Godspeed You! Black Emperor

Reportáž z koncertu * Hamburg 7. IV. 2015

Godspeed You! Black Emperor je experimentálna post-rocková skupina, ktorá vznikla v Kanade v roku 1994. Na začiatku trojčlenné zoskupenie sa rýchlo rozrástlo na malý post-rockový orchester: traja gitaristi, dvaja basgitaristi, dvaja bubeníci, huslitka a čelistka (ktorá neskôr skupinu opustila). Svoj názov kapela prevzala z japonského dokumentu o motorkárskom gangu Black Emperors. Fráza "godspeed you" je zase archaický výraz pre dôrazné želanie "veľa šťastia" alebo požehnanie. Godspeedi za 21 rokov svojej existencie vydali 5 štúdiových albumov. Na každom z nich sa nachádza maximálne 5 piesní, každá so strednou dĺžkou 15 až 20 minút.

7. apríla v nemeckom Hamburgu Godspeedi odohrali koncert pre takmer 1000 divákov. Ako predskokana si zvolili americkú speváčku a gitaristku Carlu Bozulich, ktorá vystúpila s doprovodným gitaristom. Toto rozhodnutie osobne považujem za prekvapivé, pretože jej tvorba nemá s Godspeedmi veľa spoločného a podľa reakcií prítomných poslucháčov som nebol jediný, koho vyslovene nudila. Carla Bozulich je priemerne dobrá speváčka a zlá gitaristka - chýba jej základná technika, netriafa akordy a stráca rytmus. Pri tom ale používa celú sadu gitarových efektov a s gitarou robí okázalé pózy. Zároveň ale pôsobí zmätene, akoby nevedela, čo vlastne robí. Možno to celé bola súčasť jej alternatívneho prejavu, ale nevytvárala veľmi presvedčivý dojem.

Našťastie, jej rozpačité vystúpenie netrvalo viac než polhodinu. Po krátkej pauze na kontrolu a doladenie nástrojov sa o 22:00 na pódiu zjavila huslistka Godspeedov Sophie Trudeau, aby jednoduchou improvizáciou predznamenala otváraciu skladbu Hope Drone. Postupne na pódium prichádzali ďalší členovia kapely a bez prerušenia sa k nej pripájali. Kým sa na pódiu ustálili všetci ôsmi, v zložení: dvojo bicích, basgitara, kontrabas, dve gitary, husle a klávesy, v koncertnej sále nikto z fanúšikov takmer nedýchal. Minimalistickú plochu zvláštne podmanivej kombinácie zvukov fantasticky dokresľovala videoprojekcia v pozadí. 

Keď Hope Drone prešiel do improvizácie, Godspeedi naplno ukázali, že sú skutočne vynikajúci muzikanti. Vklad každého člena dokonale dotváral celkový dojem z piesne; a pritom žiadny part nebol len pre dotváranie dojmu: ak by bol ľubovoľný z nástrojov odobraný, pieseň by stratila všetko čaro. Po asi 20-minútovom tichom úvode David Bryant presedlal zo syntetizátora na tretiu gitaru a Thierry Amar z kontrabasu na druhú basgitaru a kocnertnú sálu rozbilo bombardovanie v podobe skladby Mladic. Videoprojekcie fotografií ľudí, pravdepodobne obetí vojnových zločinov Ratka Mladića naplno zdôraznili význam skladby. Tváre ľudí a vojnové zábery miestami na zlomok sekundy prestriedali fotografie textov napísaných na písacom stroji. Aj keď ich oko diváka sotva stačilo registrovať, akoby podvedome z nich vždy vyvstali isté kľúčové slová: vojna, bolesť, chaos, zbrane, smútok. Hranične vypätej zmesi zvukov video dodalo nový rozmer.

20-minútové besnenie ukľudnila, presne ako na albume 'Allelujah! Don't Bend! Ascend!, syntetizátorová Their Helicopters' Sing. V kombinácii s elektrickými husľami kapela naživo znovuvytvorila zvuk z albumu, a predsa bola pieseň niečím iná. V zostávajúcej hodine Godspeedi predstavili nový album Asunder, Sweet and Other Distress. Bez akéhokoľvek slova neúnavne prechádzali medzi dlhými piesňami, až sa postupne začali po jednom odpájať a so zakývaním publiku odchádzať z pódia.

Záverečný úryvok z piesne Providence z albumu F♯ A♯ ∞ plynulo uberal na intenzite, až pódium ostalo úplne prázdne. V sále sa rozliehal len syntetizátorový šum doprevádzaný skresleným hlasom spievajúcim "Where are you going?".

O polnoci doznel posledný zvuk. Členovia kapely po jednom prišli na pódium, predviedli unikátnu šou, a po jednom aj odišli. Bez jediného sprievodného slova k publiku, bez záverečnej poklony, bez prídavku. Aj to je súčasť ich vystúpenia. Hudba Godspeedov je značne špecifická, ale, súdiac podľa účasti na koncerte, ich audiovizuálne experimenty si po dvoch dekádach získali nemalé množstvo fanúšikov.

Text a foto (okrem obr. č.1): Valdemar Švábenský ml.