DICK DALE * King Of The Surf Guitar

dick_dale

 

Nie je to tak dávno, čo svet obletela správa, že vo veku 81 rokov zomrel americký rockový gitarista Dick Dale, prezývaný „kráľ surfovej gitary“. Tento surfista, priekopník surf rocku i novátor, ktorý pomohol rozšíriť možnosti elektrickej gitary, skonal v sobotu 16. marca 2019 v meste Loma Linda v Kalifornii na zlyhanie srdca a obličiek. „Dick Dale bol skutočným kráľom surfovej gitary. Predtým, než skupina The Beach Boys dala tomuto novému žánru slová, Dick Dale ponúkal inštrumentálnu hudbu k zážitkom zo surfovania. Ovplyvnil nás všetkých!“ – vyjadril sa americký hudobník, skladateľ a v neposlednom rade hudobný producent Stevie Van Zandt.

 

Multiinštrumentalista Chris Darrow, ktorý sa v hudobnom priemysle pohyboval viac ako päťdesiat rokov a Dalea videl prvýkrát vystupovať v sále Rendezvous v Newport Beach v Kalifornii na začiatku 60. rokov 20. storočia, poznamenal: „Intenzita a hlasitosť vystúpení boli také, až som mal dojem, že sa drevená budova počas toho, ako hral, vznášala nad zemou. Až kým neprišla na scénu skupina The Beatles, neexistovalo nič, čo by tak vyburcovalo publikum, ako to dokázal Dick Dale a kapela The Del-Tones. Jediným skutočným gitaristom surf rocku je pre mňa Dick Dale. Zvyšok gitaristov sú imitátori.“ Možno jeho vyjadrenie vyznie prehnane, každopádne Dick Dale ovplyvnil kapely ako The Beach Boys, The Cure či gitaristov Eddie Van Halena, Ry Coodera, Jimi Hendrixa a ďalších. Jeho inštrumentálna skladba (respektíve hit) „Misirlou“ z roku 1962 bola tiež použitá v soundtracku k filmu režiséra Quentina Tarantina Pulp Fiction (1994). Basgitarista Sam Bolle, ktorý hral v kapele Dicka Dalea približne pätnásť rokov, ho opísal ako „agresívneho a zúrivého muzikanta“. „Hral ako jeden z levov, ktoré doma choval. Približne mesiac pred Dickovou smrťou som s ním odohral jedno vstúpenie. Stále mučil fanúšikov hlasitosťou,“ poznamenal. 


 

 

Dale trpel v posledných rokoch zdravotnými problémami a bol presvedčený o tom, že bude nútený koncertovať až do konca života (poškodené stavce mu pritom počas vystúpení spôsobovali neznesiteľné bolesti). V roku 2010 potvrdil, že bojuje s rektálnou rakovinou. O päť rokov neskôr sa v jednom interview vyznal: „Hrám naživo od roku 1955. Budem v tom musieť pokračovať a nemôžem prestať, pretože zomriem, kvôli výdavkom na liečbu rakoviny, cukrovky a zlyhávania obličiek. Každý mesiac musím zarobiť 3 000 $, aby som mohol zaplatiť za lieky, ktoré potrebujem, aby som prežil.“ Súčasne dodal: „Odmietam však skonať v hojdacom kresle s pivným pupkom.“ Svoje slovo dodržal, v čase svojej smrti mal naplánované ďalšie koncerty na november 2019. 

 

Dick Dale, rodným menom Richard Anthony Monsour, sa narodil 4. mája 1937 v Bostone v štáte Massachusetts. Vďaka svojmu otcovi Jamesovi zdedil libanonské korene (otec ho naučil stupnice Stredného východu, ktoré sa neskôr stali často využívaným prvkom surfovej hudby) a vďaka svojej matke Sophii „Fern“ (Danksewicz) zdedil poľsko-bieloruské korene. S rodinou sa následne presťahoval do mesta Quincy v Massachusetts. Už od mladosti sa chcel stať muzikantom – jeho prvou láskou bolo country a veľkým vzorom Hank Williams, avšak najviac ho ovplyvňovalo domáce prostredie. Tetina hra na klavíri ho inšpirovala k tomu, aby sa ako deväťročný začal učiť hrať na klavíri aj on. V siedmej triede dostal trúbku a neskôr získal ukulele (výmenou za 6 $) po tom, ako ho ovplyvnil spomínaný Hank Williams. „Tennessee Waltz“ bola jeho prvou skladbou, ktorú na ukulele zahral. Hudobne ho tiež ovplyvnil jeho strýko, ktorý doma hrával piesne zo svojej dávnej domoviny (tie v malom Dickovi zapustili korene v podobe nezvyklých harmonických postupov a blízkovýchodných rytmov) a práve on ho naučil hrať na hudobnom nástroji darbuka. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov začal Dick rozvíjať svoj charakteristický hudobný rys – ktorý ovplyvnil i výrazný bubeník Gene Krupa – a pustil sa do budovania hudobnej kariéry. V tej kombinoval prvky vtedy populárneho rock’n’rollu, country a hudby zo stredného východu, s ktorou sa zoznámil v domácom prostredí.

