„Jeho zvuk bol ohromujúci. Bol to blues, bol to rhythm & blues, gospel, swing – bola to podstata všetkého, čo som predtým počúval, ktorá sa ale valila v jednom úžasnom celku plnom ducha/soulu,“ povedal spevák Van Morrison časopisu Rolling Stone. Podobný názor zastával hudobný skladateľ Curt Sobel: „Ray bol prvou osobnosťou, ktorá dokázala stmeliť všetko najlepšie z hudby tejto krajiny. Pocit gospelu, radosť z boogie-woogie, smútok a hĺbku blues – a z toho všetkého vytvoriť niečo nové.“ Aretha Franklinová poznamenala: „Bol to báječný muž, plný humoru a dôvtipu. Umelecký obor, a samozrejme osobnosť, ktorá priviedla svet k spievaniu sekulárneho soulu.“ Mel Brooks, americký herec, scenárista, režisér a divadelný producent, zasa Charlesovo úmrtie komentoval slovami: „Dnes zomrel Ray Charles. Vedú sa diskusie o tom, že Ronald Reagan by mal byť zobrazený na desaťdolárovej bankovke. Ja by som bol ale oveľa radšej, ak by som vytiahol peňaženku a na mňa by sa usmieval Ray Charles. On nakopal heroín do zadku, prekonal chudobu a hoci bol slepý, stal sa jedným z najlepších klaviristov na svete. Ten muž mal dušu.“
Amerického hudobníka, klaviristu, speváka a v neposlednom rade skladateľa Raya Charlesa, od ktorého smrti 10. júna uplynulo už pätnásť rokov (brány tohto sveta opustil vo veku 73. rokov na rakovinu pečene), neváhali kritici označovať slovami „Génius“ a „otec soulu“. „Je to jediný génius v našej branži,“ ocenil pred rokmi Raya Charlesa muž, ktorý si také hodnotenie rezervoval spravidla radšej pre seba – Frank Sinatra. Charles bol však iného názoru: „Pianista Art Tatum, ten bol génius. A Albert Einstein. Ja nie.“ Ostatní ho nazývali „najväčším popovým spevákom jeho generácie“, či „ozajstným americkým hudobným originálom“. Hudba tohto všestranného umelca, ktorý ovplyvnil vývoj jazzu, swingu, rockʼnʼrollu, gospelu, rhythm & blues (R&B) a v neposlednom rade country (C&W), mala vždy hlboké emócie a vášeň. Napokon ako jediný umelec dosiahol desať hitov v Top 10 v piatich rozličných kategóriách: jazz, rockʼnʼroll, C&W, pop a R&B!
Napriek tomu, že bol takmer celý život slepý, videl to, čo ostatní nie. Videl hudbu, pretože sa s ňou narodil, bola v ňom hlboko zakorenená a potreboval ju k životu rovnako, ako vodu a jedlo. „Narodil som sa s hudbou v sebe. Ako mám rebrá, ľadviny, pečeň a srdce. Ako mám krv,“ napísal vo svojej autobiografii „Brother Ray“ (Brat Ray) v roku 1978. Ray sám bol trochu ironický k jeho vlastnej slepote: vždy sa holil pred zrkadlom, jednal vo filme, riadil auto(bus), dokonca pilotoval lietadlo! Keď sa ho raz spýtali, či sa necítil byť nešťastný kvôli slepote, odpovedal: „Prečo? Keď ste slepý, môžete stratiť 99 % toho, čo vám život dáva. Viem, že je veľmi dôležité vidieť vlastné deti alebo obdivovať krásu mesiaca. OK, zostáva jedno percento. Ale kvôli tomu sa môj život nezastaví, že?“ Keďže sa stále usmieval, novinári mu položili otázku, či nikdy nepodľahne depresii. „Stáva sa aj to, no ja sa riadim zásadou číslo jeden mojej matky: Nikdy sa nesťažuj a buď stále optimista. Vďaka tomu som šťastný,“ vyjadril sa.
Ray a jeho matka Aretha, cca 1944
Nevidomý Charles bol na pódiu mentálne aj fyzicky prepojený s klavírom. Viac než skvelé, pritom absolútne prirodzené spevácke výkony podporoval sprievodnou hrou a „vyhrávkami“, ktoré samé o sebe boli pre mnohých klaviristov vzorom a motiváciou. Ray bol ale komplexná osobnosť a perfekcionista, ktorý vyžadoval pri spolupráci absolútne nasadenie a oddanosť. Vedeli by o tom rozprávať hudobníci z jeho orchestra; vrátane toho československého.
Ray Charles Robinson sa narodil 23. septembra 1930 v meste Albany, v štáte Georgia v USA, no rodina sa čoskoro presťahovala do černošskej štvrti Jellyroll v Greenville na Floride. Jeho život silne ovplyvnilo neradostné detstvo, kedy musel prekonať niekoľko tragických udalostí. Zúriaca hospodárska kríza, rasová problematika, veľmi chudobné podmienky a hudba – v tomto svete bol vychovávaný malý Ray so svojim bratom Georgom ich tvrdo pracujúcou matkou, samoživiteľkou, Arethou Williamsovou. Mužskú starostlivosť takmer nepoznal (otec Bailey Robinson, robotník na železnici, rodinu čoskoro opustil) – zato zakúsil prostredníctvom matky, ktorá sa v nehostinnom juhu živila podradnými prácami (napríklad vŕšila dosky v piliarskom závode), aké to je stáť na okraji spoločnosti a byť utláčaný. „Keď vyrastáte na Juhu v malom mestečku, nerozmýšľate veľmi o segregácii, je to spôsob života. Keď vyrastiete, vidíte, čo sa stalo,“ citovala BBC Charlesa, keď už sa ako slávny umelec pri návšteve Juhoafrickej republiky v 80. rokoch vyjadril k apartheidu. Ray odmalička trpel zeleným zákalom a celý tento problém sa zhoršil po tragickej smrti jeho malého brata. Keď sa George s Rayom hrali na dvore, malý George nešťastnou náhodou padol do suda na pranie bielizne. Ray v domnienke, že sa ešte stále hrajú nechápal, čo sa deje – napokon v jeho detských silách nebolo ani možné bračeka zachrániť. „Snažil som sa ho vytiahnuť, bol však príliš ťažký,“ tvrdil v jednom z interview. Matka vybehla z domu až keď bolo neskoro a Georgovi sa už nedalo pomôcť. Ray si celý život vyčítal smrť svojho brata a nikdy si to neodpustil.
Onedlho nato vo svojich siedmich rokoch začal strácať zrak a lekári mu nevedeli pomôcť. Predovšetkým vďaka húževnatej a racionálne uvažujúcej matke tento zákerný zlom v jeho živote nenabral tragický smer: začala ho učiť rozpoznávať okolie hmatom a orientovať sa v tme pomocou svojho sluchu – nikdy vo svojom živote nepoužil paličku či vodiaceho psa. Vďaka nej sa stal úplne sebestačným a vďačil jej za mnoho. „Stratil si zrak, nie rozum. Nemusíš skončiť ako žobrák na nároží,“ vlievala mu silu. I keď ho ani ako slepého nešetrila. Neustále mu kládla na srdce, aby sa necítil ako mrzák a nedopustil, aby sa tak na neho pozerali ostatní. „Keď jej doktor oznámil, že môj zdravotný stav sa nezlepší a postupne stratím zrak, začala mi pomáhať s tým, ako si poradiť, ako nájsť veci,“ spomínal neskôr v autobiografii. „Keď som však mal pätnásť rokov, zomrela. Venovala mi veľa času a lásky. V mojom rodnom meste Albany ju ľudia pokladali za zlú matku, pretože mi dávala sekať drevo, aj keď som bol nevidiaci. Ona však bola príliš inteligentná na to, aby si všímala ich kritiku. Povedala iba: Môj syn je slepý, ale nie je idiot. Som na ňu hrdý.“
Hudobný talent sa u neho prejavil už vo veku troch rokov. Ray sa po prvýkrát zamiloval do klavíra v obchode spojenom s kaviarňou (iné zdroje uvádzajú miestnu jedáleň), kde si ho v roku 1933 bral majiteľ Wiley Pitman na kolená a učil ho hrať. „Letmo si spomínam, ako tam sedel, hral a spieval pesničku Playmate, Come Out And Play With Me,“ listoval v spomienkach Charles. Hudbu poznal hlavne z baptistického kostola, kde sa už tradične spievali gospely. Pitman neskôr zakúpil do svojho obchodu jukebox a z neho malý Ray po prvýkrát počul blues. Tá debna bola plná bluesových nahrávok priekopníkov tohto žánru, ako boli Tampa Red, Blind Boy Phillips a Washbord Sam, hviezdy blues tridsiatych rokov minulého storočia. Potom prišlo rádio a s ním country z Nashvillu (vďaka nemu sa neskôr naučil jódlovať). Jeho skoré vplyvy však boli nespočetné, spomeňme Frederica Chopina a Jana Sibelia, energické big bandy Dukea Ellingtona a Count Basieho, džezového klaviristu Art Tatuma či klarinetistu Artie Shawa...
