Tí, čo poznajú formáciu Fairy Tale a ich skladby a albumy posúvajúce sa postupne od ambientu, trip-hopu až k prog-rocku možno postrehli, že na pár rokov zmizla zo scény. Jej hlavní protagonisti Barbora Koláriková (spev) a Peter Kravec (basgitara, gitara, produkcia) pokračujú aj s bubeníkom Ľubom Pavelkom v projekte Babokalyps. Ten sa vlani vrátil s albumom Veľký Voz (Hevhetia 2017). Nielen o ňom sme sa porozprávali s Barborou a Petrom.
Keď ste začínali nahrávať Babokalyps, tak ste to plánovali ako jednorazový projekt alebo plnohodnotnú skupinu?
Barbora: Pôvodne to nemala byť ani skupina ani projekt, malo to byť niečo ako môj sólový album. Je to iné ako Fairy Tale už tým, že pesničky sú v slovenčine, hudba je omnoho komornejšia, pokojnejšia, má iný výraz a charakter. No nakoniec to skončilo ako projekt, lebo vklad ostatných hudobníkov to nasmeroval tak, že už to nebola len moja sólovka.
Peter: Zo začiatku sme to skúšali aj s Marekom Škvareninom, takže Fairy Tale tam bol skoro kompletný, no práve pri Marekovej hudbe som si uvedomil, že to trochu chytá zvuk Fairy Tale-u. Pritom som cítil, že chceme ísť niekam inam – aj zvukom aj celkovým chápaním a poňatím. Preto sme to skúsili aj s novou klaviristkou Luciou Petákovou. Od začiatku som vedel, že chceme urobiť niečo iné a od začiatku som vedel, že to nebude Fairy Tale, len som presne nevedel, kto tam bude hrať. (smiech) Ale neriešili sme, či to bude jednorazový počin, alebo či v tom budeme pokračovať. To ukáže čas.
Album ste nahrávali naživo celá kapela, alebo postupne po nástrojoch od rytmiky?
P: Live sa nahrávali klavír a bicie. My sme síce s nimi hrali tiež, no gitary a spev sme opravovali a dohrávali ešte raz. Jednak v tej fáze ešte všetky veci nebolo kompletne vymyslené, niekedy som za behu dostal nové inšpirácie ako gitary zaranžovať inak. Ale s rytmikou sa už takmer nič nerobilo.
Peťo, ty si autorom väčšiny skladieb – po hudobnej aj textovej stránke. Aká bola pre teba najväčšia zmena – aj z hľadiska hudby, aj textov?
P: Zmena bola hlavne v tom, že som po dlhom čase chytil do ruky akustickú gitaru. To bol môj prvý nástroj, ktorý som objavil ešte ako dieťa a radosť z toho sa tam nejakým spôsobom prebudila. Tí, čo na gitaru hrajú, vedia, že zvádza k úplne inej emócii a k čistote a čo sa týka skladania, tak to bola aj trochu očista. Fairy Tale bolo viac o rytmike, taktoch, zaujímavých protirytmoch a podobných veciach, ktoré sme teraz riešiť nechceli. Teraz to bolo hlavne o piesňach.
Bolo ťažšie skladať texty v slovenčine?
P: Paradoxne ani nie, sám som bol prekvapený z toho, že to ide až moc dobre. Prišlo mi omnoho poctivejšie a úprimnejšie vyjadrovať sa v rodnom jazyku.
Barbora, tebe sa piesne v slovenčine spievali lepšie ako predtým anglické?
B: Je to inakšie, pretože angličtina dáva spevákovi viac voľnosti. Nemá toľko pravidiel, kde sa má spievať kratšie, dlhšie. Slovenská gramatika má dĺžne a pôsobila by čudne, keby som niekde neprirodzene natiahla krátku slabiku alebo dlhú skrátila. Pri slovenčine sme ostali aj preto, lebo mnohým ľuďom sa páčilo práve tých pár slovenských skladieb od Fairy Tale a nabádali nás, nech v tom pokračujeme. Tak to pre nás bola aj inšpirácia.
