NINA KOHOUTOVÁ - Dať svoj najvernejší obraz

nina_kohoutova

 

Hoci v zainteresovanej hudobnej komunite nie je celkom neznáma, väčšine poslucháčov meno tejto dievčiny zatiaľ nič nehovorilo. Prednedávnom ale zaujala prekvapivo vyzretým autorským debutom. Emotívne podaná skladba „Blue Sunray“ vzbudila pozornosť a spontánne sa šírila v online priestore. Keďže Nina Kohoutová má všetky predpoklady pre to, že sa s jej menom budeme stretávať častejšie, radi by sme ju predstavili aj našim čitateľom. 

 

Začínala ako štvorročná v súbore Kornička, kde sa k nej prebudila „láska k umeniu a spájaniu sa s ľuďmi tým najvzácnejším spôsobom – hudbou“. Neskôr sa prirodzeným vývojom od folklóru priklonila k súčasným alternatívnym žánrom. Skúsenosti zbierala pri vystupovaní s akustickou gitarou, ale aj spoluprácou so známejšími umelcami, kam sa radí napríklad projekt Autumnist. Hrala a spievala prevzaté veci, prípadne sa podieľala na pôvodnej tvorbe iných, ale vyššie spomenutý autorský debut naznačil aj ďalší potenciál tejto, dnes iba 17-ročnej slečny z Trenčína.
 

kouhout_kohoutova
 

Talent zdedila po otcovi. Saxofonista Peter Kohout hrá v kapelách Autumnist, Chór Vážskych muzikantov, Bez ladu a skladu, Captain slice. Vystupoval s Neuropou, Parou a Karpatskými chrbátmi, účinkoval na nahrávkach skupín ako Mňága a Žďorp či Slobodná Európa. Popri hudbe vyštudoval architektúru a ako správny kráľ je otcom troch dcér. Nina mu vďačí za to, že ju priviedol na cestu ktorú nastúpila: „Moje piatkové a sobotňajšie večery som mnohokrát trávila v zákulisí tatinových koncertov, obklopená ľuďmi, ktorých spájala tá nákazlivá láska k hudbe. Veľmi rada som sa s nimi rozprávala. Hudobníci sú podľa mňa úžasní a inšpiratívni ľudia a ja som pochopila, že sa chcem touto mentalitou obklopovať už navždy. Tatina považujem za neskutočne šikovného umelca a vždy mi skáče srdce, keď ho vidím na pódiu ako prežíva každý jeden tón. Ukázal mi hudbu v tej najčarovnejšej podobe. Určite by som sa do nej nezamilovala tak skoro a tak hlboko, nebyť jeho.“

 

Veľa talentovaných spevákov sa skúša prezentovať v mainstreamových súťažiach ako je Superstar. Ty si odmalička spievala prevzaté piesne s gitarou. Nikdy ťa nenapadlo skúsiť to tiež? 

Napadlo. Táto myšlienka sa mi priplietla do mysle v čase, kedy som s koncertovaním začínala. Teraz som ale veľmi vďačná, že som jej nevenovala príliš veľa pozornosti, a tak postupne zmizla. Jej odchodu okrem nárastu môjho kritického myslenia pomohli určite aj naši, ktorí mi účasť v akejkoľvek talentovej súťaži neodporučili. Veľmi im za to vďačím, nie je to vôbec svet pre mňa a teraz už to viem. 

 

Doteraz si mala v repertoári hlavne pomalé baladickė piesne. Páči sa ti Nick Cave. Aké sú ďalšie tvoje vzory? 

Neviem, či by som to nazvala vzorom, no nebolo by fér nespomenúť vážnu hudbu. Práve tá, vrátane opery, znie v mojej izbe v posledných rokoch najčastejšie. Skladatelia ako Puccini, Šostakovič, Bach, či operný spevák Pavarotti sú pre mňa jedni z najvýznamnejších umelcov vôbec. Okrem vážnej hudby počúvam veľmi veľa amorfnej a ťažšej hudby, ako napríklad Lisu Gerrard z Dead Can Dance, islandských Sigur Rós a Bjork alebo hudbu s väčším podielom elektroniky, ako napríklad Portishead, Massive Attack či Goldfrapp. No veľmi sa mi páčia aj experimentálne časy Radiohead alebo posledné albumy Davida Bowieho. 

 

V poslednom čase sme ťa videli vystupovať s kapelou Autumnist, bola si najmladším účastníkom európskej prehliadky kapiel Eurosonic, vystupuješ na festivale Pohoda s Lolou Marsh, predskakovala si Pare. Bola to pre teba veľká zmena oproti doterajším komorným koncertom?

Ja osobne som nejakú „zmenu“ takmer nevnímala. Celé to plynulo veľmi prirodzene a rýchlo a akosi som sa nestíhala zamýšľať nad tým, čo sa vlastne deje a kam to smeruje. Iba som cítila, že žijem život, ktorý mi absolútne dáva zmysel a napĺňa ma. Ja osobne vnímam rovnako intenzívne a vážne koncert s dvadsať a s dvestočlenným publikom, tak či onak sa vždy pokúšam o čo najhlbšie prepojenie s ľuďmi a snažím sa im odovzdať zo seba čo najviac. No pravdou je, že ma nikdy veľmi nelákali obrovské pódiá. Mám rada, keď mám veci pod kontrolou a keď môžem podarovať každému človeku na koncerte aspoň malinkú chvíľočku, ktorá bude iba medzi nami dvoma, čo je vec, ktorú na komorných koncertoch zbožňujem, a ktorá na veľkých podujatiach možná nie je. 

 

Singel „Blue Sunray“ vyšiel deň pred tvojimi sedemnástymi  narodeninami. Mala v tom byť nejaká symbolika? Kto ti pomáhal s nahrávaním?

Pieseň sme nahrávali v trenčianskom štúdiu Men at Sound. Vlastní ho Matúš Homola z kapely Autumnist, ktorý singel aj zmixoval. A čo sa týka release dátumu, „Blue Sunray“ som chcela vydať ako 16-ročná, pretože v tomto veku som pieseň napísala a situáciu, v ktorej som bola, teda odchod mojej staršej sestry Terezky z domu, som vnímala najintenzívnejšie. Ja som v synchronizáciu svojho veku a dátumu vydania tejto konkrétnej skladby vnímala ako taký môj osobný symbol. Spočiatku to nemalo žiadny zámer, proste to tak vyšlo. Teraz sa mi ale páči myšlienka, že sa narodilo najprv dielo a až potom umelec. Vedela som jedno, a to že pieseň nechcem vydať na svoje narodeniny. Chcela som, aby mal „Blue Sunray“ vlastný deň narodenia, aby sme sa oň nemuseli deliť.

 

 

Predpokladám, že po vydarenej prvotine sa ti v hlave usadila myšlienka nahrať debutový album. Môžeme sa už začať tešiť? 

Nahranie albumu vnímam ako jeden z mojich hudobných snov, no kedy k tomu dôjde zatiaľ neviem. Tvoreniu dávam veľkú slobodu a momentálne si užívam to, že môžem písať a skladať iba vtedy, kedy sa na to úplne cítim a nemám žiadne časové či iné obmedzenia. Nové skladby v mojom prípade vznikajú zatiaľ iba v momentoch, kedy niečo prežívam veľmi intenzívne. V časoch, kedy je vo mne tej emócie také množstvo, že sa jej v istom slova zmysle potrebujem zbaviť v podobe narodenia piesne. Mám pocit, že týmto spôsobom dokážem dať zo svojej osoby jej najvernejší obraz, najväčšiu nahotu mňa samej. A to je presne to, čo chcem ľuďom odovzdať. 

nina_luc
Pozrite si aj video z Nininho
stream koncertu
v Klube Lúč 8.5.2020 na YouTube.

 

V Trenčíne už roky pôsobí množstvo alternatívnych hudobných skupín. Ako vnímaš fakt, že ako predstaviteľka nastupujúcej hudobnej generácie si nám práve ukázala, že sa s kľudom môžeme uberať do hudobného dôchodku?

Haha, to som ale vôbec nechcela ukázať! Práve naopak, podľa mňa neexistujúci hudobný dôchodok nahrádza viac, než existujúce hudobné dozretie, čo je príklad Bowieho posledného albumu „Blackstar“, Nickov „Ghosteen“, či posledné albumy Leonarda Cohena a Davida Bowieho. V mojom ponímaní by mali poslucháči spozornieť práve v čase, kedy už umelec na tomto zvláštnom svete strávil nejaké tie roky. Takže jednoznačne neodchádzajte! Chceme vás tu a budeme sledovať váš plodný hudobný vrchol. 

 

Prajem ti do budúcna veľa krásnych hudobných nápadov, držím palce a ďakujem za rozhovor.

Ďakujem pekne, aj za želanie, aj za rozhovor.

 

ĽUBOŠ DZÚRIK

 

 

 

Článok patrí k časopisu: