 


Rasťo Uhrík

Ty a jazz?

Odkrútil som si aj rôzne koncertné šnúry, no v poslednom období džez veľmi nehrám. Najdžezovejší z mojich projektov je Matej Benko, s ktorým hráme jeho veci a nie je to klasický jazz, ale originálna muzika.

 

Pýtam sa preto, že po Martinovi Marinčákovi si v poradí druhý jazzový kontrabasista z Prešova. Ste v kontakte?

Vieme o sebe, samozrejme. Keby sme sa stretli, určite si máme čo povedať, ale dlho sme sa nevideli. Občas si pozriem tvorbu AMC Tria, viem, že sú veľmi aktívni a Martin bol jedným z mojich prvých basgitarových učiteľov v Prešove. Bol to on, kto mi vysvetlil všetky stupnice.

 

Aké nástroje používaš?

Mám teraz nový kontrabas. Basu mám masívnu, staršiu, zo sedemdesiatych rokov. Je to Cremona, vyrobená v Česku, ale mal ju v rukách šikovný nástrojár, takže krásne hrá a mám z nej radosť. Z basgitár mám amerického jazzbassa, ktorý je univerzálny, a to mi vyhovuje. Keď sme hrali šnúry s Jankou, potreboval som tam obmeniť zvuk, tak som si kúpil Fender Mustang Bass, maličkú basgitaru s maličkou menzúrou, ktorá bola pôvodne vyrábaná pre deti na školách, aby pre nich basgitara nebola príliš veľká. Mám na nej „hladené struny“ a s trsátkom to znie veľmi dobre, niečo ako Precision, ale je malá, a veľmi šikovne sa na nej hrá. Tohto Mustanga využívam veľa v Lanugu. Používam tiež Hagstrom Viking Bass.

 

Určite používaš aj nejaké „krabičky“.

Iba občas. Nejaké mám, ale nie som z tých, ktorých by bavilo sa s nimi hrať. Mám skreslenie Big Muff od Electro-Harmonix, čo je veľmi dobrá vec. Od tej istej firmy som si kúpil aj Bass Synth, ale s tým som sa ešte nenaučil robiť. Mám tiež Octaver, ktorý využívam aj pri živom hraní. Echá ani hally nevyužívam a nepoužívam ani kompresor. Nie som proste krabičkový typ, baví ma čistý akustický zvuk a v tom je kontrabas geniálny.

 

Ozvučenie kontrabasu bola vždy taká menšia alchýmia. Ako si ho ozvučuješ ty?

Mám tam piezo snímač a Bassbone od firmy Radial, čo je preamp, do ktorého môžem zapojiť dva nástroje, čo využívam pri živom hraní, keď striedam kontrabas a basgitaru. Mikrofón na kontrabas používam DPA, z čoho majú niektorí zvukári radosť, iní nie, ale podľa mňa je to najlepší mikrofón. Často, napríklad aj keď som hral s Katkou v kostoloch, tam som hral akusticky, úplne bez aparátu.

 

No ale aparát iste používaš.

Dlhé roky používam na aparáty Gallien-Krueger, ktoré hrajú výborne aj s kontrabasom, lebo si poradia aj s jeho stredmi, ktorých sa iné basgitarové aparáty nevedia tak ľahko zbaviť. Od Gallien-Krueger  používam na veľké hranie bedňu 4x10“. Potom mám aj malý reprobox TC  Electronic (12“). K tomu mám aj dva zosilňovače. Teraz som si kúpil malý Ampeg PF-500 a často používam starú tranzistorovú hlavu Gallien-Krueger 1001RB. Skúšal som toho veľa, ale na kontrabas to neznelo dobre, tie stredy mi tam tak nepríjemne „mňaučia“, a preto je pre mňa tento aparát ideálna voľba. Chcem sa totiž čo najviac priblížiť akustickému zvuku kontrabasu.

 

Ako sa dostávaš k novej hudbe?

Kopírovanie  a sťahovanie hudby je síce jednoduchšia cesta, ale pre hudbu samotnú to nie je veľmi dobré. Albumy si stále kupujem v obchode, alebo si ich kupujem na internete. V prípade novej hudby sú to väčšinou tipy alebo odporúčania od iných. Mám gramofón, takže si kupujem už aj platne, ale v tomto prípade sú to skôr legendárne či zásadné kúsky.

 

Čo si myslíš o novej slovenskej a českej hudbe?

Myslím si, že Slováci sú na tom trochu lepšie. Keďže žijem v Prahe, možno nemám až taký komplexný prehľad, ale slovenské „alternatívnejšie“ kapely sa mi zdajú zaujímavejšie ako tie v Čechách. Samozrejme, aj v Česku je veľa dobrých vecí, no alternatívna scéna na Slovensku sa mi javí pestrejšia, nedá sa povedať či lepšia alebo horšia, to je otázkou vkusu. Čo sa týka popovej scény, to je proste strašné, neviem ako inak to mám povedať.

 

Zaujímalo by ma, čo v hudbe ťa v poslednej dobe oslovilo?

Naposledy som videl Longital a tí ma strašne bavili. To, čo ponúkajú teraz s Mariánom Slávkom, je úplne skvelé.

 

Ďakujem, myslím, že v tomto bode by mohol náš rozhovor oficiálne skončiť.

Tiež si myslím. Čaká ma dnes ešte dlhá cesta do Prahy.

 

DUŠAN PAPP

 

Článok patrí k časopisu: