Od 13 rokov nerobil nič iné, než len hral na klavír – povie o ňom na záver filmu brat. Jeho život bol jedna veľkolepá dramatická hudobná skladba, opilecká báseň, blúznenie citlivej čiernej duše, ktorá s pobaveným údivom vidí pôvab všade, kam sa pozrie.
Nebol tu dlho, iba 48 rokov. A neupil sa na smrť, ani nepil z depresívnych dôvodov. Naopak, ku koncu sa žitím nadchýnal viac než kedykoľvek predtým, tri roky zo zdravotných dôvodov dobrovoľne absolútne triezvy. „V té střízlivosti jsem ještě okouzlenejší,“ povedal. „Střízlivost je nejsilnější droga.“ Napriek tomu mu ten jeho čas zjavne stačil. Vytvoril a odohral dosť nádhernej, divokej, clivej hudby, napísal dostatok poézie pre ten malý kúsok sveta, kde pôsobil.
A mal aj iný dôvod, než svoju umeleckú tvorivosť – vytvoril si aj vzácne šťastný dlhodobý ľúbostný vzťah. Jeho priateľka je z francúzskej časti Kanady; strávila s ním devätnásť rokov a do iných sfér ho odprevadila bez pátosu a zbytočných vzlykov. Iste rozumela tomu, prečo odchádza a že v skutočnosti s ničím nekončí ani nič neopúšťa, len ide prežívať a preciťovať ďalej.
Manažér Filipovej kapely Psí vojáci Romek Hanzlík pripravil dva roky po jeho smrti hodinu a pol trvajúci dokumentárny film, ktorý sa skladá z pestrej zbierky materiálov a vykresľuje Filipa od detstva až po fyzickú smrť. Obsahuje pôsobivé, intímne vyznievajúce archívne zábery z koncertov aj iných akcií, rozhovory z rôznych období a na rôzne témy so samotným Filipom, súčasné vyjadrenia Filipovho brata, priateľky, spoluhráčov, aj niekoľkých ďalších osôb. Výpovede sú často „ilustrované“ zábermi na miesta pre Filipa významné, prípadne symbolicky zosúladené so znejúcimi slovami či hudbou.
Bola som jedna z tých, ktorí kedysi, v plastickom veku útlej mladosti so všetkým tým typickým hľadaním a skúmaním, zažili akýsi koncert Psích vojakov, ohúrení silou textov aj dlhých hudobných sól – nielen divého klavíru, no napríklad aj saxofónu (skupina stála na svojom lídrovi, ale aj ostatní účinkujúci boli vždy skvelí muzikanti a silní ľudia). Nijak zvlášť som sa o nich ale nezaujímala. Nevedela som, že spevák, klavirista, textár a skladateľ bol jemný, citlivý, predčasne vyspelý chlapec, ktorý bol už v trinástich rokoch intelektuálne riadne podkutý a jasne zameraný na vlastnú kreativitu. Napokon, mali to v rodine (hoci to v skutočnosti nič neznamená ani nepredurčuje): otec uznávaný český dramatik, starší brat uznávaný český spisovateľ. Mama, ktorá mladšieho syna chránila a podporovala napríklad aj tak, že mu vybavila oslobodenie z telocviku. Hudobná dráha sa Filipovi naozaj rozbehla už v tých trinástich. Ako takéto tvorivé decko začal hrať v kapele, ktorá sa volala Psychedelický štekot, ktorý sa o trochu neskôr zmenil z púheho výhražného brechotu na bojovú silu – Psích vojakov. Dokonca, jeden z ich veľkých hitov mal pôvod už tam, v tom tvorivom intelektuálnom detstve, ktoré sa nám mnohým nostalgicky spája s érou paradoxného socializmu a ktoré dnes medzi virtuálnou, facebookovou, všestranne zabezpečenou mládežou asi už nenájdeme: „Mám černý kolo a bílý řídítka. Jednou špatně skončíš, říkala mi maminka.“ Maminka mala pravdu, ale jednoznačne to stálo za to.
Aj v tom bola nádherná sila Psích vojakov a Filipa Topola. Zosobňoval toho, kto je tvorivý až do sebazničenia, a užíva si to. Toho, kto dôverne pozná inšpiráciu, ktorá uchvacuje drsne, bez možnosti vydýchnuť si, a núti pozerať sa na krásu krásnu až na zaplakanie.
„Z duše mi vykvet velkej černej květ, tak velkej, jako tenhle svět...“
Film nezobrazuje Filipa Topola ako zidealizovaného hrdinu; je jeho celostným ľudským obrazom. Aspoň do tej miery, do akej sa dá nazrieť do inej ľudskej duše zvonka, aj keď s pomocou vlastných slov a skutkov dotyčného.
Vedel ľudí „využiť“, dozvieme sa o ňom. Tak ako asi všetci umelci, mal veľkú dávku egocentrizmu. Akonáhle ho raz niekto prestal baviť alebo inšpirovať, bez nutnosti vysvetlenia či ospravedlnenia s ním skončil, či to bola milenka alebo hudobník-spoluhráč.
Jeho životopisné dátumy sú jún 1965 – jún 2013. Bol to Blíženec. Ako je pre Blížencov typické, sú to nesmierne komunikatívni a komunikačne zdatní jedinci s bystrou mysľou a večne zvedavým intelektom. Extrovertní a extravagantní, maximálne spoločenskí a priateľskí. Nie sú to žiadne „temné“, depresívne typy. Tak sa aj o Filipovi dozvieme, že všetko robil s nesmiernou ľahkosťou. Rád sa bavil, bol veselý a milý, veľmi mierny a jemný, žiadny bitkár. Konflikty vedel vždy utíšiť a urovnať.
Vo voľnom čase sa rád potuloval po Benátkach. Viackrát bol v Montreale, keďže jeho milovaná priateľka bola odtiaľ. V poslednom období svojho života žil sám v starom paneláku
v Holešoviciach a miloval to tam. Prechádzal sa po platanovej aleji a v noci občas chodieval na Strossmayerovo námestie, kde sa rozprával s kostolom, ktorý vnímal ako blízku bytosť.
Miloval Mozarta. Mozart mu vraj doslova zachránil život – jeho hudba mu dávala silu v najhorších chvíľach, kedy bojoval s ťažkou chorobu a dlhým pobytom v nemocnici, čo je podľa neho maximálne netvorivé prostredie. Mal ohromnú zbierku cédéčok s rôznymi nahrávkami hudby
z obdobia klasicizmu a baroka.
Psí vojáci boli známi aj v zahraničí. Boli ojedinelí na našej i svetovej scéne. „To, čo robili, sa nepodobalo vôbec ničomu.“ (R. Hanzlík) No hoci začali tak dávno, profesionálne hrať a hudbou sa aj živiť začali až po revolúcii v novembri 1989. Dovtedy sa pohybovali na hrane – väčšinou boli zakázaní, občas im bolo dovolené niekde vystúpiť. „Chtěl jsem psát tak temnou hudbu, že si z ní všichni komouši podřežou hrdla,“ spomínal Topol.
Ich hudba bola použitá vo viacerých filmoch. Filip Topol si to odskúšal aj ako herec – hlavnú postavu hral vo filme Žiletky z roku 1994. Okrem hudobných textov napísal tiež niekoľko noviel.
Film vznikal dva roky. Námet a scenár napísal manažér Psích vojakov (od r. 1996 až do konca) a zároveň blízky priateľ Filipa Topola Romek Hanzlík. Réžie sa ujal Václav Kučera, ktorý sa venuje hudobným dokumentárnym filmom už veľa rokov. Film vznikol aj vďaka tzv. crowdfundingu, čo je spôsob, kedy fanúšikovia pošlú tvorcovi peniaze umožňujúce vznik určitého projektu alebo diela;
v tomto prípade si proste, podľa Hanzlíkových slov, „kúpili lístok do kina vopred“. Prvého pol roka však pracovali všetci zadarmo. Jednoducho mali potrebu tento film urobiť. Peniaze začal Romek riešiť až za pochodu.
Psí vojáci boli fantastický fenomén našich končín. Pripomenúť si ich existenciu a zárez, ktorý kedysi možno spravili ich žiletkovo ostré skladby do nášho vnímania vecí, stojí za to napríklad aj cez tento film.
ZUZANA ŠESTÁKOVÁ