 

Dale si na začiatok kúpil od kamaráta gitaru za 8 $ na splátky a naučil sa na nej hrať, pričom využíval hudobné aj rytmické štýly, vďaka čomu gitara vyplnila priestor určený pre bicie nástroje. Hra na darbuke neskôr ovplyvnila jeho hru na gitare, konkrétne jeho rýchla zmena techniky hry na struny. Dick Dale označoval túto techniku ako „pulzácia“, berúc na vedomie všetky odvodené nástroje darbuky, na ktoré hral. Vyrástol v spomínanom meste Quincy, kým neskončil ôsmu triedu na škole Quincy High School v roku 1954. Jeho otec v tom čase nastúpil na pracovné miesto ako mechanik v spoločnosti Hughes Aircraft v južnej Kalifornii (neskôr miesto opustil, aby sa stal synovým manažérom), ktorá sa zaoberá leteckým priemyslom. Rodina sa následne presťahovala do kalifornského mesta El Segundo, kde Dick absolvoval posledný ročník a zmaturoval na strednej škole Washington Senior High School.

 

 

Zatiaľ čo väčšina muzikantov hrala buď melodické slaďáky á la Buddy Holly alebo tanečné rock’n’rolly v štýle Elvisa Presleyho, Dale sa rozhodol ísť trochu inou, značne hlučnou cestou. Bol prvým muzikantom, ktorý sa rozhodol do svojho zvuku zaradiť aj do tej doby nežiaducu spätnú väzbu, stavebný prvok (alebo ak chcete predchodcu) toho, čomu sa potom začalo hovoriť hard rock a o niečo neskôr metal. Motivácia v podobe nezvyčajných, bubnových hudobných štýlov a výraznej búrlivej hudby (vďaka čomu si Dick vyslúžil prezývku „praotec heavy metalu“) sa stala príznačnou pre surfovú gitaru. Bol ľavákom, skúsil hrať na gitare pre pravákov, neskôr sa však vrátil k modelu ľavej ruky. Urobil to však bez zmeny strún na gitare, čo ho viedlo k efektívnej hre na gitare zhora-nadol a častejšie pri hre držal hmatník než zvieral struny zdola nahor. 

 

Dick Dale ale nebol iba priekopníkom agresívnej ultrarýchlej hry, ktorá položila základný kameň k extrémnym žánrom gitarovej hudby. Vďaka jeho blízkej spolupráci s Leom Fenderom stál Dale pri zrode prvých vysokovýkonných zosilňovačov, ktoré dokázali ustáť jeho požiadavky a – vo svojej dobe – neslýchanú hlasitosť. Ako hovorí legenda, Dick Dale „odpálil“ skoro päťdesiat aparátov a reproduktorov, než sa podarilo vyvinúť také, ktoré by odolali jeho ohlušujúcej vízii. S Fenderom posunuli limity technológie elektrického zosilnenia. „Robil som testovacieho pilota na všetkom, čo vzišlo z hlavy Lea Fendera,“ uviedol Dick v rozhovore s Miami New Times v roku 2011.

 

 

Hral tak agresívne, rýchlo a nahlas, že po každom koncerte si musel zájsť za šéfom legendárnej spoločnosti Fender a žiadať ho o ďalší nový zosilňovač. Neskôr podotkol: ­„Keď to dokáže zniesť paľbu od Dicka Dalea, potom to môžu ľudia používať.“ Po jednom takom jednaní mu Fender sklamane oznámil, že nevie, čo ešte viac po ňom Dale chce, lebo považoval jeho požiadavky na zosilňovače za technicky nemožné. „Leo (Fender) mi dal jeden z jeho zosilňovačov a povedal mi, aby som z neho vytrieskal dušu a dal mu vedieť, čo si o tom myslím. A tak som ich nešetril a dával im poriadne zabrať. Zlikvidoval som viac ako päťdesiat jeho zosilňovačov. Pýtal sa ma, že prečo hrám tak nahlas. Pretože som chcel, aby moja gitara znela ako bicie Gena Krupu,“ povedal v roku 2010 Dick pre magazín Surfer. A tak sa Dale vydal za Jamesom Bulloughom Lansingom, zakladateľom JBL (názov JBL vznikol z prvých písmen mena tohto zakladateľa, ktorý ako prvý v histórii kinematografie ozvučil film; jeho spoločnosť, založená v roku 1946, spočiatku vyrábala reproduktory a momentálne vyrába audio zariadenia v celosvetovom meradle) a vysvetlil mu svoju predstavu o tom najhlasnejšom zosilňovači svojej doby. Výsledkom spolupráce boli reproduktory s priemerom 15“, ktorými mal Dick Dale osadené kabinety Fender. Niekedy používal kabinet 2x15“,  inokedy zas dva kabinety, každý s jedným 15“ reproduktorom JBL.
 

Vráťme sa však v našom príbehu späť do doby, keď mal Dick Dale sedemnásť rokov. V tom čase sa jeho vášňou stalo surfovanie. Nakoniec spojil – v podobe hudobnej zostavy The Del-Tones – surfovanie s muzikou a výsledkom bola v roku 1961 Let’s Go Trippinʼ, považovaná za prvú surf rockovú skladbu. Dale v rozhovore pre Surfer definoval surfovú hudbu ako ­„burácanie a všetko podobné, čo si ľudia spájali s dravým staccatovým tremolom Dicka Dalea... znelo ako barel obrovskej vlny“. Jeho takmer konštantné tremolo vytvorilo tak intenzívne trenie, že roztavilo počas jeho koncertov gitarové brnkadlá a neodolali mu ani struny. „Staccato je tak rýchle, že zahrieva struny. Sfialovejú, sčernejú a prasknú. Keď hrám, môžete vidieť spŕšku plastu – padá ako sneh. Myslel som si, že sú to lupiny. Hral som tak silno, že sa brnkadlá jednoducho roztavili,“ uviedol pre spomínaný denník. 

 

Jeho vystúpenia v sále (alebo ak chcete na domovskej scéne) Rendezvous Ballroom v meste Balboa v druhej polovici roku 1961 sa označujú za vznik fenoménu surfovej hudby. V tejto epoche, v rýchlo sa meniacich 60. rokoch 20. storočia inštrumentálna surf rocková hudba síce ovládla rebríčky iba na krátky čas (v roku 1964 začali v amerických hudobných rebríčkoch dominovať spievajúce britské skupiny, tzv. „Britská invázia“), avšak o niekoľko desaťročí sa jej fanúšikmi stanú aj prívrženci indie rocku, ktorí si budú ceniť jej neskrotný zvuk. Dale získal povolenie využiť sálu s kapacitou tritisíc miest pre tance tohto žánru po tom, ako pri svojom vystúpení preplnil miestnu zmrzlináreň a začal hľadať nové miesta na vystupovanie. Majitelia sály Rendezvous a mesto Newport Beach s Daleovou požiadavkou súhlasilo pod podmienkou, že Dick zakáže predaj alkoholu a zavedie pravidlá obliekania na danú udalosť. Jeho koncerty, ktoré sa konali v sálach, boli označované ako „pochody“. Rýchlo sa stali legendárnymi a každý koncert sa vždy vypredal.

 

 

Po skladbe „Let’s Go Trippinʼ“ nasledovali skôr miestne vydané pesničky ako napríklad „Jungle Fever“ a „Surf Beat“, ktoré produkovala jeho vlastná spoločnosť Deltone label. Prvý kompletný album, ktorý Dick Dale nahral v roku 1962, nesie názov „Surfers’ Choice“. Album vydala spoločnosť Capitol Records a distribuovala ho celoštátne. Dick onedlho prerazil aj na národnej úrovni, keď v televíznej relácii „The Ed Sullivan Show“ vystúpil s piesňou „Misirlou“ (v preklade Egyptská žena). Tú, inšpirovaný Stredným východom, zložil v roku 1962. Neskôr zaspomínal: „Stále si pamätám na ten večer, keď sme túto skladbu po prvýkrát hrali. Zmenil som tempo a začal len tak hrať. A... bolo to tajomné. Ľudia sa postavili, skandovali a dupali. Myslím si, že to bol začiatok surf rocku.“ Daleov druhý album nazval na základe svojej prezývky „Kráľ surfovej gitary“. Súčasne poznamenal: „Počas surfovania som cítil obrovské množstvo energie, ktorú som jednoducho presunul do mojej gitary. Môj štýl hrania odzrkadľoval zážitky zo surfovania a silu oceánu pre ľudí. Hral som melódie, v rámci ktorých sa prelínal rytmus s odhodlaním surfistu, ktorý jazdí na premenlivých vlnách vytvárajúc si triumfálnu cestu nad silnou turbulenciou. Tento zvukový dopad sa podobal prežívaným pocitom, čo ma tiež viedlo k inováciám, ktoré by zmenili technológiu elektrických gitár a zosilňovačov.“

 

Legenda hovorí, že „Misirlou“ hrával jeho strýko doma – pieseň bola veľmi populárna medzi gréckymi prisťahovalcami v Spojených štátoch. Väčšina hudobných historikov sa zhoduje, že melódia je zrejme gréckeho pôvodu (iní hovoria o ruskom), hoci existuje niekoľko verzií jej pôvodu, od Iraku až po Maroko. Dalea mal vraj na jednom z jeho vypredaných koncertov vyburcovať jeden z fanúšikov, aby zahral nejakú pieseň iba na jednu strunu. Gitarista si spomenul, ako jeho strýko hrával doma Misirlou na tradičný arabský nástroj oud, a rýchlo prišiel s rock’n’rollovou verziou piesne. Poslucháči boli nadšení, a tak sa Dale vydal do štúdia a nahral svoj debutový album, už spomínaný „Surfers’ Choice“ s „Misirlou“ ako hlavným hitom.

 

Z Dicka Dalea sa tak na niekoľko týždňov stala celonárodná hudobná hviezda a jeho surf rock na celé dva roky ovládol americké hitparády – rýchle gitarové tremolá, riffy, texty o surfovaní a americkej mládeži v rokoch 1962 až 1964 dominovali v celej Amerike. A potom prišla jar 1964 a do New Yorku prileteli The Beatles s účesmi á la hrniec a piesňami o láske – z ničoho nič nemal o surf rock nikto záujem. The Beach Boys zahodili surfy a začali nahrávať ambiciózne symfónie o smrti a pominuteľnosti mladosti. V tej dobe tiež nahrávacia spoločnosť Capitol Records surfistovi Daleovi zrušila zmluvu. Ten sa však nevzdal a s väčšími či menšími úspechmi sa pretĺkal ďalej. A keď sa v roku 1993 mladý Quentin Tarantino rozhodoval akú pieseň vyberie k úvodným titulkom svojho druhého filmu, rozhodol sa práve pre Misirlou – a tak sa po tridsiatich rokoch dočkal Dick novej vlny popularity. „Mať Misirlou ako úvodnú pecku je bomba,“ nechal sa počuť Tarantino. „Jednoducho nastaví latku, ktorú ten film musí mať.“

 

Apropo, filmy. Dicka Dalea môžeme zazrieť aj v nich. V roku 1960 sa v úlohe, v ktorej napodobňoval Elvisa Presleyho, predstavil v snímke „Let’s Make Love“ – hlavnú úlohu v nej stvárnila Marilyn Monroe. O tri roky neskôr – to už spoločne so skupinou The Del-Tones – vystúpili s jeho hlavnou piesňou „Secret Surfin’ Spot“ vo filme „Beach Party“, v ktorom hrali hlavné úlohy Frankie Avalon a Annette Funicellová. V ďalšom filme „Muscle Beach Party“ z roku 1964 sa Dick a The Del-Tones predstavili so skladbami „My First Love“, „Runnin’ Wild“ a „Muscle Beach“. 

Jeho hudobnú kariéru lemovalo viacero zdravotných komplikácií, ktorým však nepodľahol a bojoval s nimi. Patrili k nim črevné nádory a cysty, ktoré sa u neho objavili už v roku 1966. Napriek tomu, že sa vyliečil, odmlčal sa od hudby na niekoľko rokov. V roku 1979 takmer prišiel o nohu, keď sa počas plávania zranil a dostal infekciu spôsobenú znečistením. Preto sa stal environmentálnym aktivistom a čoskoro začal znova vystupovať. Na fakt, že mohol byť nevyliečiteľne chorý reagoval v sleevnote k neskoršiemu albumu „Better Shred Than Dead“ slovami Jimi Hendrixa: „And you'll never hear surf music again“. Na jeho počesť prevzal aj skladbu „Third Stone From The Sun“, z ktorej tento citát pochádza. Túto tému sme mohli počuť aj v podaní Steve Ray Vaughana. Dvaja gitaroví hrdinovia spoločne oprášili aj klasiku surfového žánru, skladbu „Pipeline“. Ich nové stvárnenie bolo nominované v kategórii „Najlepšie rockové inštrumentálne vystúpenie“ v rámci odovzdávania cien Grammy v roku 1987. Ešte predtým, v roku 1986 nahral po dvoch dekádach ďalší, tentoraz živý album „The Tigers Loose“ a bol nominovaný na cenu Grammy. Bol to zároveň asi jeho posledný album vo väčšom obsadení.

 

Dick tvrdil, že zo zdravotných dôvodov nikdy nepil alkohol a nebral žiadne drogy. Zároveň odrádzal ostatných členov kapely a členov realizačného tímu od pitia alkoholu a brania drog. V roku 1972 prestal konzumovať červené mäso. Tridsať rokov sa venoval Kenpo karate. Na začiatku roka 2008 opätovne skrížil kordy s (kolorektálnou) rakovinou a podstúpil liečbu vrátane operácie, chemoterapie a rádioterapie. Než zomrel, bol liečený aj na zlyhanie srdca a zlyhanie obličiek.

 

So smrťou Dicka Dalea tak odišiel jeden z najväčších priekopníkov hry na gitaru, ktorý bol, aj keď iba na krátku chvíľu, najvplyvnejším americkým gitaristom svojej doby. „RIP Dickovi Daleovi, otcovi surf gitary. Všetci sme tvojimi dlžníkmi,“ vyjadril sa gitarista britskej kapely Queen Brian May. Bývalý člen The Beach Boys Brian Wilson poznamenal: „Je mi veľmi ľúto, že Dick Dale zomrel. Jeho hra na gitaru mala na nás všetkých obrovský vplyv.“Americký hudobník Jack White uviedol: „Strávil som veľa času učením sa jeho štýlu hry na gitaru a užíval som si, keď som hral jeho pieseň Nitro kdekoľvek som mohol. Bohužiaľ, nikdy som sa s ním nestretol. Bol unikátnym gitarovým inovátorom s jedinečným štýlom. Bol to macher. Pamätám si, ako som sám cestoval z mesta Pontiac do Detroitu, keď som mal šestnásť rokov, aby som ho videl hrať. Tá zlatá trblietavá gitara Fender, vyrobená podľa Daleových požiadaviek, by mala byť zavesená na špeciálnom mieste.“

 

dick_dale
 

 

Dick Dale je považovaný za pioniera surfovej gitary asi právom, ale pravdepodobne o čosi viac kvôli sile osobnosti, než štýlovej čistote. Sám prispel k výrazovým prostriedkom tejto špecifickej odnože inštrumentálnej gitarovej hudby z prelomu 50. a 60. rokov 20. storočia hlavne svojim „balalajkovým“ tremolom, teda v rýchlom slede za sebou hraným tónom, alebo skupinou tónov. Sám však o štýlovú čistotu až tak nedbal a do svojho gitarového výraziva niektoré charakteristické prvky surfovej gitary vôbec nezaradil. Nepoužíval napríklad vibračnú páku na gitare. Jemné vibrovanie akordov a ohýbanie tónov boli typické zvukomalebné prvky iných surfových skupín tvorených (z historického pohľadu) viac-menej bezmennými gitaristami. Dale taktiež nepoužíval v surfovej hudbe obľúbený tremolo efekt na zosilňovači. Charakteristické pre neho však bolo výdatné používanie pružinového reverbu, vďaka ktorému sa jeho dvojhlasé glissandá zlievali do „sirénovitého“ revu prevaľujúcich sa morských vĺn, aké počujú surferi uháňajúci na svojich doskách vnútrom takto vytvoreného vodného potrubia (pipeline). Dale ako vášnivý surfer tento zvuk a silu oceánu dôverne poznal. Necítil však potrebu celoživotne držať nad hlavou surfrockovú vlajku. Svoju gitarovú hru sám definoval skôr ako „dick-rock“. Okrem prirodzeného skreslenia vybudeného zosilňovača Fender Dual Showman s posilneným výstupným transformátorom a na hranicu únosnosti skúšaných reproduktorov nepoužíval žiadne krabičky typu overdrive, distortion, ani iné efekty s výnimkou jediného. Jeho signál šiel z gitary do samostatnej jednotky pružinového reverbu a odtiaľ cez split box do lampových hláv a kabinetov s veľkými reproduktormi. Bol živým dôkazom toho, že dravosť nespočíva v skreslení gitarového zvuku a zároveň toho, že len skutoční majstri ju môžu preniesť na ľudí aj s jednoduchými prostriedkami (no o to pravdivejšie). Daleovým štýlom sa dá inšpirovať, no ak ho chce gitarista okopírovať, pri troche súdnosti iba zistí, že by blamoval seba samého. Dale bol z viacerých dôvodov ťažko napodobiteľný originál, akým len vedia byť „samorasti“ jeho formátu. Po návrate do aktívneho hudobného života svoj štýl ešte aranžérsky zjednodušil. Nahrával a naživo hrával hlavne v triu. Zvuk jeho nástroja a kapely bol zbavený všetkého zbytočného s výnimkou surovej, nástojčivej energie, ktorej však nechýbal nákazlivý faktor radosti. Pri hraní naživo striedal rôzne známe témy surfovej hudby, rocku, či etnických žánrov no ich podanie bolo predovšetkým prenosom energie z hráča cez médium hudby na prítomné publikum. Nezaoberal sa sofistikovanými detailmi Hendrixovej hry, iba jeho tému pretavil do svojho spôsobu hry a komunikácie. Okrem toho, že bol jedinečný ako gitarista, bol aj spevácky disponovaný. A to nie len intonáciou, silným hlasom s nadpriemerným rozsahom, ale aj schopnosťou dravého a presvedčivého výrazu. Napriek tomu spieval popri gitare iba podružne. Nehral sa na dôležitého umelca ani hviezdu. Snažil sa ľudí zabávať, rozhýbať, čo sa mu aj darilo. Jeho vystúpenia neboli typické koncerty, ale skôr zábavy, kde sa publikum spoločne s muzikantmi stretalo v jednom kotle tanca a uvoľnenia.

Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia sa znovu zdvihla vlna záujmu o inštrumentálnu gitarovú hudbu. Bolo to hlavne vďaka virtuózom ako Satriani a Vai, no samotný Dale v tomto období nevdojak, no iste aj vďaka ostatným „surferom“ zo soundtracku k filmu Pulp Fiction, rozdúchal tlejúcu pahrebu surfovej hudby, ktorá v tomto období zažila svoj lokálny reštart.  
 

dick dale
 

Pripomeňme, že Dick Dale ako osobnosť, ktorá spustila aj historicky prvý surf rockový ošiaľ a inšpirovala mnohých ďalších interpretov, vrátane generácie gitarových bohov, sa v ankete časopisu Rolling Stone medzi stovkou najlepších gitaristov sveta umiestnila na 74. mieste. „Nie som nejaký veľký gitarista ako napríklad Joe Satriani a Eddie Van Halen. Nikdy som sa v škole neučil hudobnú teóriu. Keď hrám, hrám naplno. Nech to znie ako tiger, ako vulkán, ako voda, ktorá sa mi dostáva nad hlavu, keď surfujem. Moji basgitaristi hovoria, že keď stoja za mnou, hýbu sa nie len moje ruky, ale chvejú sa mi aj ramená a napína sa mi chrbát. Je to preto, že do hry vkladám všetku svoju energiu. Beriem ľudí na jazdu nechemickou vlnou zvuku,“ poznamenal v roku 1993 pre denník Washington Post. A štyri roky pred odchodom do hudobného neba pre online hudobný magazín dodal: „Netrápte sa včerajškom a netrápte sa zajtrajškom. Netrápte sa včerajškom, pretože je za vami. Buď bol dobrý alebo zlý. Nemrhajte čas alebo energiu rozmýšľaním nad zajtrajškom, pretože existujeme v prítomnosti. Jedine tá je v ľudskom živote dôležitá!“ 

 

ANDI RAY HAVERDA

 

 

 

Článok patrí k časopisu: