XI. ročník medzinárodného Winter JazzFestu Trnava sa, rovnako ako minulý rok, uskutočnil v modernom eventovom priestore OOZI na Trstínskej ceste 6/A. Tentoraz jeho termín pripadol presne na koniec meteorologickej zimy – na piatok 27. februára a na sobotu 28. februára. Návštevnosť prekonala očakávania organizátorov (Agentúry Bemykey Music a Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z.) – už pred začiatkom prvého večera boli takmer všetky vstupenky na festival vypredané.
Sprievodný program festivalu zahŕňal jazzový workshop „Základy improvizácie“ v ZUŠ Mikuláša Schneidera-Trnavského, stretnutia s hudobníkmi a jam sessions po skončení koncertov (ako house band sa predstavilo Jakub Turác Trio).
Festival Winter JazzFest Trnava 2026 z verejných zdrojov podporili: Fond na podporu umenia, Trnavský samosprávny kraj, mesto Trnava a SOZA.
Piatkový program odštartovala mladá česko-slovenská kapela Baron Haze pod vedením speváčky Simony Hulejovej, pochádzajúcej z Liptova. Zostavu okrem nej tvoria: Pavel Plašil – bicie, Robin Galia – klávesy a Marek Pach – basová gitara. Kapela čerpá z jazzu, world music, progresívneho soulu i moderného popu. Simona Hulejová má hlas ako zvon, nezaprie, že vo svojich speváckych začiatkoch sa venovala ľudovým piesňam. Túto autentickú energiu prenáša aj do jazzového spevu a scatu, ktoré dopĺňa dynamickým pódiovým prejavom. To ukázala už v prvej piesni Holúbky. Hudba jej spoluhráčov podčiarkovala emócie v speve, no žila si i vlastným životom (vždy však slúžiacim celku), čo sa prejavilo napríklad v piesni Realization. Vystúpenie vygradovalo v záverečnej piesni Radiant so spontánnym potleskom obecenstva do rytmu. Baron Haze priniesli na festival pocit svetla a majstrovskej ľahkosti a mali úspech.
Nasledoval koncert svetovej jazzovej extratriedy: projektu Jure Pukl – Analog AI. Išlo zároveň o predstavenie rovnomenného albumu z roku 2025. Nahrala ho tá istá výborne zohraná zostava hudobníkov, ktorá vystúpila na Winter JazzFeste Trnava 2026: Jure Pukl – saxofóny, John Escreet – klavír, Joe Sanders – kontrabas a Christian Lillinger – bicie. Zazneli napríklad skladby Tai (meno Jureho psa), Mysterious Joy, 447, Ode To Us či Prometheus. Hravý moderný jazz znel slobodne a expresívne. Slovinský saxofonista a skladateľ so spoluhráčmi z USA a Nemecka rozdávali improvizáciu plným priehrštím a vyslúžili si mohutný aplauz, zvlášť bubeník, ktorý hnal hudbu nekompromisne vpred. Nemohlo sa to skončiť inak ako standing ovation.
Záver piatkového večera patril histórii spojenej so súčasnosťou: do Trnavy zavítala jedna z najväčších legiend funkovej hudby, 82-ročný americký trombonista Fred Wesley. V 70. rokoch bol napríklad band leaderom the J.B.´s – kapely Jamesa Browna a vytvoril pre ňu väčšinu skladieb a aranžmánov. V jeho projekte Fred Wesley Generations s ním účinkujú dvaja mladší, no tiež vynikajúci hudobníci: Leonardo Corradi (Taliansko) – Hammond organ a Tony Match (Francúzsko) – bicie. Spojenie generácií v tomto prípade funguje na výbornú. Trio obecenstvu neponúklo len jazz a funk. Napríklad vo vlastnej piesni The Old Man sa Fred Wesley predstavil tiež ako reper, za čo zožal ovácie obecenstva, ktoré si s ním ochotne zaspievalo. Naopak, nežnú baladu Body And Soul zahral len v duu s organistom. V skladbe Caravan sa Tony Match prezentoval aj ako skvelý perkusionista. Nechýbali ani bluesovky Slide Man a Got My Mojo Working. Počas tej druhej Fred Wesley strhol obecenstvo k potlesku do rytmu a spevu. To isté sa dialo v priebehu výdatne groovujúcej piesne House Party. Mnohí ľudia z obecenstva už tancovali a tanec napokon prerástol do standing ovation. Po ňom nasledoval inštrumentálny prídavok a standing ovation sa zopakovalo.
V sobotu sa na Winter JazzFeste Trnava 2026 predstavili dvaja veľmi úspešní mladí slovenskí jazzmani so svojimi projektmi. Prvým z nich bol klavirista a skladateľ Alan Bartuš, ktorý sa okrem mnohých iných ocenení môže pochváliť tým, že sa dostal až do semifinále Herbie Hancock International Piano Competition. Jeho nový projekt má názov New York Trio – Deep Roots. V Trnave s Alanom Bartušom vystúpili ďalší majstri svojho remesla: Štefan „Pišta“ Bartuš – kontrabas a Vladimir Kostadinović – bicie. Keďže v triu sa stretol otec so synom, o to viac bolo zvýraznené spojenie tradície a mladistvého rozletu. V skladbách bola badateľná jemná práca s tempom a dynamikou a hudba sa často valila mocným strhujúcim rôznofarebným prúdom. Skladbu For You venoval Alan Bartuš obecenstvu, ktoré hudobníkom natešene tlieskalo. Aj skladby On Point a Double Shot boli náložou energie s parádnymi sólami všetkých členov slovensko-srbského tria a záverečná Mr. Kirkland znela ako esencia emócie a sily. Standing ovation bolo zaslúžené.
Ďalší účinkujúci cestovali kvôli festivalovému koncertu z Dánska a Švajčiarska skoro deväť hodín vlakom. Mladý altsaxofonista a skladateľ Nikola Bankov, víťaz prestížnej Danish Music Awards, so svojím bandom (Jonas Gravlund – gitara, Daniel Hernandez – klávesy, Frederik Bak – basová gitara a Jacob Hedegaard – bicie) predstavil svoj najnovší album Everwanted. Hudba, ktorú hrali, bola ako rýchlik poriadne rozbehnutý po koľajniciach moderného jazzu s prvkami rocku a elektroniky. Striedali sa zasnené i energické nálady a výsledok bol nadpozemským zážitkom pre obecenstvo. Zazneli skladby z nového albumu ako What´s Next?, Eleven:Eleven či On Repeat, ale aj staršie, napríklad For All We Love a Song For My Country. Po poslednej skladbe Fast Life nasledovalo búrlivé standing ovation.
O záverečný koncert festivalu sa postaral slovensko-český jazzový dream team: Martin Valihora Unit & Dan Bárta. Kapelu tvorili Martin Valihora – bicie, Juraj Griglák – kontrabas a basová gitara, Michal Bugala – gitara a (prekvapenie) Ľuboš Šrámek – klávesy. Nepokojne pulzujúce, virtuózne a kreatívne zahrané skladby skvele zapadli do nočnej festivalovej atmosféry a hudobníci si vyslúžili obrovský aplauz. Nálada gradovala, keď sa ku kapele pridal charizmatický spevák Dan Bárta so svojským pestrým pódiovým prejavom, ku ktorému patrilo melodické pískanie, scat i spev. Ako prvé zazneli piesne Vône a L. A. so slovenskými textami (pôvodne z repertoáru Richarda Müllera). Potom nasledovala pieseň Živý v češtine a groovujúci protestsong Too Young To Die (cover od Jamiroquai). Hudobníci speváka sprevádzali citlivo a dynamicky a pridali aj zopár krásnych sól. Piesne mali v sebe uveriteľnosť a úprimnosť. Na konci koncertu obecenstvo aplaudovalo postojačky a dožadovalo sa prídavku. Napokon ním bol hit On My Head, divoká hrmavica, ktorú Dan Bárta zo žartu nazval „jazzovou baladou“ a celá sála sa pri nej výborne bavila.
Trnava, hoci nie je vyslovene veľkým mestom, sa môže pýšiť až dvoma životaschopnými a úspešnými jazzovými festivalmi: letným Trnavským Jazzykom a zimným Winter JazzFestom Trnava. Obidva si udržujú záujem zanietených hudobných fanúšikov. Ako na pódiu v OOZI zdôraznil Martin Valihora, kultúra neupadá, lebo my všetci sme kultúra. A aj ja som rada, že môžem byť jej súčasťou.
RUŽENA ŠÍPKOVÁ
Foto autorka