PINK FLOYD * Live At The Knebworth 1990 (recenzia CD)

pink_floyd

 

 

V roku 1990 sa uskutočnil benefičný koncert na podporu vybudovania BRIT School (Performing-arts school) pri Londýne. Vystúpili na nej zvučné mená, ako napr. Paul McCartney, Eric Clepton, či Genesis. Udialo sa tak v Knebworth House v Hertfordshire. Ako čerešničky na torte sa diváci dočkali aj legendy, brontosaura britského rocku, Pink Floyd.

 

Kapela Pink Floyd, ktorú snáď netreba bližšie predstavovať, pár rokov pred tým dokončila svoje megaturné na podporu albumu „Momentary Lapse of Reason“, ktorý neskôr vyšliel aj ako samostatná LP s názvom „Delicate Sound of Thunder“. Po tomto ich vlastne comeback-u, si tak kapela zahrala prakticky doma. Ako spomína bubeník Nick Mason: „Pre mňa, ako chlapca zo severného Londýna to bolo prakticky hranie doma.“

 

Kapela za hodinu zahrala playlist, ktorý by som nazval „the best of the best of“. Už tradične koncert odpálila svojou klasikou z tzv. floydovského stredoveku, „Shine On You Crazy Diamond“. Na kapele bolo úplne vidno, ako si koncert užíva a teší sa z uvoľnenej domovskej atmosféry. Po úvodných taktoch tiahleho klávesu, part, ktorý bol pôvodne hraný na sklenených pohároch na nikdy nevydanom albume medzi „Dark Side Of The Moon“ a „Wish You Were Here“, nastupuje gitarový nárek za strateným priateľom Sydom, ktorý snáď nik nevie zahrať tak, ako sám maestro David Gilmour. Keď plač postupne zmĺkne, do chvíle napätia vstupuje Davidova volajúca gitara, ktorá vyvolá vlnu ohlasu v publiku a spolu s ňou nastupuje kapela v plnej paráde. Človek si nemôže nevšimnúť, že na rozdiel od predchádzajúceho turné má kapela o vokalistku naviac. Ale k nej sa ešte dostaneme. Skladba sa prehupne za polovicu a po niekoľkom prevolaní, aby šialený diamant žiaril ďalej,  prichádza saxofónové sólo, tentokrát v podaní mladej saxofonistky Candy Dulfer. Nick Mason spomína: „Bol som jej fanúšik už nejaký čas a je veľká škoda, že sme nemali šancu s ňou urobiť viac.“ 

Kapela premostí na druhú skladbu, ktorou je nezvyčajne „The Great Gig In The Sky“. A tu pochopíme prítomnosť štvrtej vokalistky. Nie je ňou nik iný, ako Clare Torry, ktorá naspievala originálny vokál na albumovej verzii. Je to vlastne prvý krát a nakoniec aj jediný, kedy si túto skladbu, pre ktorú je de facto spoluautorka, zaspieva so skutočnými Pink Floyd. 


 

Keď odoznie toto zosobnenie strachu z lietania, prichádza ďalší smútok za Sydom a želanie, aby tu bol, „Wish You Were Here“. Skladba, ktorá vznikla náhodne. David si počas pauzy v štúdiu brnkal na gitare niečo, čo mu ležalo v hlave už dlhšiu dobu a všimol si to Roger, pýtajúc sa, „Čo to je?“, len aby z nej urobili spoločne jednu z tých skladieb, ktorá sa dodnes hráva aj v rádiách a ktorá príde na rozum väčšine ľudí keď pred nimi zmienite Pink Floyd.

 

Prichádza „Sorrow“ za sprievodu mohutných laserov. Treba si uvedomiť, že v tej dobe to bolo stále ešte revolučné a ako spomína Nick Mason vo svojej knihe „Inside Out“, chodili hľadať prevratné veci pre svoje turné do armádnych skladov. A tak prísne zelené lasery doprevádzajú úvodné sólo Davida Gilmoura a jeho drsnej gitary. Po nástupe kapely vynikne nekompromisná basová linka Guy Pratta, ktorý ostal dvorným basgitaristom Davida Gilmoura až do dnešných dní. Pre neho typická basová linka prehnaná cez oktáver nenechá nikoho na pochybách, kto ju hrá. Napokon, tento pre neho typický efekt využil aj v skladbách „Like A Prayer“ (Madonna), či „Earth Song“ (M.Jackson).

 

Sotva stihne Sorrow odoznieť, už počuť štrngot mincí a s fenomenálnym basovým groove Rogera Watersa nastupuje jeho náhradník a odpaľuje skladbu „Money“. V „Money“ si opäť môžeme vychutnať energické sóla v podaní Candy Dulfer, ale blysnú sa tu aj ostatní muzikanti, napr. Tim Renwick, ktorý prispeje svojim šťavnatým gitarovým sólom.

 

Ďalšia pecka je „Comfortably Numb“ s aranžmánom oproti albumovej verzii mierne pozmeneným. Ale takto to mal v tomto období David rád a určite si užíval, že to nemusí hrať podľa Rogera. Veď práve na tejto skladbe, ktorá ostala Davidovi nevyužitá po jeho sólovom albume, sa s Rogerom najviac hádali o jej aranžmáne pri nahrávaní albumu „The Wall“. Temnú slohu tu strieda žiarivý refrén, kde s druhým hlasom doprevádza Davida jedna z vokalistiek, Sam Brown. Presne tá Sam Brown, ktorá je už vtedy známa svojim hitom z pred dvoch rokov s názvom „Stop“. Vo vokálnej sekcii inak účinkuje aj so svojou matkou.

 

Prichádza záver, ktorý zvŕši skladba z albumu „The Wall“, „Run Like Hell“. Touto skladbou David rád vygradováva svoje koncerty až do dnešných dní. Dnes môžete tušiť túto skladbu vopred vďaka tomu, že celá kapela si pred ňou dáva slnečné okuliare kvôli silnej stroboskopickej šou. V Knebworthe odpálili túto skladbu s energiou burácajúcej nosnej rakety Elona Muska. V medzihre sa objavujú opäť lasery a celá skladba vrcholí za doprovodu vybuchujúcej pyrotechniky.

 

Čo dodať na záver? Už v deväťdesiatych rokoch boli vystúpenia Pink Floyd vzácnosťou. Bolo to ako zahliadnuť raz za čas niekde v hmle pochodujúceho dinosaura, ktorý sa vám vzápätí zas na niekoľko rokov stratí z dohľadu napriek svojej veľkosti a vy musíte len trpezlivo čakať, kedy sa vám stratený svet pána Doyla objaví zas a dovolí vám zahliadnuť iné monštrum z jeho repertoáru. V súčasnosti máme šťastie, lebo po svete kolujú tieto dinosaury až tri. Roger Waters so svojimi koncepčnými šou, s grandióznou scénou a efektami, David Gilmour, ktorý vsádza viac na muzikantov, ako na monštruózne šou, a nakoniec aj Nick Mason, ktorý predvádza floydovský pravek a starovek so svojou šou Saucerful of Secrets. My, skalní fanúšikovia, len dúfame, že budeme mať ešte niekoľko príležitostí zažiť týchto velikánov naživo!

* * * *

MARTIN NÁMEŠNÝ
 

 

Článok patrí k časopisu: