Island je krajina paradoxov. Národ ktorý ju obýva jestvuje takmer celý v jednom meste. Učí sa žiť s prírodou, ktorá mu určila iné pravidlá než platia na väčšine obývanej plochy zemegule. Za svoje obete však toto spoločenstvo severanov dostáva od prírody aj dary. Niektoré z nich si necháva pre seba, o iné sa rado podelí so zvyškom sveta. Možno aj vďaka tejto tradícii posiela originálne hudobné pohľadnice z Islandu toľko hudobníkov. Možno aj preto sú toľkí z nich zaujímaví pre zvyšok sveta.
Dôkazom silného hudobného podhubia islandského pobrežia sú Sigur Rós. Z pôvodnej trojice mladíkov sa behom niekoľkých rokov vytvorilo zoskupenie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo hudobný svet. O výnimočnosti hovoria poetické slová istého britského publicistu: „Keď Boh počúva hudbu Sigur Rós, roní v nebi zlaté slzy.“ Až donedávna pôsobila skupina v zložení Jón Birgisson (spev, gitara), Georg Hólm (basgitara), Orri Páll Dýrason (bicie) a Kjartan Sveinsson (klávesy). Do celosvetového povedomia sa štvorice islandských muzikantov vypracovala začiatkom nového milénia a stala sa z nich najslávnejšia islandská hudobná skupina od čias Björk. Punc jedinečnosti im okrem iného dáva aj hlas speváka Jónsiho, ktorý okrem spevu v rodnej reči vytvoril aj jazyk sebe vlastný nazvaný Vonlenska. V jednom z rozhovorov tento svojský umelec vraví, že nezáleží na tom, či ľudia rozumejú tomu čo spieva. Dôležité je či dokážu uchopiť vlastné slová a sny.
Nádejný začiatok
Debutový album Sigur Rós s názvom „Von“ obišla väčšina zahraničných hudobných kritikov míľovým oblúkom. Nebola to bohorovnosť publicistov čo spravila zo skupiny zlatý nuget svetovej scény až v novom miléniu, ale skôr nevšímavosť z ich strany. Svoju pozornosť začali upriamovať na mladý objav až po tom, čo muzikanti z Reykjavíku zaznamenali úspech v Británii. V britskom hudobnom éteri uspeli v poradí druhým štúdiovým albumom „Ágætis Byrjun“ až po tom, čo naň upozornili blogeri a niektoré internetové stránky. Kritici siahli po debutovej nahrávke „Von“ až dodatočne. Vynášali ho do výšav, kdesi nad paru z horúcich prameňov, ktorá stúpa ponad islandské pobrežie. Autori mnohých recenzií sa neubránili pátosu, ale opísať zážitok z neznámeho v ušiach nútil väčšinu z nich skĺzavať do slovného klišé spätého s Islandom. Sigur Rós pristúpili ku skladbám pomerne odvážne. Vytvorili experimentálne zvukové obrazy islandskej pevniny, z ktorých vystupuje ten krásny fistulový, často nezrozumiteľný hlas Jónsiho Birgissona. Elektrizujúce! Adam Strohm povedal, že debutová nahrávka „Von“ je v istom zmysle pohľad prostredníctvom ultrazvuku na plod, ktorý sa zatiaľ ukrýva v tele Sigúr Rós. To čo môžeme aktuálne zhliadnuť je nejasné vyjadrenie toho, čo bude nasledovať neskôr. Napriek priaznivým hodnoteniam, v ušiach recenzentov stále viac rezonoval „Ágætis Byrjun“. Sigur Rós zaznamenali dovtedy nevídaný záujem o ich tvorbu po oboch stranách Atlantiku a „Ágætis Byrjun“ bol prehlásený za prvý zásadný album dvadsiateho prvého storočia. Nemalú úlohu na „Ágætis Byrjun“ zohral pred jej nahrávaním aj príchod multiinštrumentálne zdatného klaviristu Kjartana Sveinssona. Ten bol jediným vyštudovaným muzikantom spomedzi členov skupiny. Po hudobnej stránke sa už štvorica nachádzala niekde inde. Zbavili sa elektro-popového nánosu, pribudol svieži post-rockový zvuk a zároveň sa im podarilo presvedčivo uchopiť éterickú atmosféru islandskej zeme plnej skál a ľadu ako na debutom albume. Sigur Rós dokázali, že majú nesmierny cit pre vytváranie atmosféry.
Plynulý priebeh
Po úspešnom turné sa Sigur Rós pustili do nahrávania novej štúdiovej nahrávky, v poradí už tretej. Išlo o album bez názvu. Bol odspievaný výhradne v Jónsim vytvorenom jazyku Vonlenska. Sigur Rós nezaznamenali na albume žiadny výraznejší posun. Album v princípe rozdelil hudobnú verejnosť na dva tábory. Jedných, ktorí považovali nahrávku za slabší dôvetok „Ágætis Byrjun“ a tých, ktorým bolo toto CD napriek všetkému dôkazom, že Sigur Rós robí to čo robí veľmi dobre. Nasledoval album „Takk...“. Všetko čo na ňom muzikanti okolo Jónsiho Birgissona vytvorili možno považovať za ďalší krok pre skupinu. Väčšiu hravosť do hudby vniesli až prostredníctvom nasledujúcej štúdiovky „Með suð í eyrum við spilum endalaust“. Ale s ňou už Sigur Rós plávali oveľa viac v popových vodách. Samozrejme, každá skladba má svoje vlastné kúzlo, úroveň kvality, ale tá zvláštna mágia sa pomaly začala vytrácať.
Postupný návrat ku koreňom
Plánovaná ročná prestávka po nahratí „Með suð í eyrum við spilum endalaust“ sa z rôznych dôvodov natiahla o ďalšie tri roky. Začalo sa špekulovať, že dlhé ticho predznamenáva koniec. Jónsi neskôr situáciu vyvracal tvrdením, že si jednoducho potrebovali oddýchnuť. O slovo sa znova prihlásili v roku 2012 šiestym štúdiovým počinom „Valtari“. Album je dosiaľ najpokojnejšou nahrávkou, akú Sigur Rós predstavili. Jónsi sľuboval, že vytvorí niečo viac experimentálne ako predchádzajúcu „Með suð í eyrum við spilum endalaust“, či ešte skôr vydanú „Takk...“. V konečnom dôsledku Birgisson dotiahol predstavy o „Valtari“ do zdarného konca. Chýbala však gradácia, ktorou Islanďania dokázali vystavať elektrizujúcu atmosféru skladieb. Jakub Malar napísal, že Sigur Rós na „Valtari“ iba rozohrávajú svoju obľúbenú hru na emócie, ktorá síce baví, ale už tak nefascinuje. Iní zasa videli „Valtari“ ako pomerne vydarenú nahrávku a v kontexte tvorby ju vnímali ako postupný návrat do obdobia debutového albumu „Von“. Avšak nie po stránke hudobnej, ale v chuti znova experimentovať. Od albumu „Valtari“ mnohí očakávali viac, ako im bol schopný ponúknuť. Prinajmenšom však u nich vzbudzoval nádej, že ak sa Sigur Rós podarí vydať ďalší album, bude to niečo znamenité.
Očakávaná zmena
Nový album „Kveikur“ predstavila skupina v júni tohto roka. Očakávania boli veľké. Kapela podobne ako debut „Von“ nahrávala v trojčlennej zostave, keď ju po dlhoročnej spolupráci opustil klavirista Kjartan Sveinsson. To sa patrične prejavilo na smere, ktorým sa Sigur Rós vybrali. Inak povedané – po vypočutí možno bez okolkov skonštatovať, že v hodnoteniach sa objaví niekoľko nových adjektív. Sigur Rós zároveň vyvracajú niekoľko rokov zaznievajúce novinárske klišé o melanchólií, drakoch kúpajúcich sa v horúcich gejzíroch a elfoch prebývajúcich v ľadových zámkoch. Zmena, ktorá prišla v podobe „Kveikur“ určite zaskočila. Či už v dobrom, alebo nie. Album je priamočiarejší, agresívnejší a lepšie uchopiteľný pre ucho poslucháča ako predchádzajúce nahrávky, najmä CD „Valtari“, ktoré akoby bolo kompozične jednou veľkou labuťou piesňou pre Sveinssona. Jeho odchodom sa do popredia dostáva zvuk gitary, basgitary i bicích nástrojov. Chýbajúce klávesy zaplnili elektronikou. V niektorých piesňach sa dokonca objavuje niečo dosiaľ nevídané v tvorbe Sigur Rós - náznaky refrénov. Vskutku pozoruhodná práca so zvukom je zachytená aj na tomto, poslednom albume. V spätosti s Jónsiho nezameniteľným hlasom robí zo štúdiových záznamov Sigur Rós krásny zážitok vyvolávajúci emočnú erupciu. Zo strany poniektorých kritikov zaznievajú hlasy, že „Kveikur“ je najlepší album Sigur Rós za posledných desať rokov. S istými výhradami možno tomuto názoru prikývnuť.
JAKUB HABAS