Ďalší editorský počin košickej Hevhetie prináša album gitaristu a hľadača Miloša Železňáka. Tentoraz pod názvom, ktorý evokuje dielko iného gitaristu, ktorý sa na ňom predstavil ako pesničkár. Hovorím o Šebanovi a jeho Bezvetrí. CD inšpirované poéziou Erika Ondrejičku (jeho rovnomenná báseň je vložená ako sprievodka) pozostáva z osmičky trekov. Definuje ich zvuk jazzového tria domaľovaný sláčikovou miniúderkou Jána Kružliaka Jr. a saxíkom Adriana Harvana. Rytmika v zostave Robo Ragan (bs) a Peťo Solárik (ds) diskrétne sekunduje Železňákovej gitare. Krátke Intro (stratená basa) je plodom zaznamenaného hľadania zvuku v štúdiu s pokecmi hudobníkov. Dvojka s názvom „Deň ako stvorený pre návrat“ navodí atmosféru nepokoja a dezilúzie – nemá ďaleko k freejazzu s mottom „čím škaredšie, tým krajšie“. V zvukomalebnej „Kytici chryzantém“ znie Železňák ako raný Metheny z obdobia „Bright Size Life“. Mňa osobne najviac berú akustické balady ako „Na sedadle starého autobusu“, ktoré sú vzdušné a vo všadeprítomnom hľadačstve netlačia až tak na pílu. V skladbe „Nad lesnou cestou“ namaľoval Solárik perfektnú náladu odkvapkávajúceho hvozdu po letnej búrke. Krehká nálada sa ďalej rozvíja v minimalistickej téme akustickej gitary a kontrabasu. Po meditatívnej „Zastávke na znamenie“ s voľnou rytmickou štruktúrou prichádza záverečný opus albumu pomenovaný „V smere výbuchu“. V ňom sa strieda energický beglajt na pôdoryse ležatých kíl sláčikov so sólovými rubato medzihrami gitary. Všetko sa končí optimistickým čistým C-durom, v duchu lakonického konštatovania, že: „trochu sme blúdili, ale perníkovú chalúpku sme napokon našli“.
***1/2
ANDREJ TUROK