P: Ale nebol to primárny cieľ. Skôr to bol z môjho pohľadu autora aj pocit akejsi únavy. Mal som teraz pri skladaní v angličtine pocit, že sa na niekoho alebo niečo hrám. Keďže nie som rodený Angličan, nepremýšľam v angličtine, mám potom určité limity. Dá sa síce vyjadriť nejaká myšlienka, ale určite to nie je také prirodzené, ako v slovenčine.
B: Je jedno, či je to po slovensky alebo anglicky, stále sme to my, stále je tam náš rukopis, hlavne Peťa ako autora. Ale cítili sme, že potrebujeme zmenu a posunúť sa niekam inam.
Mnohým aj známym kapelám vyčítajú, že nahrávajú „stále ten istý album“ len s inými názvami piesní. Na druhej strane sú interpreti ako napríklad Frank Zappa, Prince, David Bowie, Steven Wilson, Paul Weller..., ktorí akoby každým albumom uzavreli jednu kapitolu a ďalší ich album znie úplne inak.
P: Asi je to tým, že ak máš zmluvu, albumy sa predávajú, berieš to ako prácu a nie si nútený sa niekam posúvať. No ak to je skôr o umeleckom vyjadrení, tak skôr skúšaš a hľadáš. No treba to aj vedieť urobiť, lebo každý nedokáže stále niečo urobiť inak.
Mnohým sa náš nový album zdá smutný a príliš intímny. Možno čakali ďalší Fairy Tale, dlhé pinkfloydovské plochy a podobne. Nestotožňujem sa síce s výrazom folk, ale pokiaľ je ten album o piesňach, tak ten prvok tu je. Pokiaľ je folk o Nedvědovcoch a podobných veciach, tak to takto necítim. Ale ak si vezmeš pesničkársky prejav Boba Dylana alebo Paula Simona, tak takýto rozmer to mať môže. A aj Paul Simon mal tiež väčší úspech s hitovkami a piesňami zaranžovanými pre väčšie skupiny ako sám so španielkou. Ale to už je daň za to, čo chceš urobiť.
S Hevhetiou máte voľnosť a slobodu pri vydávaní albumov?
Nechcel som Jana Sudzinu do toho nejako tlačiť. Spomínal som mu, že mám pre neho nejaké prekvapenie. Keď to bolo hotové, tak som mu to poslal a napísal mi doslovne, že je to parádny album a že to chce vydať. Predtým som síce uvažoval, či to nepošlem napríklad do Slnko records, ale prišlo mi to ako zbytočné špekulovanie. S hudbou na Slovensku je to ťažké, pri pár kontaktoch, sem-tam nejaké rádio, časopis a tým to vlastne končí. Potom to zahráme pre pár kamarátov a ich kamarátov.
Po vydaní albumu ste priamo v štúdiu odohrali pár intímnych koncertov pre kamarátov. Nerozmýšľali ste o tom, že by ste si zahrali v kluboch a neťahá vás to aj na väčšie pódiá?
P: Ťažko povedať či neťahá. Hudbu sme chceli najprv prezentovať tak, ako sme ju nahrali – v jemnej, akustickej, tichej podobe a s takou tichou hudbou nemôžeš ísť do klubu. To nenazvučíš, neprehlušíš, obecenstvo čaká klasický alebo elektrifikovaný rock, niečo hlučné, čo prebije zvuk výčapu. Navyše tie piesne sú veľmi intímne a aj keď ľudia prídu počúvať hudbu, tak skôr takú, ktorú poznajú. Netrúfal by som si tam hrať takýto neznámy a osobný materiál. Lepší zvuk nikde nedosiahnem a pravdupovediac - ani ma nenapadajú priestory, kam by sme s tým mohli ísť.
B: Ak by sme natrafili na priestor alebo akciu, kde by bola takáto hudba vhodná, tak radi prídeme. No nechceme hrať niekde, kde by naša hudba pôsobila zbytočne.
P: Na to sme ju ani nerobili (smiech). Ale keď si sa pýtal, či sme rozmýšľali... Áno, rozmýšľali sme, ale na nič sme neprišli. (smiech).
PETER CAGÁŇ