ZEM SPIEVA

zem_spieva

 

Folklór je stále živý. Veľmi dobre sa mu darí v tom autentickom, v zachovávaní kalendárnych obyčajov, aj v tom škrobenom scénickom. Šou Zem spieva verejnoprávnej RTVS ho vytiahla do strednoprúdového záujmu. Výsledok vyšiel v prospech všetkých zúčastnených.

 

Zem spieva (ZS) je jasným dôkazom, že témy a obmeny pesničkových súťaží nie sú vôbec vyčerpané. Pôvodne malo ísť o poslovenčený folklórny projekt, ktorý fungoval v iných krajinách (Pobaltie, Maďarsko), no výsledkom bola nakoniec originálna koncepcia šitá na Slovensko. Na kastingy prišlo 350 súťažiacich, vybraných bolo 63 amatérskych súborov, ktorí sa predstavili v siedmich kolách. Súťaž pritiahla k obrazovkám divákov v rekordných číslach pre RTVS a vôbec k tomu nepotrebovala pompézne a bombastické sľuby v prospech víťazov. Až do semifinále nebolo jasné, o čo sa súťaží. Kým iné TV šou potrebujú na pritiahnutie účinkujúcich a divákov finančné odmeny, v ZS akoby výhra hrala nie sekundárnu, ale ani terciálnu úlohu. O víťazovi rozhodovali diváci cez SMS hlasovanie. Víťazom boli všetci dvadsiati semifinalisti, desiati finalisti aj konečný víťaz – FS Urpín. Pre svoje súbory získali finančné odmeny a dostali sa do silnejšieho povedomia.

Čísla sledovanosti v prvých dieloch príjemne zaskočili. Keď si však uvedomíme, že práve pre ľudový súbor je príznačné porekadlo: „Dedina – rodina.“, hodnoty sledovania a hlasovania neprekvapia. Profesionálnosť „amatérskych“ súborov tkvie v energii, ktorú dokážu hraním či tancovaním odovzdávať ďalej v komunite či v regióne. Súbory, ktorých folklór neživí, pre ktorých je folkór životom, majú rôzne stupne úrovne. Obe semifinále ponúkli špičku kvality, reprezentatívnu vzorku vysokokvalitného scénického folklóru na Slovensku.

Pre režiséra Petra Núňéza bola šou krokom plným otáznikov, tenkým ľadom. Od folklóru v televíznom primetime, hoci aj na obrazovkách verejnoprávnej, sa dá čakať čokoľvek. Program pracoval so systémom postupovej súťaže, no tvorcovia sa usilovali čo najviac pridŕžať neutrálneho označenia šou.  Súťaž predpokladá rivalitu, na ktorej program nestál a ani nechcel stáť, čo bolo evidentné až do úplného záveru. Zdalo sa nefér porovnávať v kolách jednotlivé kraje, spevákov s tanečníkmi, jednotlivcov so súbormi. Výstupom sa nakoniec stala akási reprezentatívna vzorka pestrej palety ľudového súborníctva na Slovensku.

Pre súťažný charakter programu oslovil režisér do poroty osobnosti na slovo vzaté, mená rezonujúce aj mimo komunity folkloristov. Samo Smetana a Alžbeta Lukáčová, obaja známi najmä zo skupiny Banda, hodnotili hudobnú časť. Traja choreografi a tanečníci, Barbora Morongová, Vladimír Michalko a Lenka Šútorová Konečná, sa vyjadrovali hlavne ku tanečným a dramatickým prvkom. Pomer tri ku dvom evokuje miernu nerovnováhu pri hodnotení hudobnej a tanečnej časti. Celkovo sa celej súťažnej šou  vyčítala istá nelogickosť postupovosti.


S hudbou vesmírnou

Pochvalné však je, že šlo o priblíženie folklóru medzi nefolkloristov. Tento zámer sa podaril. Mohli za to nefolklórni moderátori. Zoskupenie S hudbou vesmírnou (SHV) mali byť medzigeneračným ohnivkom. V prvých častiach si trojica mladých moderátorov viedla skvele. Ufrflané názory staršej generácie sa dali očakávať, no bezprostredný štýl, spevavosť, nápaditosť a zameranosť na mládež bola prvoradá. V semifinále a finále to SHV trochu škrípalo. Priamy prenos je iná káva, kostrbatejšie improvizácie v priamom prenose neboli tak ľahko zvládnuteľné ako dokrútky skečov. Objavili sa hluché miesta, trpké úsmevy.

ZS aktívne fungovala na internete. Pravidelné postovanie na FB, aktuálny TV archív, upload samostatných videí. Je fajn, že tvorcovia nezabudli na elektronický svet a snažili sa čo najviac podchytiť priaznivcov mimo obrazovky televízií.

Kritikou relácie bolo najmä málo folklóru. Isteže sa v desiatich trojminútových vystúpeniach nedá suplovať krása ľudového dedičstva. Priveľké očakávania z folklórnej osvety sa nedajú naplniť vo formáte šou. Kvitujem chýbajúce cinkanie na strunu patriotizmu či gýčového hejslováctva. Prvé časti mali hodinku a pol vysielacieho času, v ktorom šlo najmä o priblíženie sa mladým. Folklóru v ZS bolo asi toľko, koľko bolo krojov vo filme Tanec medzi črepinami. Tanec bol po desaťročiach folklórny kinofilm. Jeho soundrack je stále inšpiratívny a ponos nad chabým výberom z palety slovenských krojov zaváňal závistlivosťou a závisťou nad pretavením vlastného projektu na filmové plátno. RTVS má nálepku verejnoprávnosť, cez ktorú sa nedá ulahodiť všetkým. Sviežosťou formátu sa cez šou ZS priblížil významom k relácii Slovensko Advent.

RTVS sa doteraz nepodarilo presadiť na obrazovky toľkú mieru ľudového spevavého a tanečného ako cez ZS. Priame prenosy folklórnych festivalov prinášajú súkromné televízie a relácia Kapura nemá silné povedomie ani u samotných folkloristov. Či príde ďalšie pokračovanie a čo prinesie je veľkou otázkou, pretože prvý ročník nastavil latku privysoko nielen v sledovanosti, ale aj v celkovej koncepcii.

 

 

DESAŤ VECÍ O FOLKLÓRE, KTORÉ POTVRDILA ZEM SPIEVA

 

  • Folklór nie je len drevená kapela

Najčastejšie na pódiu znela drevená kapela v zostave basa, husle, kontra. Rôzne variácie, ladenie či technika hry sa líšili podľa regiónu, dedín, typu hrania. Priestor dostala dychovka (v semifinále s TS Kumšt), v úvodných kolách sa mihli ľudové tanečné muziky ako vystrihnuté z povojnových rokov.  Značnú časť muzík dopĺňal cimbal. Či zhodou náhod, alebo dramaturgickým zámerom dostali priestor gajdy, píšťaly, koncovky, nechýbali harmonikári, dokonca  došlo aj na ústne harmoniky v kroji (Trio Topoľovských).

 

  • Folklór je tanec

V úvodných kolách boli predstavené vždy tri súbory z jednotlivých krajov Slovenska. Zámerom bolo vyvážene vybrať sólistov, muzikantov, tanečníkov. ZS bola aspoň spolovice utancovaná. Od minimalistických choreografií, zameraných viac na podfarbenie dejovosti výstupu, po dychvyrážajúce výkony (Peter Vajda, Štefan Štec). 

 

  • Folklór je spev

Zborový, sólový, jednohlasný i viachlasný, mužský, ženský. O to viac vyniká spev a capella, bez doprovodu hudobných nástrojov, spev uspávanok, odobierok, balád či žartovných piesní. Prvé semifinále otvárali Horehronskí chlopi, do semififinálového výberu sa nedostali vynikajúci Paľáčovci. Zo ženských skupín sa charakteristicky prejavili sestry Matákové, či Rusínske trio. Nezabudnuteľné spevavé vystúpenie predviedla v semifinále DFS Šafolka.

 

  • Folklór je mladý a detský

Sympatické bolo zapojenie sa súborov spoza hraníc, najmä tých študentských (FS Poľana, FS Hornád). Vysokoškoláci z rôznych kútov Slovenska si v mestách vedia nájsť čas a priestor a vytvoriť súbory so zvučným repertoárom. Dva z desiatich finálových súborov boli čisto detské (DFS Šafolka, DFS Kornička), mladí < 30 tvorili viac ako polovicu účastníkov, videli sme tínedžerov s vlastnou muzikou (ĽH Martinky Bobáňovej). Ak by folklór na Slovensku nemal silné povedomie u rodičov dnešných detí, bilancia najmladšich účastníkov by nebola taká priaznivá.

 

  • Folklór je stále živý

V zostrihoch mali šancu aj súbory, ktoré folklór pestujú z lásky a ich interpretácia nedosahovala úroveň prvých kôl. Na pódiu sa predstavili najstarší nositelia tradícií (Gajdošová – Paluška),  Navyše sme viackrát počuli z úst porotcov, aby mladí či deti ešte išli za staršími a starými, za pamätníkmi piesní, ktoré majú ešte šancu byť zaznamenané. Takže aj dnešná generácia má šancu zachytiť dedičstvo.

 

  • Folklór je o enklávach

Gorali, Rusíni, Maďari, Moraváci. Aj toto je strana slovenského folklóru, ktorá sa síce veľmi do finále nedostala, no o to viac je zaujímavejšia. Ide tak o hodenú rukavicu pohraničným súborom. Nemôžu síce stavať na východoslovenský drajv, určite však ani na prílišnú skromnosť, ale na vlastnú rázovitosť. Pre divákov bolo prekvapením vidieť Citarový súbor z Buzice či goralské piesne zo Ždiaru.

 

  • Folklór je scénický

Svadby, detské hry, verbunky, stavanie mája, Kvetná nedeľa, Traja králi, fašiangy a mnoho ďalších zvykov spätých so životnými medzníkmi či prírodnými javmi nacvičia vedúci súborov ako javiskovú formu. Naškrobená scénickosť vo vypratých a vyžehlených krojoch sa vzďaľuje autenticite, akou žili naši predkovia. Je častou a aj oprávnenou kritikou nefolkloristov. Sú súbory, ktoré žijú len pestovaním obyčajov a o pódium veľmi nestoja. Má ale význam prinášať zvyky na pódiá tam, kde už nežijú v domácnostiach za spoločným stolom. Cez ZS sme videli najčastejšie pásmo svadobných odobierok. 

 

  • Folklór sa nebráni prienikom

V úvodných kolách dostali aj priestor kapely, pre ktorých sa folklór stal inšpiráciou (Nebeská muzika, Mojše band, Ľudové mladistvá). Spočiatku ich zaradenie pôsobilo rušivo, akoby uberali priestor rýdzo folklórnym súborom, no dramaturgický zámer bol jasný. Poukázať na inšpiratívne presahy do sfér rocku, džezu, popu. Táto tvár ľudového jednoducho patrí k našej dobe a nezabudlo sa na ňu ani vo finále (Štec za sprievodu klavíru Čekovskej, Cmorík s ĽH Martinky Bobáňovej).  

 

  • Folklór nie je o súťaživosti

Do súťaže sa neprihlásilo množstvo súborov. Možno z nedôverčivosti ku súťažiam, skepse, z obavy pred „šlágrovitým“ charakterom programu, z vlastnej neistoty alebo presvedčenia. Slabo bol zastúpený najmä západoslovenský región. Finále valcoval východ a stred, z desiatich účinkujúcich západ zastupovala DĽH Kornička. Verdikty nad súbormi úvodných kôl neboli len o potľapkávaní a pochvalných slovách. Porota neraz využila nevybrať z účinkujúcich semifinalistov. Výsledkom bol kvalitný výber, pri ktorom súťaživosť bola pridanou hodnotou konceptu.

 

  • Folklór je na celý život

Folklór má v hudbe medzi inými žánrami navrch. S ľudovou hudbou sa rodíme, sprevádza nás v uspávankách, detských piesňach, donedávna ľudová či zľudovená hudba sprevádzala generácie celým životom až po samotný záver. Finalisti na svojich weboch, účinkujúci v dokrútkach sa bez obáv a s istotou vyjadrujú o ľudovej tradícii ako o láske, životnej filozofii. Cez šou ZS tvorcovia vôbec nestúpili mimo aktívneho diváckeho záujmu. Vytvorili akýsi postupový festival, ktorého ďalší ročník je očakávaný.

JURAJ GONŠOR

 

Článok patrí k časopisu: