Spoločná cesta Shiny a Dana Salontaya je dlhá. Počína v období, kedy jeden druhému pomohli otvoriť tvorivé brány, pokračuje k etape premeny z dvojice samostatných autorov na „dvojhlavú saň“, ďalej vedie k podpore čoraz sofistikovanejšej elektroniky a následnej akustickej reforme koncertného repertoáru s prirodzenou dynamikou španielky a živých bubnov. Efektívne využitá tvorivá prestávka, naplnená koncertmi a novými výzvami vo vydavateľskej činnosti je akoby nádychom pred novou tvorbou. O tom všetkom a novom ľudskom rozmere, ktorý do kapely vniesol návrat tretej osobnosti, bubeníka Mariána Slávku, sa s trojicou porozprával Ján Glemba.
Vedeli by ste popísať vývoj kapely od Dlhých dielov po Longital?
Shina: Nie je to jednoliaty obraz, ja osobne to vnímam dosť fragmentárne. S každým albumom sme sa snažili o niečo iné a nové. Nešlo nám pritom o hudbu samotnú ale o spôsob tvorby. Niťou tohto rôznorodého procesu sme my sami.
Dano: Prvé štyri albumy sa striedali tak, že September bol mužský album, Šinadisk ženský album, Tu znovu mužský a Virgo ženský. To bol náš prvý koncept, v ktorom sme čerpali najmä zo svojich osobných archívov. Veľký zlom prišiel s albumom Svetadiely, ktorý sme už nenazývali ako Dano a Dlhé Diely alebo Shina a Dlhé Diely. Boli to jednoducho Dlhé Diely a všetky pesničky sme tvorili spoločne. Jeden druhému sme otvorili vlastný tvorivý proces...
Shina: ...a prestali sme sa pred sebou hanbiť.
Dano: Piesne boli spočiatku v akomsi náznaku, ten sme priniesli tomu druhému a pokračovali spoločne. Bola to pre nás obrovská zmena. Prvé štyri albumy obsahovali nazbieraný osobný materiál každého z nás, tvorba bola autorská s prispením partnera.
Shina: So Svetadielmi prišlo obdobie, kedy sme začali skladať spolu.
Dano: Bol to v podstate nultý album Longital.
Shina: Objavuje sa tam už elektronika vo svojej základnej podobe a každým nasledujúcim albumom sme ju viac sofistikovali. V nasledujúcich albumoch sme skladali hudbu bližšie a bližšie k sebe, od tvorby celých kusov sme sa pri albume Teraz pristihli pri tom, že tvoríme spolu akord po akorde, kúsok po kúsku. S použitím elektroniky to vyvrcholilo v spôsobe vzájomného dopĺňania z chvíle na chvíľu. Predtým, napríklad v Glorii sme mali celostnejšie pesničky, hoci sme ich už robili spolu a korigovali si texty aj hudbu. Na Teraz to už bolo úplne zrastené, každá pieseň je spoločným dielom tvorená priamo z nápadu a nie „zo šuflíka“.
Je tento proces už ukotvený?
Shina: Skončilo to vlastne albumom Teraz, pretože odvtedy sme nič nové nenapísali. Vždy keď sme sa chceli o to pokúsiť, tak nám do toho niečo zaujímavým spôsobom prišlo. Jeden rok začali susedia masívnu rekonštrukciu bytu a búracie práce nám znemožnili akýkoľvek tvorivý proces. Povedali sme si, že to skúsime o rok. Dano si už kúpil akustickú gitaru, začali sme niečo pripravovať a znovu do toho niečo vošlo. V roku 2013 sme celý čas rezervovaný na tvorbu strávili hraním na Ukrajine a...
Dano: ...potom do toho vletela Kirschnerka, čo spôsobilo vo vydavateľstve Slnko records veľký boom.
Shina: Počas toho sme síce netvorili a nenahrávali, intenzívne sme sa však venovali prerodu s elektroniky na akustiku. V podstate sa zmenila len gitara ale počítač zmizol úplne. Celé sme to chceli postaviť len na nás dvoch a na tom sme v rokoch 2012, 2013 pracovali priamo na koncertoch.
Dano: Na koncertoch sa diali veci, na ktoré by sme doma asi nedokázali prísť. Pracovali sme s dynamikou, vďaka akustickej gitare aj s dynamickými extrémami a silou výrazu. Neboli sme počas tohto obdobia akoby odložení v chladničke, zrelo to v nás až do februára tohto roku.
Viem, že ste si vyskúšali aj čisto akustické koncerty.
Shina: Áno, jeden sme robili úplne bez elektriny, skutočne unplugged. Bolo to v divadle pre asi tridsať ľudí a ja som so sebou nemala elektrickú basu, iba perkusie.
Dano: Na tom koncerte sme po prvých dvoch pesničkách takmer odpadli ale ťahali sme dve hodiny, bol to pre nás vyslovene formatívny zážitok, ktorý sme potom chceli dostať aj do nahrávky.
Ako reagovalo publikum?
Dano: Je to tak, že vždy trvá asi dvadsať minút, kým ľudí opustia denné myšlienky a úlohy. Potom ich pozornosť príde k nám a sú naši. Po koncertoch prídu často za nami vďační a osviežení po výlete do iného, hudobného sveta. Je to zázrak, o ktorý sa snažíme na každom koncerte a pracovali sme na tom aj pri nahrávaní aktuálneho albumu.
Vladimír Václavek hovorí o piesňach ako o vtákoch, ktorí spievajú v korunách stromov lemujúcich tvoju životnú cestu. Čím sú pre vás vaše piesne a ako pracujete s ich aktuálnosťou počas tých rokov hrania?
Shina: Je to krásne a je to presne tak. Ja osobne už neviem spievať niektoré piesne zo Šinadisku, boli úzko spojené s tým obdobím a s tým, čo som prežívala. Zaujímavé bolo to, že v niektorých piesňach som sa retrospektívne pozerala za tým, čo sa so mnou dialo, ale prišli ku mne aj texty, ktoré nejakým spôsobom predpovedali čo sa stane. Bolo to na úrovni prežívania, dozvedala som sa, čomu sa budem musieť venovať, na čom zapracovať. Tie piesne mi predpovedajú a zároveň pomáhajú prekonať dané obdobie, akoby som hovorila k sebe samej.
Chceš zdieľať tieto skúsenosti - podať správu?
Shina: To je zaujímavé, napríklad pieseň Zlatá som písala pre konkrétnu kamarátku, je o strachu a o tom, že strach je len v tebe. Že sa nebojíš niečoho, čo je von ale bojíš sa prekročiť niečo vo svojom vnútri. Napísala som ju a poslala kamarátke s tým, že je to pre ňu a má jej pomôcť. Ale čím viac sme ju hrali, tým viac som zisťovala, že tá pieseň je pre mňa. Sú to univerzálne témy, ktoré každodenne všetci prežívame. Tie texty neslúžia ako návody, reflektujú skôr uvedomenie si situácie.
Spracovávate v textoch aj váš partnerský vzťah?
Dano: Myslím, že nie. Shina ako hlavná autorka textov tiahne skôr k univerzálnym témam duchovného rastu.
Shina: Ľudia isté partnerské posolstvo cítia skôr z nás ako z dvojice, z našej činnosti. Jeden známy mi povedal, že preňho nie je až tak zaujímavá tá hudba, ale to ako vystupujeme a spolu hráme na pódiu. Naša súhra je preňho tou správou o partnerstve.
Dano: Pri hlbšom nazeraní na naše texty sa dá nájsť posolstvo, o ktoré sa intuitívne snažíme a to je: neboj sa, rozhoduj sa srdcom aj keď niečo vyzerá spočiatku nebezpečne alebo ako skok do katastrofy. Nie je to mentorovanie, ľudia to nemajú radi a navyše, keď človek mentoruje a sám nie je zrelý, vráti sa mu to.