Po strate zraku svoj talent ďalej rozvíjal v Špeciálnej internátnej škole pre nevidiacich, nepočujúcich a retardovaných v St. Augustine (Florida), asi 300 kilometrov od domova. V priebehu rokov 1937 – 1945 sa tam naučil čítať v Braillovom písme, komponovať a hrať na klavír, saxofón, klarinet, trúbku a organ. Iba ku hre na gitaru mal odpor. Pamätal si slepých černochov s gitarou žobrajúcich v prachu ulice s plechovou táckou pred sebou, a takto on dopadnúť v žiadnom prípade nechcel. Navyše žiaden súcit nepotreboval. Bol tvrdohlavý a hrdý. Mal svoju hudbu a túžbu v nej obstáť. „Učiť sa čítať v Brailovom písme a hrať podľa ucha mi pomohlo rozvinúť čertovsky dobrú pamäť. Môžem si sadnúť za stôl a napísať kompletné aranžmán v svojej hlave bez toho, aby som sa musel dotknúť klavíra,“ podčiarkoval Ray Charles.
Na škole však nemohol hrať boogie-woogie ako v Greenville, pretože miestna učiteľka ho učila klasickú hudbu. Medzi spolužiakmi ale obľúbený nebol. Zvlášť preto, že patril k tým najchudobnejším a nosil najhoršie oblečenie. Rayova rodina bola bohužiaľ taká chudobná, že si ju nemohol dovoliť navštíviť ani na Vianoce a zostával tak sám v internátnej škole. Týždenný príjem rodiny bol na hranici chudoby: zo 40 dolárov týždenne museli vyžiť štyria, respektíve dvaja. Až neskôr cez prázdniny býval u priateľov z Greenvillu, ktorí sa presťahovali do Tallahassee. Tu začal hrať na klarinet a občas vystupoval ako klavirista v skupine gitaristu Lawyera Smitha. Mal desať rokov, keď si na vlastnej koži vyskúšal, čo je to byť černochom. Neskôr sa v spomienkach vrátil k tomu takto: „Malý biely chlapec, ktorý so mnou hral v školskom orchestri, mi raz povedal – ty neger. Ja som ho zato zvalil na zem. To mi vynieslo aj trest, celých štrnásť dní som musel s dievčatami umývať riad v kuchyni.“
Aby toho nebolo málo, kvôli veľkým bolestiam pravého oka lekári rozhodli, že mu ho definitívne odstránia – preto Ray do smrti nedával dolu z očí čierne okuliare. Poslednou osudnou ranou bola spomínaná smrť milovanej matky, ktorá zomrela ako 31-ročná. Ray tvrdil, že sa doslova upracovala k smrti. „Od tej chvíle som sa ocitol v úplne inom svete. Nemohol som jesť, spať, bol som úplne mimo. Problém bol v tom, že som nemohol plakať. Nemohol som ten smútok dostať zo seba von, a o to to bolo ešte horšie,“ konštatoval. Musel sa teda o seba postarať sám a tak sa slepý, ale odhodlaný nádejný umelec, začal živiť hudbou.
Opustil školu a presťahoval sa k známym do Jacksonvillu. Tu postupom času začal hrať po rôznych podnikoch buď sám s klavírom alebo občas ako záskok v kapele Alvina Downinga. Hrával aj ako sprievodný klavirista v bluesových skupinách T-Bone Walkera a Big Joe Turnera. Charles nemal v tej dobe vlastný štýl, ale napodobňoval Nata „King“ Colea a Charlesa Browna a u publika mal ohlas. Na jeseň 1946 vyrazil ako člen súboru saxofonistu Tiniho Yorka do Orlanda, kde niekoľko týždňov hrali. Neskôr York s kapelou odišiel späť do Jacksonvillu, ale Charles zostal. Spočiatku tu žil v biede a nemohol zohnať žiadny hudobný džob, kde by mohol hrať; navyše sa dozvedel, že zomrel jeho otec.
Prvé úspechy začal Charles zaznamenávať na jar 1947; v tej dobe rovnako začal písať aranžmány pre Joea Andersona. V lete však zase bola možnosť zohnať prácu horšia a Charles sa rozhodol, že sa presťahuje do Tampy. Tu si skoro zohnal dva angažmány: hral v jazzovej kapele Charlieho Brantleyho a v countryovom súbore, v ktorom bol Charles jediným černochom, nazvanom The Florida Playboys. Ani v Tampe však dlho nevydržal a v marci 1948 spolu so svojim kamarátom, gitaristom Gossiem D. McGhee, odišiel do „amerického hlavného mesta inštrumentálnej hudby“ Seattlu v štáte Washington. Ray, ktorý sa štítil akejkoľvek závislosti na ostatných, sa v nehostinnom svete rýchlo obil. Jeho priateľ a známy producent Quincy Jones povedal o ich zoznámení koncom štyridsiatych rokov: „Akoby mal štyridsať. Vedel všetko. O ženách, o muzike a o živote. To preto, že bol taký nezávislý.“
Tu založil skupinu The Maxim Trio (dvojicu Charles – McGhee doplnil ešte kontrabasista Milton Garred) a najmä sa prejavil ako výrazný talent – pracoval ako klavirista a spevák v kluboch a na tancovačkách. Ako umelecké meno začal používať Ray Charles, aby sa vyhol zámene so slávnym boxerom a spevákom Sugarom Rayom Robinsonom, ktorého meno bolo pevne obsadené na hviezdnom Olympe Spojených štátov. Zaujímavosťou je, že za svoju prácu si nechával platiť vždy v jednodolárových bankovkách, aby ho nemohli oklamať. Nahrával už ako teenager, prvý hit „Baby, Let Me Hold Your Hand“ prišiel v roku 1951 a v nasledujúcom roku podpísal zmluvu s majiteľom Atlantic Records Ahmetom Ertegünom. Ten Charlesa „odkúpil“ od spoločnosti Swingitime Records, v ktorej pôsobil od roku 1949, za 2500 $ a konečne z neho urobil hviezdu. V marci 1954 sa bluesová pieseň „It Should Have Been Me“ v rebríčku R&B vyšplhala až na 7. miesto, ale o Charlesovi sa naozaj začalo hovoriť až vďaka hitu „Mess Around“. Stále to však nebol Ray Charles ako ho poznal svet neskôr. To už mal za sebou vlastný bigband zo špičkových jazzových hudobníkov (a na konte svoj prvý album „Ray Charles“); vrátane dievčenskej speváckej skupiny The Cookies z Filadelfie, ktorá sa neskôr premenovala na Raelettes a formou „volaní a odpovedí“ podporovala Charlesove klavírne vyhrávky i jeho výrazný hlas.
Mimochodom, úloha vokalistov v jeho hudbe má významné miesto. Vokálne harmónie komunikovali s jeho soulovým speváckym prejavom a dodávali jeho hudbe ešte humánnejší rozmer. Z raného živelného prejavu a jednoduchej orchestrácie sa postupne transformoval do sofistikovaného popu, ktorému v jeho podaní nechýbala prirodzenosť a ťah. Pôvodné rytmické groovy nahradila majstrovská práca s napätím a detailom. Tenzie vytváral bez prvoplánových nástrojov ako dravý rytmus a dynamika. Majstrovsky využíval známy pôdorys skladby, ktorého povedomé kontúry posúval do nevyspytateľných podôb a polôh. Skladba sa tak pre poslucháčske ucho menila na pole plné napätia a nástrah so šťastným koncom.
ANDI RAY HAVERDA