Živé kvety sú etablovaným pojmom s hustou diskografiou protestsongov v šate melancholického neopanku. Na Slovensku singlový trh takmer nepoznáme a niečo ako bé strana singlu fungovalo skôr pred tridsiatimi rokmi na trhu s malými platňami.
„Cesty, ktoré nevedú nikam“ sú teda výberom z rarít, zo samostatne vydaných piesní a tiež aj zberom z kompilácií. Dosť pestrá paleta na tucet skladieb, na poctivý album, ktorý pokojne plynie od prvej po poslednú skladbu. Napočudovanie v skladbách je menej melanchólie, menej tlačenia na ostrú a „sršivú“ kritiku v textoch a viac drsnejšieho gitarového, ba až priamočiareho podkladu. Nečudo, veď každý z dvanástich kúskov má svoj vlastný príbeh s časovým odstupom. Kým predošlé albumy obsahovali aj analýzy prítomnosti a proroctvá budúcnosti, „Cesty“ obsahujú skladby odležané. Atmosféra, ktorú spolu vytvárajú, je veľmi úprimná, uveriteľná, odľahčená s istou dávkou životnej pokory. Nešokuje, ale ani neupadá do depresívnych či skľučujúcich, opúšťajúcich sa konštatovaní.
„Salutuj“, prvú skladba na albume, nahrali ŽK doma a v skúšobni, a zmixovali v Lososound v máji po prvej vlne opatrení. S bratislavským prízvukom záverečné vypointovanie salutuj vyznie skutočne ako spisovné: „sa ľutuj“. Využitie frazeologizmov (hej ty tam, ráno múdrejšie večera) zhutnilo adresnosť textov nie len úvodnej skladby. Slnečnosť a nádej do celkového obrazu nahrávky vnáša cover od Deža Ursinyho „Ranné správy“. Básnický jazyk Ivana Štrpku v ústach Lucie Piussi viac zmutoval do sociálnych metafor. Vďaka coveru sa dojem z celej kompilácie pri prvom počúvaní pozdvihol na vyššiu úroveň.
Dojem istej hitovosti charakteristickej pre ŽK na nahrávke pokračuje a to azda aj pre objavujúce sa melodické a harmonické déja vu. Piesne z albumu totiž fungujú na krátkych a azda aj najkratších textových sloganoch a jednoduchých melodikách, čo je veľmi blízke prvej lige komerčnej tvorby. Áno, obe bubliny hudby fungujú nezávislé od seba a sú si veľmi vzdialené. Najvýraznejšia melodická asociácia vzniká pri „Babylove“ v prorovnaní s hitom od Boney M „Painter Man“ (čo určite nebolo zámerom).
Aj preto chytia a nepustia skandovačky v piesňach „Náhodou“ a „Dunaj“. Veľmi silná je najstaršia a najdlhšia skladba „Hranice“ vytvorená pre sériu dokumentov „Příbehy pro Natálku“. Neodkryjem však všetky zákutia vydarenej albumovej kompilácie. Verím totiž, že pozbieraním skladieb na samostatný album, sa piesňam dostane zaslúženej pozornosti. Živokvetových ciest mimo vlastný albumový prúd bolo totiž dosť a pozbierať ich stálo za to.
****1/2
JURAJ GONŠOR