Shina: Vrátim sa ešte k Zlatej. V podstate mi predpovedala všetko, čo sa dialo okolo prípravy a starostlivosti o album Jany Kirschner. Bola to obrovská výzva, niečo ako skok z jedného mrakodrapu na druhý. Mala som už nejaké skúsenosti a toto bola možnosť zúročiť ich. Chvíľu to bolo naozaj o mojom strachu a Zlatá ma tou chvíľou previedla. Veľmi veľa som sa skrze túto prácu naučila.
Do kapely sa vrátil Marián Slávka, čo to pre vás znamená? Čo nové priniesol?
Dano: Čo to prinieslo v hudbe posúdia poslucháči. Pre nás priniesol najmä humor, odľahčenie niektorých situácií, ktoré sa ľahšie prekonajú v trojici ako vo dvojici.
Shina: Keď prežívame ponorkové stavy, Marián nám robí prasiatka, vždy do nás tak jemne a láskavo štuchne.
A v skúšobni? Predsa len by ma zaujímalo, čo sa deje hudobne.
Shina: Dôležité je, že sme vytvorili nový zvuk. Ľudia mali problém akceptovať náš akustický zvuk vo dvojici. S príchodom Mariána sa ten zvuk kodifikoval a pozornosť sa k nám obrátila s tým, že aha, tak toto je naozaj nová úroveň. Okamžite sme pocítili potrebu to zaznamenať a vnímame to ako pozdvihnutie a posun. Akokoľvek sme sa vo dvojici snažili o veľký zvuk, až s Mariánom sa to skutočne podarilo, potvrdzujú to aj reakcie poslucháčov.
Marián, čo priniesol tento návrat tebe?
Marián: V prvom rade cítim osobnostnú a hudobnú dôveru a to je veľmi dobrý pocit. Je pre mňa veľmi silné to, že mi niekto verí.
Dano: To je tým, že ja vôbec nerozumiem bicím:).
Shina: Marián si dôkladne naštudoval všetky formy a citlivo ich dopĺňa, absolútne rešpektuje dynamiku a zmeny v skladbách.
Marián: Keď sme našli ten kľúč, už nebolo potrebné riešiť, čo kto kde hrá.
Dano: Marián je prvý bubeník, ktorý hrá na text. Podoba piesní je daná ich obsahom a keď ho všetci poznáme, nie je potrebné riešiť konkrétne veci. V tomto je Marián taký ,,nebubeník“. Väčšina bubeníkov ide na to rutinne, automaticky. Marián sa počas skúšok aj koncertov pýtal Shiny na konkrétne obrazy v textoch, aby sa do nich čo najlepšie dostal a porozumel im, to je skutočne veľmi nebubenícke.
Veľmi pekne ďakujem, je ešte niečo, čo by ste chceli povedať, odkázať a ešte sa vás na to nikto neopýtal?
Ticho...
Shina: Najlepšia odpoveď na túto otázku je ticho.
Marián: Buďme na seba dobrí, neklaďme si na seba vysoké nároky, jeden na druhého ani sami na seba. Skúsme sa možno viac uvoľniť...
Dano: ...usmievať!
Shina: Ja by som bola šťastná, keby ľudia začali smerovať k vnútornej slobode. Veľmi rada by som stretávala ľudí, ktorí sú vnútorne menej obmedzení vecami, ktoré si na seba nakládli. Nerobme si problémy a nerobme si zle.
Dano: Ja by som nehovoril o tom, čo sa ma nikto neopýtal ale o najdôležitejšej otázke, akú som v živote dostal. Jeden dobrý kamarát prišiel ku mne a úplne mi vyrazil poistky otázkou: ,,Danko, máš sa rád?“ Vtedy som si uvedomil, že to je absolútne univerzálna otázka, pretože ak človek chce mať druhých rád a odpúšťať im, musí to mať vyriešené sám so sebou.
Marián: Tí, čo sa nemáte v tomto momente radi, nehádžte flintu do žita, lebo o rok sa môžete mať radi!
JÁN GLEMBA
Foto: Ivana Šataník