Jeden z najväčších zjavov slovenskej divadelnej scény, herec, režisér, cestovateľ, gurmán, zaslúžilý umelec, človek s veľkým srdcom. Dvořákovu Rusalku videl ako šesťročný, Fausta o dva roky neskôr a divadlu sa upísal na celý život.
Režíroval doma v Zelenči, Bratislave Nitre, Brne, aj v Prahe, Ako hosťujúci režisér sa zúčastnil festivalov v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Bulharsku, Anglicku, ale aj v Izraeli či Japonsku. Pod jeho režisérskou taktovkou vznikli jedinečné divadelné, operné, dokonca baletné predstavenia a, predovšetkým, úžasné muzikály. Stihol aj úlohu porotcu v tanečných súťažiach v televízii a jeho bonmoty sú nesmrteľné doteraz. Na jedinečného Jozefa Bednárika, ktorý by sa 17. septembra dožil 73 rokov, zaspomínali veľmi osobne a emocionálne jeho kolegovia, priatelia a spolupracovníci.
Eva Šeniglová, sólistka opery Slovenského národného divadla
Moje prvé stretnutie s Beďom a následná spolupráca sa viaže ku Komornej opere v Bratislave, kde v roku 1987 prišiel režírovať svoju absolútne prvú operu a to „Maniere teatrali“ od Gaetana Donizettiho. Boli sme skupina mladých operných spevákov a tak ako pre nás, tak aj pre neho, čo sa týka opery to boli akési „učňovské roky“. Šťastena bola veľkorysá, keď nám na začiatku kariéry dala režiséra jeho kvalít – maximálna pripravenosť, zanietenosť, človeka ktorý poznal každé jedno slovo vášho textu, každú hudobnú frázu, človeka ochotného predohrať, zaspievať, dokonca niekedy aj zatancovať, človeka prísneho, chápajúceho, nesmierne vtipného, z ohňostrojom nápadov, neskutočnou vitalitou no najmä schopnosťou zapáliť celý súbor pre dobro veci. Skúšky boli vždy plné emócií, plaču, hystérie, smiechu a tvorivosti. Všetci sme prepadli nadšeniu v dobrý výsledok a ten sa aj dostavil. Beďo priniesol nový pohľad na inscenačné prevedenie opery. Už sme neboli len operní speváci, ale aj plnokrvní herci i tanečníci.
Dodnes si rada spomínam na skúšobné obdobia všetkých opier a projektov, ktoré som mala možnosť pod jeho vedením absolvovať, či už to bolo v Komornej opere, Opere SND, divadle Aréna, televízii. Za to všetko mu patrí veľká vďaka.
Tak ako je prvé stretnutie, je aj posledné. V sobotu, 17. augusta 2013 po záverečnom galakoncerte „Zlatých tančekov“ v Turčianskych Tepliciach som ho zašla pozdraviť do zákulisia. Tu počas nášho rozhovoru spomenul, že nedávno bol v Rakúsku na opere „Don Carlos,“ a plynule prešiel k spomienkam na svoju inscenáciu tejto opery v SND, kde som spievala aj ja. Bolo to také nostalgické spomínanie. Stále mi v ušiach znejú jeho slová: „Vieš, Šeniglica, to bola posledná operná inscenácia, kde som sa mohol vyšantiť, vtedy ešte na to boli peniaze a tá sa mi ozaj podarila.“
S tým, že je unavený a na posedenie nepôjde, ale dá sa zaviesť do Bratislavy, sme sa rýchlo odfotografovali, rozlúčili a ešte si povedali „Skoro sa uvidíme...“
Peter Mikuláš, sólista opery Slovenského národného divadla v Bratislave
Písať o Beďovi pár slovami sa nedá. Nie je to jednoduché, pretože čo už napísať o režisérovi, ktorý bol na javisku čertom, aj anjelom zároveň. Keď som s ním napríklad skúšal a neukázal mu gesto, nedopovedal ho, nezaspieval slovo, ktoré malo silu a obsah, bolo zle. Veľmi zle, veru aj krik bol... Ale bol aj anjel. Dobrý, zlatý, najmä vtedy, keď som po dlhých útrapách na skúšobni konečne pochopil, čo odo mňa chce. A veru, nebolo toho málo!
Som rád, že som žil čas Jozefa Bednárika a dúfam, že raz o ňom vyjde kniha spomienok úplne všetkých, ktorí ho poznali.
Eva Pavlíková, herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre
Už to bude sedem rokov, čo odišiel a sedem rokov chýba, sedem rokov je tu bez neho smutno - drahý Beďo, môj guru.
Na základe jeho ponuky som v roku 1983 nastúpila do DAB v Nitre. Na základe Bednárikových predstavení Dom Bernardy Alby a Titus Andronicus. Na základe túžby pracovať s nim a robiť také divadlo ako on. Tento krok som nikdy neoľutovala. Bol nielen mojim režisérom, ale aj pedagógom, ktorý ma po škole ďalej viedol. Upozorňoval na nedostatky, vysvetľoval, učil. Vedel byť prísny, ale aj láskavý.
Mal cit pre hudbu, výtvarno, emóciu, cit pre krásu a krásno. Bol veľký „makač” a tvrdú prácu vyžadoval aj od nás.
Bol vtipný, ale aj prísny, vedel nás rozosmiať, ale aj rozplakať. Ale vždy som rozumela, že je to pre dobro veci. Na premiérach mal veľkú trému, ale vždy sme mali veľký úspech. Bol dôsledný, nič nenechával na náhodu, vždy nesmierne pripravený, náročný k nám, ale aj k sebe. Veľmi sa vzdelával – čítal, pozeral filmy, počúval hudbu, chodil po divadlách po Európe (čo vtedy také samozrejme nebolo), rozprával nám zážitky a dojmy a vravel: „Čítajte, vzdelávajte sa. Nie je nič horšie, ako sprostá herečka.“
Spoznával krajiny, zvyky, jedla, ľudí. Vďaka jeho rozprávaniu som navštívila Istanbul, kde mi napísal presný itinerár, kde čo vidieť a ešte aj to, ako sa povedia po turecky fašírky. Bol veľký gurmán života a jedla.
V divadle som s nim urobila okolo 25 inscenácií a v televízii už ani neviem koľko. Naučil ma neodfláknuť prácu (lebo je to vidieť), herecky rozmýšľať pri budovaní postavy, plakať alebo smiať sa, keď sa človeku chce. Tešiť sa zo života, lebo je krásny – so všetkým dobrým aj zlým. Milovať umenie, divadlo, lebo zušľachťuje človeka a robí ho lepším... Že sme tu len krátko a každá minúta je vzácna... Že hudba je pohladenie srdca a duše a plno iných krásnych veci...
Aj vďaka nemu som, aká som – umelecky aj ľudsky...
Ostalo po ňom veľké prázdno. Som ale veľmi rada, že sme sa v živote stretli, a že som mala to šťastie s nim pracovať a byt jeho kamarátka. Často na neho myslím a snažím sa žiť a robiť svoju prácu tak, aby sa tam hore nemusel za mňa hanbiť.
Už to bude sedem rokov, čo odišiel na večnosť. Nech odpočíva v pokoji.
Ľudmila Várossová, kostýmová výtvarníčka
Jozef Bednárik si pozorne a s farebnými akcentmi zapisoval do svojho diára všetky pracovné termíny a schôdzky, ale sviatky a spomienkové výročia nemal rád.
Tak či onak - bol tak jedinečný, že s nami blízkymi kolegami a kamarátmi, bez ohľadu na dátumy a výročia, kráča ďalej.
Mal originálny humor, svojskú filozofiu, rodinné cítenie, sčítanú hlavu a predovšetkým talent. Vo svojich réžiách nemal zábrany búrať konvencie a so svojim zmyslom pre poriadok si až chlapčensky naliehavo klásť otázky a zároveň na ne hľadať odpovede. Bol umelecky výbušný vtedy, keď veľmi svojim divákom pripomínal ostražitosť pred zlým a láskavý vtedy, keď spozornel pri dôležitosti lásky, morálky, či nádeje. Jeho rukopis vždy sprevádzal zmysel pre vtip a výtvarnú optiku.
Beďo mal krídla – kreoval divadelný svet, bol dominantný, kamarátsky, vyhľadávaný v tímoch aj medzi ľuďmi .Jeho vtipne komentované pracovné aj bežné situácie vyvolávali v nás oslobodzujúci smiech. Ale dokázal to tak rafinovane, že popri ňom sme „zľahka“ tvrdo pracovali a všetky jeho pripomienky zaujato spracovávali. Kričal, chválil, protestoval, uznával, plakal, smial sa, odpúšťal.
Napriek tomu bol solitér, neznášal obmedzenia. Veľmi rád bol sám - so svojimi knihami, filmami, cestovaním. Chvalabohu, veľkou lyžicou nám potom svoje zážitky posúval ďalej...
Ján Ďurovčík, choreograf, tanečník a režisér
Beďo, chýbaš nám. Chýbaš mne a chýbaš aj tomuto národu. Chýba tvoj humor a tvoje vždy presne mierené poznámky. Chýba tvoja emócia, tvoj krik a láskavosť zároveň. A hlavne chýba tvoje umenie. Často si vravím, čo by si povedal, keby si videl, čo všetko sa tu deje... Čo by si mi povedal na moju novú premiéru a akú premiéru by si urobil ty. Mám pocit, že som tu ostal sám. Ty aj Nosáľ ste odišli a mne nemá kto dať facku, radu či pohladenie. Facky, tie sa rozdávajú, ale od teba boli úprimné. A ešte chýba tvoja vôňa, ktorá sa vždy rozliala celým divadlom... Beďko, chýbaš!
Vladimír Chmelo, slovenský barytonista
V Prahe sme v roku 1996 s Jozefom Bednárikom robili Rossiniho operu Turek v Taliansku, ktorú inscenoval, ako všetko, po svojom. Vymyslel to výborne, bolo to predstavenie, ktoré sa odohrávalo v talianskej pizzerii a bolo veľmi komické. Myslím, že sám Gioacchino Rossini mal dostatočne veľký zmysel pre humor, aby tento posun scény do pizzerie akceptoval.
Na Beďa, ako mu všetci hovorili, som sa veľmi tešil, hoci som mal z neho rešpekt. O jeho temperamente som veľa počul, lebo keď vybuchol, vedel pospomínať všeličo. Tradovalo sa o ňom, že nebol len slušne vychovaný chlapec zo Zelenča...
Každopádne tieto obavy sa nepotvrdili a môžem povedať, že sme sa stali veľmi dobrými kolegami a mali sme veľa spoločného. Vždy, keď sme sa potom neskôr stretli, sme sa spolu veľmi radi a úprimne rozprávali. Získal som v neho veľkú dôveru, pretože bol predovšetkým prvotriedny umelec, ktorého som obdivoval už ako herca a neskôr ako režiséra.
Mimochodom, obdobie Turka v Taliansku bolo pre mňa veľmi šťastným obdobím, po desiatich rokoch v stálom angažmáne v Brne to moja prvá hosťovacia sezóna v Štátnej opere v Prahe a Bednárikova prvá réžia na tejto scéne v Prahe. Keďže som bol vyškolený z Brna od profesorky Mrázkovej z JAMU, ktorá ma učila javiskový prejav a pohybovku, bol som schopný plniť jeho vysoké nároky a myslím, že mal vo mne v ansámbli oporu. Na každú skúšku s ním som sa naozaj veľmi tešil.
Beďa mám v sebe hlboko zakoreneného a počítam ho medzi svojich anjelov strážnych...
Daniel Hůlka, český muzikálový a operný spevák a herec
Na režiséra Bednárika si spomínam rád, hoci s nostalgiou, pretože mi veľmi chýba, keďže už sedem rokov nie je medzi nami... Bol môj veľký učiteľ a veľký kamarát. Vždy som chcel s ním spolupracovať v opere, ale nakoniec bola naša prvá spolupráca na muzikáli Dracula. Skúšanie s ním bol pre mňa taký rýchlokurz herectva, ktorý mi Beďo vtedy dal. A som mu za neho doteraz neskutočne vďačný, pretože vždy hovorím, že všetko, čo dokážem na javisku, ma naučil on. Preto vždy hovorím, že Beďo je môj javiskový otec..
Monika Absolonová, česká speváčka a herečka
Keď niekde počujem meno Jozef Bednárik, vybavia sa mi okamžite veľmi vtipné a ironické poznámky, veľké nasadenie a vášeň pre vec, skvelé inscenácie. Beďo bol veľký malý muž - keď sa pri práci na mňa hneval, išla som sa prepadnúť do zeme a keď ma nedajbože pochválil, mala som pocit, že som získala zlatú medailu.
Som šťastná, že som sa s ním mohla stretnúť pracovne aj ľudsky, pozorovať ho pri práci, pretože bol výnimočný a originálny. S láskou si spomínam na to, ako ma vyhadzoval z javiska a hovoril mi, že som „Renault cez celé javisko a osemdesiata premiéra v Užhorode...” Mrzí ma, že už nikdy nebudem počuť: „Mona zalez, akože o tri štart...” Je mi za ním smutno...
MARTIN BRONIŠ
„Beďo? Charakterný človek.
Od srdca vám vynadal ako otec, potom pohladil ako mama.“
S Mariánom Vojtkom sme zaspomínali na J. Bednárika na Muzikálovom festivale v Brusne
Stretli sme sa v Brusne, na trinástom ročníku Muzikálového festivale Jozefa Bednárika v sobotu 22. augusta 2020. Presne na deň sedem rokov od jeho odchodu k tomu najvyššiemu režisérovi...
● Rukami tohto divadelného mága si prešiel aj ty, len pre pripomenutie, ktoré muzikály s tebou inscenoval?
Naše prvé stretnutie bolo v muzikáli Dracula, ktorý prišiel v roku 1998 do Bratislavy. Tu som stvárnil úlohy kňaza a Stevena. Potom sme sa stretli v roku 2000 pri Monte Cristovi – bol som Edmont Dantes a gróf Monte Cristo a o sedem rokov neskôr nasledovala Angelika, kde som hral Joffreyho de Peyraca.
● Režisér Bednárik, alebo Beďo ako mu väčšina hercov hovorila, bol naozaj veľmi špecifický režisér so svojimi maniermi teatrali... Aké spomienky sa ti vynárajú, keď sa spomenie jeho meno?
Naozaj bol veľmi špecifický, (smiech) ale práve preto bol taký fenomenálny. Osobne som veľmi rád, že ma ako prvý do ruky dostal po hereckej stránke práve on. Na javisku mi vysvetľoval veci „per huba“, vybehol za mnou – tá malá gulička, ponadával mi a presne mi povedal a vysvetlil, čo a ako mám robiť. Tam som ani nestíhal na to reagovať, že by som sa urazil alebo niečo iné, pretože v tom momente to tak malo byť a bolo... Vďačím mu za to, že som mohol aj v budúcnosti čerpať z jeho režijných pokynov a pripomienok. Beďo bol jedinečný a takto jedinečný už nikdy nikto nebude.
● Beďo bol okrem iného známy tým, že nepríjemné veci hovoril narovinu. V umeleckom svete ale občas treba byť diplomatický, opatrný, umelci sú citlivé duše...
Tak režiséri majú rôzne charaktery a nálady, ale človek si musí zvyknúť... Ráno sa zobudíte, nemáte deň, niekto vás naštve, tak potom trpí celý súbor. S Beďovým prístupom som bol ale veľmi spokojný, hoci bol svojský. Myslím, že je dobré, keď sa herec režiséra trošku bojí, a teda má uňho rešpekt. Herec teda musí prísť pripravený a nefláka to, že nevie texty alebo niečo, nedajboh, zaspievať. Veľmi si vážim toho, že som bol vždy na tŕní a všetky jeho pripomienky som si zobral k srdcu. Keď to raz tak nebolo, nasledoval taký pucung pred celým súborom, že to neprajem nikomu (smiech).
● Ovplyvnil ťa Bednárik natoľko, že si pri iných režiséroch povieš „Ale Beďo by to robil inak?“ alebo počúvaš a akceptuješ ich režijný zámer?
Tak Beďo by to určite robil inak, to je jasné... Ale rešpektujem každého režiséra, ale preferujem otvorenú komunikáciu. Pretože mám už niečo za sebou, tak chápu aj moje výstrelky, keďže ich majú nielen režiséri, ale aj ja... V poslednom čase to ale vždy dopadne, našťastie, dobre, pretože predtým som sa vždy s režisérmi pohádal a dopadlo to veľmi zle (smiech). Nakoniec sa však začneme rešpektovať a nájdeme strednú cestu a riešenie.
Napriek špecifickému štýlu a prístupu Bednárika k hercom a spevákom na neho spomíname s rešpektom, úctou a láskou. Čím to je, že všetci na neho spomínajú len s úsmevom, jednoducho, že nám chýba?
Pretože to bola osôbka, ktorá - ani to neviem vyjadriť. Bol to charakterný človek, ktorý vám od srdca vynadal ako otec, potom pohladil ako mama. Bol akoby člen rodiny všetkých divadelníkov. Jemu ste dovolili, aby vám povedal úplne všetko a nemohli ste sa uraziť. Beriem ho ako učiteľa a dodnes používam niektoré jeho hlášky a bonmoty.
Dan Hůlka: Bednárik? Úžasný človek, skvelý kamarát a fantastický umelec
S českou muzikálovou hviezdou sme spomínali na Beďa v rodných Jevanoch
Aký bol tvoj prvý kontakt s Jozefom Bednárikom? Stretli ste sa predtým v opere alebo bol pre teba úplne neznámy?
S pánom režisérom Bednárikom som sa stretol ešte pred Draculom v divadle niekoľkokrát, ale nikdy sme spolu nepracovali. Obdivoval som ho a veľmi som si želal s ním spolupracovať.
Vraj si niekoľko pozvánok na konkurzy Draculu dokonca odmietol...
Je pravda, že som niekoľko pozvánok na konkurz odmietol, pretože som bol v opere spokojný a netúžil som robiť muzikál. Potom mi ale zavolal môj spolužiak z AMU Ľubo Fritz, ktorý robil Bednárikovi asistenta réžie v prvom Draculovi, že už je celý muzikál obsadený a chýba len hlavná úloha. A že ma Beďo veľmi prosí, aby som prišiel na dodatočný konkurz. A to bola výzva, ktorú som musel minimálne zo slušnosti uposlúchnuť.
Ako si prežíval premiéru Draculu v októbri 1995? Bol Bednárik spokojný s výkonmi účinkujúcich po premiére a teda najmä s tvojím?
Na premiére sme už boli všetci kľudní, pretože sme mali za sebou asi desať verejných generálok a trinásť predpremiér, takže to pre nás bola v podstate 14. repríza. Beďo premiéru nevidel, sedel celú dobu v divadelnom klube, ale spokojný bol.
Ako pristupoval Beďo k tebe, mal si na skúškach ako predstaviteľ hlavnej úlohy výhody alebo to iskrilo ešte viac?
Skúšanie prebiehalo vždy s kopou smiechu. Na skúškach Draculu na mňa bol Beďo úplne najtvrdší zo všetkých účinkujúcich a prvýkrát ma pochválil až po poslednej skúške, než sme šli na javisko. To ale neznamená, že by na mňa bol zlý. Proste ma učil, čo je to javisko a ako sa má hrať. Bol to pre mňa taký rýchlokurz herectva.
Napriek špecifickému štýlu a prístupu Bednárika k hercom o ňom všetci hovoria s pokorou, úctou a láskou... Čím to je, že všetci na neho spomínajú len v dobrom, že nám tak stále veľmi chýba?
To je veľmi jednoduché – bol to úžasný človek, skvelý kamarát a fantastický umelec, ktorý nás všetkých inšpiroval, mal nás rád a my sme mali radi jeho. Vďaka svojej charizme a umeniu mal prirodzenú autoritu, takže si ju nemusel – tak, ako niektorí iní režiséri – vynucovať násilím.
S Monikou Absolonovou si sa zúčastnil na poslednom rozlúčení s Beďom v historickej budove SND a na želanie rodiny aj na súkromnom obrade v Zelenči. Podľa všetkého si nebol pre neho „len“ herec, ale zrejme bol medzi vami blízky a silný vzťah...
To rozhodne bol. Ja som Beďa bezmedzne miloval, pretože to bol naozaj skvelý človek a režisér. A on ma, myslím, mal tiež rád.
Pravdepodobne posledná fotografia Jozefa Bednárika 17. 8. 2013
Pochovaný bol v rodnom Zelenči
Roku 2017 bola v Zelenči odhalená jeho busta