O budúcnosti Pražského výběru či o stretnutí s Rolling Stones. Hovoríme s Michaelom Kocábom
Pražský výběr je už desaťročia legendou česko-slovenskej hudobnej scény. Ich fenomén potvrdzuje stály záujem zo strany fanúšikov. A to aj napriek tomu, že posledný štúdiový album „Běr“ vydali pred viac ako dvadsiatimi rokmi. V decembri 2016 odohrali pri príležitosti 40.výročia svojho vzniku v O2 aréne megakoncert s veľavravným podtitulom "eR...Last Or Forever". Mala to byť ich labutia pieseň. Našťastie, nebola. V auguste boli hosťom pražského koncertu Rolling Stones. Fanúšikovia ich mohli vidieť aj počas série letných festivalov s názvom Hrady.cz.V dohľadnej dobe vraj neobídu ani Slovensko. Na otázky odpovedá frontman Pražského výběru Michael Kocáb.
Pán Kocáb, 28.októbra 2018 bude Pražský výběr hedlajnerom koncertu „100 let republiky“
v pražskej Lucerne. Máte pripravené niečo špeciálne?
V podstate pôjde o výber materiálu, ktorého máme dosť. Do repertoáru zrejme zvolíme piesne, ktoré sú závažnejšie a zodpovedajú určitým hodnotovým kritériám. Napríklad skladba Reminiscence, ktorá je prierezom našich dejín. „Zubatá“ sa tam asi hodiť nebude.
Vyjadrili ste sa, že ak v Pražskom výběre nebude vôľa vydať nový album, už nechcete pokračovať. Avizovali ste, že ľudsky vychádzate dobre, skôr ma zaujíma sľubovaný album „eR“, ktorý máte pripravený v šuflíku...
To stále platí. Vždy je to ale prekonané nejakou akciou. Napríklad koncertom, o ktorom sme hovorili, alebo letným turné po českých hradoch. Kapela je v kondícii, takže občas podľahneme ponuke, ktorá je pre nás nejakým spôsobom zaujímavá. Ale inak si za tým stojím, pretože mňa už nebaví, že hráme stále tie isté skladby. Aj keď fanúšikovia to chcú. Vyjadril som sa, že ak neurobíme nový repertoár, pokračovať nebudem. Koncertov máme veľmi málo, turné Hrady.cz bola skôr výnimka.
Aká je nálada v kapele, čo sa týka nového albumu? V podstate ho máte pripravený, stačí ho nahrať. Stále stojíte na mŕtvom bode?
Stojíme na úplne absurdnom bode. My máme všetko zložené, tie pesničky existujú, ale nemôžeme sa dohodnúť na dramaturgii. Za to obdobie sme sa každý vyvinuli do inej skladateľskej polohy. A nejde iba o mňa a Michala Pavlíčka. Autorsky sa podieľali aj Vilém Čok, Jirka Hrubeš a Klauda Krišpín. To máte päť skladateľov, každý má dosť odlišný štýl. Podľa mňa by to mohla byť zaujímavá zmes žánrov, ale Michal s tým má problém.
V decembri 2016 ste pri príležitosti 40.výročia Pražského výběru odohrali megakoncert v O2 aréne, vraj z neho pripravujete film...
To je vec, ktorej sa momentálne venujem najviac. Ten koncert som pripravoval viac ako tisíc hodín. Mal som nejaké predstavy, ktoré sa možno nepodarili na sto percent dotiahnuť, ale myslím si, že diváci to tak nevnímali. Celé to bolo bombastické. Koncert sme nasnímali tridsiatimi piatimi kamerami. Vyzerá to úplne fantasticky. Ukázalo sa, že moje predstavy som do toho koncertu napokon dostal, ale až film ich vytiahne na svetlo sveta. Budú z toho dva celovečerné filmy. Prvý „Pražský výběr rock“, bude vlastne sága kapely. Objavia sa v ňom snímky zo všetkého možného, čo sme prežili. Od roku 1982 až doteraz. Druhý diel sa bude volať „Pražský výběr symphony“, ktorý bude čisto umelecký, kde bude iba hudba. Každý z filmov bude mať deväťdesiat až sto minút. Tým sa zavŕši celá etapa Pražského výberu. S podtitulom rovnakým, ako koncert v O2 aréne. „eR ...Last Or Forever.“
V lete ste boli hosťom pražského koncertu Rolling Stones. Svojho času sa spriatelili s prezidentom Havlom. Vy ste boli jeho priateľom a poradcom. Hovorili ste spolu na tému Václav Havel?
Dôležité vec je, že oni si nás vybrali ako špeciálneho hosťa, teda nie ako predkapelu.(Predkapelou bola skupina Gotthard zo Švajčiarska, poznámka autora) A vybrali si nás práve z dôvodov, ktoré ste opísali. Dali nám neuveriteľné až nadštandardné podmienky. To znamená, rovnako silný zvuk, ako majú oni, dokonca sme mohli využiť všetko, čo mali k dispozícii. Až som bol z toho zaskočený. Bolo to výborné. Kontakt so samotnými Rolling Stones bol obmedzený. Mali sme málo času, no Mick Jagger si na stretnutia s Václavom Havlom spomínal celkom zreteľne.
Čo hovoríte na pódiový výkon Rolling Stones?
Úplne neuveriteľné, fantastické! Mňa to úplne vzalo. Zahorel som obrovským obdivom. Nielen že je to vynikajúca šou, je to šou plná energie. A tá hudba znie veľmi dobre. Je to naozaj bomba. Je unikátne, čo vo svojom veku dokážu.
Vaša tvorba zaberá naozaj širokú žánrovú škálu. Od vážnej hudby cez jazz, pop, techno až po rock. Kde sa cítite ako skladateľ a hudobník najkonformnejšie?
Album Abstract (Michael Kocáb, 2016, poznámka autora) vyjadruje môj prístup k hudbe a skladateľskú dušu. Aj keď tento album nebol recenzentmi prijatý. Je to príliš abstraktné dielo. Nespĺňa štandardy populárnej hudby. Žiadny kritik ho nepochváli, pretože ho nevie zaradiť. Sú to skladby, ktoré majú skôr symfonickú formu. Používam v nich rôzne štýly hudby, ktoré miešam. Nie sú tam žiadne typické melódie či refrény. Ale pre mňa je to najlepší album, čo som kedy urobil.
Sledujete slovenskú hudobnú scénu? Je na Slovensku niekto, kto vás dokáže osloviť? Teda okrem skupiny Karpatské chrbáty, s ktorou občas spolupracujete...
Naposledy som na Slovensku vystupoval na koncertoch, ktoré boli venované pamiatke zavraždenému novinárovi Jánovi Kuciakovi a jeho snúbenici Martine Kušnírovej. Celkom štyrikrát. Karpatské chrbáty hrajú naše veci, tak sa to dalo skĺbiť. Ale prišiel by som, aj keby nebolo Karpatských chrbátov. Trebárs len povedať pár slov. Počúval som tam mladé slovenské kapely, ktoré sa mi páčili. Bolo ich však toľko, že som sa vždy musel pýtať, že kto je kto. Boli tam dobré skupiny. Páčila sa mi aj Jana Kirschnerová.
Republika je rozdelená, a tým, že sú obe krajiny súčasťou Európskej únie, možno mladí ľudia neprikladajú váhu vzájomnej histórii. Sto rokov od vzniku republiky by ale mohla byť príležitosť nadviazať na spoločné hodnoty a kultúrne väzby. Čo si o tom myslíte?
Mladý človek má tendenciu fascinovať sa modernými trendmi a do toho príliš nespadá, že by sa zaoberal históriou svojich „rodičov“. Ja som bol tiež taký. Mladí ľudia majú iné starosti. Ale ako starnú, tak ich to začne zaujímať. Čiže ten argument, že mladí sa o to veľmi nezaujímajú, bude prekonaný vekom. Dospeje to časom do štádia, keď zistia, ako to bolo pri vzniku Československa. Je dôležité si to pripomínať. Našťastie máme knihy aj filmy. Je dobré, že aj niektoré televízne programy vznikajú spoločne. Sme súrodenecké národy, je to preto správne.
Do akej miery by umelci mali vo svojej tvorbe reflektovať na politické dianie?
To je ťažko povedať. Pokiaľ je to umelec homo politicus, ako ja, tak sa to v tej tvorbe premietať bude. Pokiaľ niekto píše krásnu literatúru, tak zrejme nie. Je to individuálne. Za každú cenu by som to do umenia nepchal. Ale inak by sa umelci mali v maximálnej miere vyjadrovať k spoločenským neduhom. Zvlášť v dnešnej dobe. Niektorí mocní majú tendenciu hovoriť „starajte sa o svoje pesničky a nám sa do toho nemotajte“. Tak to určite nemôže byť. Spomeňte si na Lennona, Hendrixa, Joplin, tiež vyjadrovali svoje názory. Alebo Pussy Riot v Rusku. Ich nevinný protest Putin vydáva za pohromu, ale skutočné problémy bagatelizuje. Umelci dokážu ovplyvňovať verejnú mienku, ovplyvňovať mladých ľudí, preto by nemali byť ticho a svoje názory hovoriť nahlas a verejne.
MIROSLAV DEMÍN
Foto: www.prazskyvyber.band.cz
Michael Kocáb (64), je zakladateľom Pražského výběru, skladateľom, spevákom, multiinštrumentalistom, občianskym aktivistom i politikom. Bol poslancom bývalého Federálneho zhromaždenia ČSFR, predsedom parlamentnej komisie určenej na odsun sovietskych vojsk, poradcom prezidenta Václava Havla, ministrom Českej vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny. Vo svojej sólovej kariére vydal albumy Povídali, že mu hráli (1988), Za kyslík (2002) a Abstract (2016). Spolupracoval na albumoch aj s inými interpretmi, skladal filmovú a divadelnú hudbu. S Pražským výběrom vydal štúdiové albumy Žízeň (1978), Výběr (1987), Pražský výběr (1988), Běr (1997) a niekoľko kompilácií či live náhrávok. Michael Kocáb je jedným z obľúbených interpretov šansónov Petra Hapku a Michala Horáčka.