S Martinom Sarvašom by sa dalo debatovať na rôzne témy. Slovenskú hudobnú scénu pozná z rôznych pohľadov – manažérskeho, produkčného či publicistického. V tomto rozhovore sme sa zamerali na jeho textársku činnosť, ktorú zosumarizoval v knihe „Zatiaľ toľko/Čo deň to text“.
Uvedenie vášho výberu textov „Zatiaľ toľko/Čo deň, to text" sa udialo v Divadle Nová Scéna a následne v Randal Clube. Zaujímalo by ma, prečo ste sa rozhodli spraviť dva krsty – jeden divadelný a druhý rockový?
Pôvodne som chcel urobiť jedno komorné stretnutie v kaviarni, a vyvinul sa z toho taký dosť veľký happening v kafe Olympia. Vlastne som pri tej príležitosti zistil, že posledných skoro dvadsať rokov robím fakt veľa pre divadlá, pričom texty pre rockové kapely a iných interpretov, ktoré si oni sami vyžiadali, ostali často nenahraté alebo slabo prezentované. Akciu v Randali sme s vydavateľom knihy, fotografom Víťom Filom robili skôr pre našich starých kamošov ako party pre životných súpútnikov, potme a free. Ale aj tam boli aktívni a veselí najmä Peťo Kočiš a Jana Hubinská, čiže herci.
Pri koncipovaní tejto knižky ste „listovali“ vaším textárskym archívom a asi ste sa úplne nevyhli porovnávaniu. Aké rozdiely vnímate medzi vašimi prvými a poslednými textami?
Úlohou prvých textov bolo zjavne, aby boleli ich adresátky (smiech). Aby videli, ako trpím, že ma nechcú... A aj všetci okolo. Dnes už myslím celkom vybrúsená technika mi dovolí byť aj vtipný, aj hĺbavý, dostatočne zrozumiteľný, zovšeobecňujúci, a pritom reagovať na požiadavky interpreta. To je myslím hlavný rozdiel – potlačená ješitnosť a pochopenie úlohy textára voči interpretovi. Že vy ste herec a on je režisér. Musíte ponúkať, kým nebude spokojný.
Verejnosťou ste považovaný predovšetkým za rockového textára. Akými vlastnosťami by sa mala prezentovať dobrá rocková pesnička?
Robím z času na čas aj workshopy ku textovaniu. A pri tej príležitosti som si upratal svoje názory a poznatky. Dobrým rockovým skladbám nechýba nič z toho, čo majú napr. dobré filmy. Úvod, expozícia, postupný nábeh až ku detailu či srdcu výpovede. Nie zhurta napáliť od stredu na kraj a čudovať sa, že to nefunguje. Aj zvukovo, aj napäťovo, dynamicky, nechať tú vec rásť, potom sa vrátiť v druhom či štvrtom verši k motívu a rozvinúť ho, a potom pekne refrén, rovno do čela. Hotovo. Jednoduché. Ostatné sú slepé ulice.
Tým, že tvoríte zásadne na hotovú hudbu, a hoci tvrdíte, že nerád hodnotíte jej kvality, mala by vám hudobná časť aspoň trochu zapasovať. Aký typ skladieb najradšej textujete?
Paradoxne, vytvoril som si časom akýsi bližší vzťah ku coverom, t. j. anglickým veciam, ktoré dostanú slovenský text. Sú vybrúsené do jednoduchosti, údernosti, premakané. Rád robím aj pre ženské interpretky, ale na dlhodobú spoluprácu to zatiaľ nevydalo.
Tak ako pri stavbe domu (toto pripodobnenie som si zvolil zámerne, keďže ste absolventom katedry urbanizmu), tak aj dobrý a kvalitný text sa musí budovať pevne od základov – čo je najdôležitejšie pri súhre hudba a slovo?
Veľakrát som si hovoril, že som mal vyštudovať nejakú humanitnú školu. Ale vtedy mi to bolo jedno a neskôr som sa dozvedel, že to z politických dôvodov ani nebolo možné, nakoľko otec bol v roku 1968 riaditeľom Československého rozhlasu na Slovensku, v produbčekovskej línii, a tak ho za jeho postoje počas okupácie vyškrtli zo strany a moje vzdelanie v oblasti slova, jazyka, či nebodaj médií nebolo možné. Fakulta architektúry ma však naučila držať sa pri zemi, dať myšlienke kostru, rešpektovať stavebný materiál, v tomto prípade slovo, pristupovať triezvo a pragmaticky k tvorbe, myslieť na techniku práce, termíny, zodpovednosť, prácnosť, detaily. Takto napísané to vyzerá vznešene, ale je to nevyhnutná podmienka najmä pri veľkých muzikálových projektoch.
Mnoho slovenských kapiel sa uchyľuje k anglickým textom, lebo si myslia, že je to tak jednoduchšie, hoci realita býva často opačná. Je to podľa vás preto, že chcú osloviť zahraničné publikum, alebo jednoducho nevedia narábať so slovenčinou?
Táto téma je priam na jednu dizertačnú prácu. Základnou chybou je, že domáci speváci si myslia, že dobre spievajú po anglicky a že je to také ozaj tvrdé. Ich angličtina je však katastrofálna, ale keďže už 15 rokov sú tu súťaže v hľadaní talentov, postavené na takmer výlučne anglickom repertoári a jeho akože presvedčivom prednese, kto by im to povedal? Následne skôr či neskôr príde ku konfrontácii so slovenčinou a tá istá skladba znie v podaní daného interpreta ako z roku 1979 z festivalu Zlatý palcát. Lebo ak má byť slovensky spievaná poprocková skladba úspešná, tiež sa to nedá len tak zo dňa na deň pomedzi anglické songy odpáliť a myslieť, že je to svetové. Na druhej strane, aj opera má oficiálny jazyk taliančinu, takže angličtina k rocku patrí. Len by to nemalo byť smiešne. O obsahu samotných textov je ťažko hovoriť, to každý vidí inak. Prevláda názor, že anglický text asi môže byť o hocičom a nevadí. Ak by sme ich ale preložili, to by bolo smiechu a rozpakov. Nadávky, povrchnosť, banality. A to myslím na tie popové svetové hity.
Vo vašej knihe sú zdokumentované aj anglické verzie pre skupinu Tublatanka. Ako k nim prišlo?
Ja som dlhodobo považoval tú kapelu za vysoko konkurencieschopnú aj vonku. Okrem iného aj dobre vyzerali. Horváth mal excelentnú angličtinu. Písali o nich v Metal Hammer. Črtala sa možnosť vydať anglický album cez vtedajší podnik Slovart, tak ako väčšina našich popových interpretov. Ale zrealizovali sa len tri nahrávky. Pikantné je, že ja som prvýkrát bol vonku v 1985 v Nemecku na majstrovstvách sveta v hokeji, všetky reálie som poznal len z počutia. Do revolúcie, 1988, 1989, kapela hrala raz v Rusku, raz vo Viedni, a tuším v Bulharsku. Potom bol môj veľký sen ich dostať do USA, podarilo sa to na tretíkrát, do Austinu v Texase, tam bol koncert v angličtine.
Prehľad o slovenskej hudbe si držíte nielen ako dramaturg a riaditeľ DK Zrkadlový Háj, ale aj ako zakladajúci člen ZAI. V akej kondícii je naša hudobná scéna a jej priaznivci – čím sa mladí poslucháči líšia od vašej generácie?
Vidím zaujímavé veci: mladí ľudia, ako moja dcéra, objavujú dobrú hudbu a majú ju radi, aj keď je staršia. Album „Kuře v hodinkách“ a podobné skvosty, ktoré by nemali ostať zabudnuté. Prístup k hudbe je super, a zadarmo. Chýba možno orientácia, a najmä je obrovská produkcia navonok marketingovo dobre spracovaných projektov. Pre kapely je to ťažké obdobie. Kluby sú viac-menej - slušne povedané - poloplné, návštevníci sa bavia nahlas, hudba je kulisa. Za drinky im peňazí ľúto nie je, ale za vstupné? Slávnejšie kapely môžu vidieť dookola na festivaloch alebo dokonca zadarmo na mestských a obecných slávnostiach, tak načo by platili. My sme v mladosti nemali príliš na výber, dychtivo a nekriticky sme hltali všetko z dostupných zdrojov, to je neporovnateľné.
Veľa sa vraví o kríze rockovej hudby. Aké impulzy ju môžu ešte oživiť? Nie je éra gitarovej už nenávratne preč?
Myslím, že preč je éra toho exhibicionizmu so sexistickým preháňaním manipulácie s gitarou a všetky pseudodvojzmyselné pohyby. Preto sú mi až smiešne kapely s pupkatými celoživotnými rockermi, ktorí hrajú vlastne stále tú istú skladbu – teatrálne riffy atď. Samotný rock a metal, poctivý, tvrdý, bez vypočítavosti, je ale – popri šlágroch - stále najstabilnejší obchodný artikel v hudobnom priemysle, má svojich verných fanúšikov. Samotná muzika tu je a bude navždy, albumy zo sedemdesiatych rokov od Sparks či Nazareth, ale aj glamových Slade či T-Rex nebudú myslím už nikdy prekonané. Lebo bola aj iná doba. Muzikanti mali výnimočnú pozíciu – vierozvestovia, rebeli, škaredí, zarastení, vlasatí, outsideri. V klipoch nebola nahota a sex, len sila a vzdor. „Who do we think we are“ od Deep Purple je zaraďovaný medzi nedocenené a slabšie albumy – no dnes by to bol pre každú kapelu poklad, ak by také vedeli urobiť. Ja sám počúvam rád hudbu ako robia Paul či Fritz Kalkbrenner na albume „Soulmates“, kde pracujú aj s citáciami iných autorov. U nás ten slovenský gitarový pop zmutoval do akejsi bolestivej kantilény, kde texty mimo rytmický zákon vie málokto dešifrovať. Páči sa mi preto mladá Miki Ozuka, dídžejka s vlastným názorom.
Textár, umelec, organizátor, moderátor – ktorá poloha vám bola najbližšia a v ktorej ste sa cítili najkomfortnejšie?
Každá poloha prislúchala svojej dobe a má aj svoje tŕnisté stránky – textár musí akceptovať pripomienky, ktoré často vytrhnú to zdanlivo najlepšie z textu. Organizátor a manažér som bol odjakživa, tak som to chcel a som rád medzi muzikantmi. Keď som veril pesničkám, neváhal som nosiť bedne a zhadzovať nespratných fanúšikov z pódia, aby posolstvo žilo. Ale bolo tam neskôr aj množstvo stresu, ak išlo o peniaze a vstupné, reklama, naplnenie kapacity u zahraničných interpretov atď. Asi najviac ma bavilo byť moderátor a scenárista relácií Boom z Los Angeles a Úlety. Bol tam môj osobitý humor. Umelec a interpret som bol v Duu Haligali, to bolo echt šialené (smiech).
DANIEL HEVIER ml. - MusicPress
Foto (M.S. 1985): Víťo Fila