BARBORA BLOOM * 15/7 (recenzia CD)

 

Na úvod mám chuť napísať niečo o druhej reinkarnácii Eddie Brickell na Slovensku v podobe Barbary Bloom. (Za prvú slovenskú Eddie Brickell som, samozrejme, považoval Katarziu). No po zrelej úvahe a usilovnom počúvaní albumu som sám seba presvedčil, že mierne infantilne pôsobiaca intonácia á la Eddie je spontánne vyzretým svojbytným prejavom, ktorý so mnou spomínanou predlohou nemá nič vedome spoločné.

Album otvára introvertne znejúca pieseň Nebesá, ktorá prináša veľa „skrytých“ zvukov, ktoré som spočiatku považoval napr. za nevypnutý strunník na malom bubne, a ktoré som sa prestal pokúšať identifikovať už po druhom vypočutí. V popise v booklete k skladbe Čierna labuť je Barbora uvedená ako autorka textu a spevu. Spevom je myslená asi pomerne ťažko uchopiteľná melodická linka, ktorá ale v symbióze s mierne hypnotickým rytmom, vytvára celkom zaujímavý celok. Barbora v Čiernej labuti pôsobí takmer drzým dojmom, ktorý ale umocňuje celkovú atmosféru, akurát časť „C“, ktorá má akoby spojiť dve projekcie tej istej skladby, pôsobí trošičku umelo. Pri skladbe Nesmrteľná ryba už prestávam pochybovať o zvláštne svojbytnej poetike Barbory Bloom. V skladbe Tichá ulica ma melodická linka, veľmi nepresvedčila, autorské melodické oscilácie niekde na okraji bluesovej pentatoniky a spomienok na Jima Morrisona či Deža Ursinyho považujem skôr za zabijaka slovenskej hudby. V skladbe Vône vďaka violončelu Katky Kozelkovej vzniká v kombinácii s Horákovými aranžmánmi až filmové napätie. No nie je to prvá skladba, v ktorej zaznelo violončelo. Už v Čiernej labuti violončelo zvýšilo dramatické napätie, rovnako ako aj v Tichej ulici. Skladba Každý sme iný preplávala okolo mňa ako ďalší príklad autorskej nenápaditej melodickej oscilácie na pomedzí bluesovej pentatoniky. Našťastie, je to len druhý takýto prípad na tomto albume. V Izbe bez zrkadla Barbora dokázala opustiť trojtónové melodické linky a rozkošatiť melódiu adekvátne k svojej jedinečnej textovej poetike. Album plynulo pokračuje skladbami Rozprávaj mi rozprávku a Nedeľná až k záverečnej piesni V inom priestore, kde zvuk nápadito doplní dychové kvarteto. Teším sa na koncertné stvárnenie tohto albumu, ktorého poetika a úprimnosť ma milo prekvapila.

***1/2

DUŠAN PAPP

 

Článok patrí k časopisu: 
Súvisiace články: