Rolling Stones a 50 rokov (I Can’t Get No) Satisfaction

7. júla 1962 mala v známom londýnskom klube Marquee prvý koncert čerstvo zoskupená partia The Rolling Stones. Názvom odvodeným z pesničky bluesmana Muddy Watersa pätica hudobníkov signalizovala nástup nového hudobného hnutia. Po období rock'n'rollu a po ošiali, ktorý celosvetovo rozpútali Beatles, nastal pravý čas, aby sa pozornosť upriamila aj na skupiny, ktoré vyrastali v londýnskom jazzovo-bluesovom klubovom kotli, kde jedným z najdôležitejších ľudí bol napríklad anglický bluesový buditeľ Alexis Korner.
 

rolling-stones-50rokov

 

Až odvtedy sa dá povedať, že beatová scéna dostala nové, neutrálnejšie ťažisko a od spevných Beatles a ďalších liverpoolských kapiel s tzv. mersey soundom sa veľká časť váhy preniesla aj na tvrdšie kapely, vychádzajúce z chicagského blues - Animals, Pretty Things, Yardbirds, Them, ... V tých časoch sa dokonca začali celosvetovo utvárať dva tábory fanúšikov, ktoré preferovali buď Beatles alebo Rolling Stones. Keďže Beatles a Stones prišli na scénu v 60-tych rokoch, keď aj u nás bolo určité politické uvoľnenie, táto horúčka zastihla aj nás. Na rozdiel od rock'n'rollu, ktorý sa tu hral len okrajovo. A aj tu sa vytvorili dva súperiace tábory fanúšikov, podobne ako to bolo vo futbale, napr. Slovan – Inter, ktoré mali aj svoje domáce „erbové“ skupiny – beatlesáci boli nadšení hlavne z Beatmenov, pre stoneovský tábor držali bojovú zástavu vysoko The Buttons. Hoci ja som bol vždy zaujatý člen stoneovského tábora, musím priznať, že ten beatlesácky bol početne silnejší, najmä v Bratislave. Na rozdiel od takého Prešova, kde som chodil na strednú školu, tam to bolo dosť vyrovnané.

 

Päť pätiek v jednom vrhu

Keďže o samotných Stones už bolo popísané nekonečné množstvo papiera (sám mám doma niekoľko kníh o nich či od nich), o internete ani nehovoriac, nebudem tu sumarizovať stokrát napísané, veď ozajstný fanúšik už aj tak dávno všetko vie. Pridám iba niekoľko osobných dojmov, pretože Stones tvorili jeden z najväčších hudobných míľnikov môjho života. Veď práve kvôli nim som odložil „twistový“ saxofón a naučil sa hrať na gitare, aby som od rocku neskôr postupne prešiel – presnejšie povedané zacúval – až k blues.

Pokúsim sa aspoň trochu prísť na koreň ich celosvetovému a dlhotrvajúcemu úspechu. Hneď na úvod uvediem prirovnanie, že so Stones sa to má asi tak, ako keby sme hrali kocky a na prvýkrát hodili päť pätiek. Druhí hráči hodia síce aj nejaké šestky, no keď si ich zrátajú s ďalšími dvojkami, trojkami, dokopy im vyjde oveľa menšie číslo.

Začnem s rytmikou, tá má veľkú zásluhu na tom, že hudba Stones sa tak podmanivo valí. Určite každý počul množstvo verzií pesničky Route 66, no až keď si pustíte tú s Rolling Stones, tak vám rozhádže tancachtivé nohy nielen do všetkých kútov, ale až po strop. Pritom ani Wyman ani Watts neboli žiadni virtuózi, na rockovej scéne sa našla kopa lepších inštrumentalistov, no to čo zahrali oni, sedelo tam kde to malo byť, možno s presnosťou tisíciny sekundy a s dokonale uhádnutou intenzitou.

Ich hra mi pripomína hru fenomenálneho futbalistu Gerda Műllera. Po trávnikoch behala kopa oveľa lepších technikov, ale len on vedel do tej lopty kopnúť alebo pichnúť tak, že skončila takmer zakaždým v sieti, takže bral všetky tituly kráľa strelcov, aké len boli. Jednoducho – talent a intuícia mala navrch nad všetkou virtuozitou. Nuž, ak by sa vám zdalo prirovnanie Wymana a Wattsa k Műllerovi málo muzikologické, mám pocit, že tá vnútorná alchýmia rockovej rytmiky, prečo vás jedna roztancuje a druhá zalepí do kresla, sa ani poriadne muzikologicky vysvetliť nedá. Tá jednoducho je alebo nie je.

Ďalšia „päťka“ je Keith Richards. Tiež nebol nijaký mimoriadny sólista, no základ stoneovskej muziky tvorili jeho gitarové riffy, ktoré veru boli už aj „šestkové“. Pritom dobrý riff je v rockovej hudbe, ktorá preberá bluesový princíp zvolania a odpovede, ešte dôležitejší ako dobre vystavané sólo, pretože to je len ozdoba a pesnička musí žiť práve vtedy, keď sa nesóluje.

Brian Jones reprezentoval bluesovú podstatu Rolling Stones, ale aj rockovú štýlovosť životného postoja, čiže nepoddajnosť rockového umelca voči rituálom meštiackej spoločnosti, teraz by sme to nazvali odporom voči politickej korektnosti. Po ňom prišiel ešte bluesovejší Mick Taylor, no v tomto prípade musím povedať, že až jeho výmenou za Ron Wooda sa Stones etablovali ako štýlovo čistá a absolútne originálna rocková kapela. (Brianovo rebelantstvo a štýlotvorné rockerské bohémstvo potom prebral Keith Richards.)

Nuž a Mick Jagger, poučený rock'n'rollom, vedel dať do svojho hlasu dostatok rockovej maniery, aby znel ako dokonalý londýnsky frajer. Na druhej strane, jeho nadväzovanie na korene čistého bluesového spevu mu nikdy nedovolilo urobiť zo svojho hlasu lacnú komediantskú frašku, či dávať doňho prehnaný afekt. Ozajstný frajer vie, kedy sa končí frajerina a začína fraška.

rolling-stones-danglar
Danglárov plagát Rolling Stones vyšiel v časopise Nový Populár 2/2012

Vidieť Rolling Stones

Od osobných dojmov prejdem k osobným spomienkam. Táto spomienka bude dosť melancholická, taký bluesový molový akord na záver. Týka sa jediného koncertu Stonesov, ktorý som videl. Bolo to 18. augusta 1990 v Prahe. Samozrejme, že som sa tešil, ale zároveň som cítil, že už prišiel – neskoro. A tak som na tom obrovskom štadióne, plnom vytešených fanúšikov, skôr meditoval ako počúval muziku či sledoval po každej stránke profesionálne vymakaný koncert. Ani nie tak o tom, ako sa postupne mladí nadržaní rockeri zmenili na obchodníkov, ONI mi už v živote dali toľko radosti, že si to z môjho pohľadu mohli dovoliť.

Viac som meditoval nad tým, o čo všetko nás tu obrali naši súdruhovia. Samozrejme, aj ten vzdor voči režimu, či obchodovanie so vzácnymi LP-čkami na pokútnych burzách malo svoje čaro, no z pohľadu milovníka hudby to bol predsa len taký second hand. Najmä keď sa po krátkom uvoľnení opäť začali zakazovať kapely a cenzurovať. Hlavný uzáver celého meditovania bol ten, že som sa ubezpečil, že koncert Rolling Stones som mal zažiť niekedy pred dvadsiatimi rokmi, alebo aspoň pred desiatimi. Mohol to byť jeden z najväčších zážitkov môjho života. Cesta do Prahy v roku 1990 a potom únavný návrat preplneným nočným vlakom bol už len hold idolom mojej mladosti. Ja už som vtedy bol dávno hudobne niekde pri Mississippi. Vďaka Rolling Stones. Vďaka, Rolling Stones!

Ján Litecký Šveda
Kresba: Jozef Gertli "Danglár"

 

V júni 1965 vstúpila do rebríčkov pravdepodobne najznámejšia pesnička skupiny Rolling Stones

(I CAN’T GET NO) SATISFACTION:


 

 

Článok patrí k časopisu: